Keď nulový úrok nestačí (Finančník.sk)

Najdôležitejšia
centrálna banka sveta – americký FE D- prešla v snahe o záchranu
ekonomiky  na nezvyčajnú politiku nulovej
úrokovej sadzby (tzv. ZIRP – Zero Interest Rate Policy). Ako sa FED prepracoval
k nulovým úrokom a aké efekty  môže
táto politika priniesť?

Deleveraging

Masívne  výpredaje všetkých druhov aktív či sa jedná
o domy, akcie alebo komodity investormi po celom svete v uplynulých
mesiacoch viedli k skokovitému prepadu ich cien. Gigantické hedge fondy
musia predávať všetko čo sa dá, len aby získali americké doláre potrebné na
vyplatenie v húfoch vystupujúcich podielnikov.  Odstraňovaním finančnej páky zo systému (tzv.
deleveraging ) dochádza k znižovaniu dlhu v systéme a tým aj
vyparovaniu elektronických peňazí, ktoré doteraz pomáhali držať ceny  hore.  V kombinácii
s týmto znižovaním peňažnej ponuky v ekonomike na znižovanie cien pôsobí
aj vysoká averzia k riziku.

Keď si štát požičiava zadarmo

Naozaj extrémne
vysoká nevôľa držať rizikové a menej likvidné aktíva bola zdokumentovaná poslednou
aukciou amerických pokladničných poukážok . Vystrašení investori považujú
americký dlh za posledný bezpečný prístav pre ich peniaze. Obrovský dopyt po krátkych
dlhopisoch v kombinácii s očakávaným ďalším poklesom cien
v ekonomike  viedol k najnižšiemu
výnosu na trojmesačných pokladničných poukážkach v histórii -  0%!  Počas
aukcie bol výnos v niektorých momentoch dokonca negatívny. Ešte predtým než
ale vyhlásime investorov ochotných platiť za to, že môžu požičať americkej
vláde za iracionálnych, treba sa pozrieť na pravidlá investovania niektorých
fondov, podľa ktorých tieto musia držať určitý špecifický objem amerických
pokladničných poukážok, čo mohlo viesť k paradoxnej prémii menej
likvidného aktíva nad hotovosťou.

Veritelia v tejto
aukcii teda požičali americkej vláde 30 miliárd USD (neuspokojený dopyt pritom
dosahoval až štvornásobok tejto sumy) bez nároku na akýkoľvek úrok (zadarmo), len
za prísľub, že im americký štát presne rovnakú čiastku za pár mesiacov vráti
späť.

Deflačná panika

Extrémna  opatrnosť investorov vedie k tomu, že
peniaze nemenia majiteľa tak rýchlo, ako tomu bolo ešte v nedávnej minulosti
a vo veľkej miere ostávajú zaparkované v bilanciách vystrašených
investorov, čo vedie k poklesu rýchlosti obehu peňazí. Zmenšujúce sa
množstvo peňazí a pokles rýchlosti obratu peňažnej jednotky spoločne tlačia
ceny smerom dolu a tento efekt zatiaľ nevie kompenzovať ani klesajúca
produkcia výrobkov a služieb alebo inflačná aktivita americkej centrálnej
banky. Prichádza preto deflácia. Za posledné tri mesiace klesli v USA spotrebiteľské
ceny o 3% čo je najprudší pokles od Veľkej
hospodárskej krízy.

Keďže deflácia  je pre mnohých ekonómov a politikov, ignorujúcich historické príklady kedy bol
pokles cien sprevádzaný rapídnym ekonomickým rastom, synonymom ekonomickej
katastrofy (tu si môžete pozrieť
pomýlené propagandistické  video
o blahodarných efektoch inflácie z časov Veľkej hospodárskej krízy,
ktorým bohužiaľ aj dnes verí množstvo ľudí), ekonomickí plánovači siahajú po
prachom zapadnutých monetárnych opatreniach toho najťažšieho kalibru.  

Helikoptéry, z ktorých budú vyhadzovať
protideflačné doláre sú už vo vzduchu

Najvplyvnejším muž
svetových finančných trhov, guvernér americkej centrálnej banky (FED) Ben
Bernanke (známy aj pod prezývkou Helicopter Ben) dostál svojej
povesti na všetko odhodlaného bojovníka proti deflácii. Jeho FED na
poslednom zasadaní znížil úrokovú sadzbu de facto na nulu (FED prvýkrát
v histórií neuviedol presnú cieľovú sadzbu, ale jej rozpätie 0% - 0,25%).
Aj keď trhy očakávali, menej radikálny postup, 
toto prekvapenie nie je na mieste. FED posledným znížením cieľovej
úrokovej sadzby len spätne legitimizoval svoje aktivity. Americká centrálna
banka v poslednej dobe totiž ignorovala vlastnú oficiálnu cieľovú 1%
úrokovú sadzbu a svojou neochotou sterilizovať prebytočnú likviditu na
trhu s bankovými rezervami, nechala efektívnu úrokovú sadzbu oscilovať nad
nulou. Posledné zníženie je preto len správou pre novinárov, iba signálom,
a nie reálnou zmenou nastavenia monetárnej politiky.

