Naplní sa Friedmanova predpoveď? (Finančník.sk)

Pred takmer siedmimi rokmi predpovedal americký
ekonóm, nositeľ Nobelovej ceny a najvýznamnejší predstaviteľ monetarizmu
Milton Friedman rozpad eurozóny do 5 až 15 rokov. Príčinou mali byť rozdielne
reakcie krajín eurozóny na externé ekonomické problémy.  Ako to s eurozónou vyzerá na začiatku
odhadovaného intervalu rozpadu?

Nie, eurozóna sa zatiaľ nerozpadá, avšak problémy,
ktorých sa Friedman obával, naberajú stále konkrétnejšie kontúry. Politický
projekt jednotnej meny bol doteraz považovaný za úspech, no jeho reálnu životaschopnosť
otestujú až dopady svetovej finančnej krízy. Tá totiž odhaľuje výrazné rozdiely
medzi jednotlivými členmi eurozóny a ukazuje sa, že eurozóna nie je ani
zďaleka taká homogénna, ako ju politici pri zavádzaní eura chceli mať. Veľké
rozdiely v poklese ekonomickej výkonnosti, nezamestnanosti (nezamestnanosť
v Španielsku je takmer dvojnásobná ako v Nemecku), či obchodných
bilanciách jednotlivých krajín eurozóny vytvárajú napätie medzi jednotlivými vládami
ohľadom toho, ako by mala vyzerať ideálna monetárna politika Európskej
centrálnej banky.

Na diverzitu v rámci eurozóny poukazujú aj rekordné rozdiely
v nákladoch, ktoré musia jednotlivé štáty v rámci eurozóny platiť za
požičané peniaze. Napríklad rozdiel medzi nemeckým a gréckym dlhopisom je
desaťkrát väčší ako bol pred dvoma rokmi (2,32%).  Recesia a predpokladaný prepad príjmov
rozpočtu pri expandujúcich verejných výdavkoch už viedli k zníženiu ratingu
Grécka, Španielska, Portugalska a Talianska ratingovou agentúrou
S&P. Podobnému osudu neunikne pravdepodobne ani Írsko. Problémrastu
deficitov verejných financií sa síce týka všetkých krajín eurozóny, no pri
ekonomicky slabších krajinách dochádza k výraznejšiemu rastu rizikovej
prirážky štátneho dlhu. Tá odzrkadľuje zvyšovanie pravdepodobnosti defaultu
(neschopnosti splácať dlh) týchto krajín. A práve  rast pravdepodobnosti neschopnosti niektorých
krajín eurozóny splácať svoje záväzky 
priniesol oživenie špekulácií ohľadom  životaschopnosti menovej únie aj
v renomovaných médiách. Existuje totiž riziko, že niektorá z týchto krajín,
pre ktoré sa stáva euro nepríjemným obmedzením, eurozónu opustí.

Euro totiž odstránilo
jednu z možností, akou v minulosti vlády často riešili ekonomické
problémy. Devalvácia domácej meny expanzívnou monetárnou politikou znížila
reálnu hodnotu dlhu emitovaného vo vlastnej mene a zároveň podporila
export zlacnením domácej produkcie. 
Nedávne nepokoje v Grécku alebo výroky niektorých talianskych a španielskych
politikov ukazujú, že aký taký potenciál pre radikálne riešenie problémov
vystúpením z eurozóny existuje, aj keď sa takáto možnosť
v oficiálnych euro dokumentoch nenachádza.

Dôvod k optimizmu nedáva ani nedávna emisia
nemeckých dlhopisov. Napriek tomu, že ide o najsilnejšieho člena eurozóny
a pravdepodobne jedinú krajinu, ktorá si udrží najlepší AAA rating, bol dopyt
po prvej emisii štátneho dlhu v tomto roku sklamaním. Otázne preto je, ako
budú svoj dlh umiestňovať slabšie krajiny s horším ratingom
a v prostredí, keď sa na trh dostane kopa nových štátnych dlhopisov
kryjúcich expanzívne fiškálne plány ostatných krajín.  Doteraz nepredstaviteľný scenár, že niektorá
z krajín eurozóny bude mať problém predať svoj dlh, sa tak stáva čoraz pravdepodobnejším.

Kľúčovou a stále otvorenou otázkou zostáva, ako sa k prípadnej
neschopnosti niektorých členov eurozóny získať zdroje na finančných trhoch postaví
Európska centrálna banka. Napriek tomu, že ochota ECB finančne podporiť
postihnuté krajiny nákupom ich dlhu za novo vytlačené eurá by určite zvýšila
stabilitu menovej únie a poprela Friedmanove predpovede, takýto krok by
mal závažné inflačné dôsledky. Bol by zlou správou aj pre Slovensko, už tak
ohrozené rýchlejšou infláciou z dôvodu nízkej konvergencie reálnej
ekonomiky. Prebranie zodpovednosti za lokálne verejné financie európskou
centrálnou inštitúciou by navyše predstavovalo výrazný posun v politike EÚ
smerom k fiškálnej harmonizácii a jednotnému európskemu superštátu.

Juraj Karpiš

INESS

Finančník.sk,
29.1. 2009