Cieľová úroková sadzba
FEDu (červená čiara) verzus efektívna úroková sadzba na rezervy (modrá čiara):

Zdroj: Federal Reserve Bank of St. Louis

Zachráni USA monetarizácia dlhu?

Ako však bojovať
s defláciou keď už nepomáhajú ani super nízke úroky? Ako „stimulovať“
ekonomiku monetárnou politikou, keď sa jej hlavný nástroj nachádza už na nule?
Že zverejnenie politiky nulových úrokov na súčasnej situácii, v ktorej sa
peniaze dostanú maximálne po banky, ktoré ich nepúšťajú ďalej do systému, nič
nezmení a že sa pomaly míňa munícia možných opatrení , vedia samozrejme aj
vo FEDe. V tlačovej správe, ktorá sprevádzala znižovanie úrokovej sadzby
preto ohlasujú použitie najmocnejšej zbrane v rukách centrálnych bankárov –
monetarizácie štátneho dlhu. 

„..počas
niekoľkých budúcich štvrťrokov bude FED nakupovať veľké množstvo
agentúrneho dlhu a hypotekárne cenné papiere aby podporil hypotekárny
a realitný trh.... Komisia taktiež zvažuje potenciálne prínosy nákupu štátnych
dlhopisov....“

Monetarizácia štátneho
dlhu, čiže vytlačenie nových peňazí centrálnou bankou, za ktoré sa následne nakúpi
štátny dlh predstavuje dodatočnú daň na obyvateľstvo. Vláda si totiž takto na
svoje výdavky reálne nepožičiava ale platí za ne „falošnými“ novo vytlačenými
peniazmi, ktoré znižujú kúpnu silu peňažnej jednotky.

Monetarizácia dlhu je
jednou z podôb tzv. kvantitatívneho uvoľňovania (Quantitative Easing - QE) čiže radikálnej monetárnej politiky, pri ktorej
centrálna banka vyčaruje nové peniaze,  za ktoré nakúpi aktíva (štátny dlh,
hypotekárne cenné papiere, dlhopisy Fannie Mae &
Freddie Mac, podiely v bankách
alebo hocaké iné aktívum, ktorého cenu sa rozhodnú v centrálnej banke
zvýšiť). Quantitative Easing je silným nástrojom na podporu všeobecného rastu
cien  a naposledy bol použitý
v Japonsku v roku 2000, keď sa nedarilo defláciu poraziť ani nulovými
úrokovými sadzbami.

Nežiaduce účinky

Ako všetky zázračné riešenia
aj QE má niekoľko háčikov. Nákupy aktív za falošné peniaze deformujú ich ceny
a  vysielajú chybné signály do ekonomiky. Popletení aktéri na trhu
upravujú svoje konanie podľa manipulovaných a nie reálnych cien, čo má za
následok chyby a nákladné, neefektívne správanie. Dva roky po prasknutí
megabubliny v nehnuteľnostiach by už mali vo FEDe niečo vedieť o efektoch
manipulácie trhov monetárnou politikou .  

Ďalším efektom je, že
monetárna politika sa v prostredí nulových úrokov de facto zmení na
fiskálnu politiku. Centrálna banka totiž na to, aby dosahovala svoje ciele, musí
peniaze MÍŇAŤ, čo je však zvyčajne úlohou vlády,prípadne ministerstva financií.

No sú tu aj vážnejšie
obavy, ako je nečakané prehodenie kompetencií medzi jednotlivými štátnymi
inštitúciami. Každý čerstvý, novo vytlačený dolár,  ktorý sa dostane do ekonomiky pri nákupe aktív
centrálnou bankou bude mať pri fungujúcom bankovom systéme niekoľkonásobne
väčší efekt na ceny. Vložením tohto dolára do banky totiž na ňom prebehne vďaka
systému frakčných rezerv niekoľkonásobná a ťažko predpovedateľná multiplikácia.
QE sa tak môže veľmi ľahko vymknúť kontrole a namiesto inflácie zobudiť
jej hrozivejšiu sestru hyperinfláciu, ktorej vyčíňanie si momentálne
užívajú v Zimbabwe. Áno v Japonsku sa to nestalo
a hyperinflácia v USA je v súčasnej situácii zmrazeného
bankového sektora nepredstaviteľná. Peniaze sú však o dôvere a tá sa
nemení v priebehu rokov ale zo sekundy na sekundu. Ak dôjde
k naštrbeniu ilúzie  neotrasiteľnej
schopnosti americkej vlády splácať svoje dlhy a tým aj k oslabeniu viery
v stabilitu amerického dolára, nemusí to trvať ani dobu kým sa zozbierajú
posledné makro čísla a  mierna inflácia,
o ktorú sa FED silou mocou snaží sa môže neudržateľne rozcválať.

Juraj Karpiš, INESS

Finančník.sk,
21.1. 2009