Matúš Petrík - 08.09.2009
Ivan Mikloš: Bojovník proti kríze
Prečítajte si článok Matúša Petríka, v ktorom odhaľuje štrbiny v argumentácii niektorých pravicových politikov.
Ivan Mikloš sa minulý týždeň nechal počuť,
že sa stotožňuje s odmietavými argumentmi kritizujúcimi nezmyselnú
kampaň „Bojovníci proti kríze”. Je to síce potešiteľný, ale predsa len
obrat v jeho uvažovaní. Ešte v marci hovoril napríklad toto:
„Netreba strašiť. Pretože ak budeme strašiť ľudí, tak ľudia
začnú ešte menej kupovať a to tú krízu ešte prehĺbi. (…) Súhlasím
s tým, čo hovorí pán štátny tajomník (pozn. - František Palko), že keď necháte viac peňazí ľuďom, tak je riziko, že ich nedajú do spotreby, kým keď ich necháte vláde, tak tam sa spotrebujú.”
Predstava, že za krízu môžu spotrebitelia – slobodní jedinci
autonómne rozhodujúci o svojom správaní, tým, že odkladajú či dokonca
vôbec nerealizujú svoje nákupy je pre „pravicového” ekonóma pomerne
zaujímavý postreh. Človek by čakal, že kríza je pre príslušníkov tejto
časti politického spektra šanca ako demaskovať zlyhania štátnych
zásahov do voľného trhu – predovšetkým formou emisie lacných peňazí do
ekonomiky vyvolávajúcich deformáciu štruktúry cien a investícií,
spotrebiteľského správania a vyvolávajúcich ilúziu rýchleho –
v skutočnosti však neudržateľného – rastu.
Je síce pravda, že aj túto verziu výkladu krízy si Ivan Mikloš už v medzičase stihol nacvičiť,
starých zlozvykov sa však zbavuje predsa len ťažšie (mimochodom
Miklošovmu bývalému hlavnému ekonomickému poradcovi Martinovi Brunckovi
sa zatiaľ podobný prerod nepodaril: v reakcii na kampaň „Bojovníci
proti kríze” v augustovom vyjadrení pre Trend uviedol, že „Bol
by veľmi vážny problém, keby Slováci radikálne obmedzili všetky nákupy.
Je potrebné urobiť všetko pre to, aby sme tomu zabránili. Kľúčové je,
aby mali bežní spotrebitelia čo najviac objektívnych informácií a
chápali dôsledky svojho správania.“). Predtým než mávnete rukou
nad vyššie citovaným Miklošovým výrokom ako bezvýznamným úletom (možno
dokonca) vytrhnutým z kontextu – a týmto blogpostom ako zbytočným
vyrývaním, nie je na škodu všimnúť si, že takýto spôsob uvažovania
Mikloša neopúšťa ani pri ďaleko konceptuálnejších vyjadreniach.
Keď kritizoval šrotovné, jeho hlavná výhrada nespočívala v tom, že
ide o lobistickú dotáciu predimenzovanému a neudržateľnému
automobilovému odvetviu udržujúcu pri živote výrobné nadkapacity, ktoré
by na voľnom trhu nemali byť podporované, ale naopak likvidované -
jeho „zásadná” výhrada spočívala v tom, že šrotovné je neefektívne,
lebo pomáha naštartovať odbyt mladoboleslavskej škodovky, kým
bratislavskému Volkswagenu sa jeho priaznivé účinky žiaľ vyhýbajú.
Z čoho vyplýva logický záver, že v jeho ponímaní by efektívne šrotovné
prinajmenšom na Slovensku mohlo mať podobu dotácií na nákup nových
Tourageov, Peugotov alebo Kií.
Alebo iný príklad – jeden z medializovanejších návrhov SDKÚ na boj
proti kríze spočíval v dotáciách na zatepľovanie bytov – s odôvodnením,
že takýto program pomôže naštartovať slovenské stavebníctvo a oživí
činnosť malých a stredných podnikateľov v stavebníctve. Zásadný rozdiel
medzi Ficovým oživovaním slovenského stavebníctva prostredníctvom
nalievania peňazí do veľkých stavebných projektov a Miklošovou
zatepľovacou resuscitáciou tak má podľa jeho vlastných slov spočívať
v spravodlivejšom rozdelení investícií medzi menšie firmy… (ako keby
veľké firmy nesubkontrahovali). A samozrejme v ich efektívnejšom
a nekorupčnom vynakladaní… (to určite).
Ešte aj pri inak správnych návrhoch na zníženie daní Ivan Mikloš
argumentuje tým, že ľuďom zostane viac na oživenie spotrebiteľského
dopytu – čím opäť implicitne pripúšťa opodstatnenosť nezmyselného
argumentu o nedostatočnom dopyte ako príčine recesie – argumentu
stojaceho na pozadí celej nezmyselnej keynesiánskej teórie o potrebe
stimulovania ekonomiky verejnými výdavkami v prípade útlmu
spotrebiteľského dopytu.
Samozrejme, že spotrebitelia obmedzovaním svojej spotreby žiadnu
krízu nevyvolali ani neprehĺbili. Je síce jasné, že logickým vyústením
celého produkčného cyklu by v ekonomike malo byť spotrebiteľovo
rozhodnutie o nákupe vyrobeného tovaru alebo ponúkanej služby. Avšak
v prípade, že sa tak nestane, neexistuje žiaden dôvod na akékoľvek
štátne zásahy stimulujúce dopyt po tovaroch a službách ponúkané
v očividne nevhodnej štruktúre, či za príliš vysoké ceny (keďže
spotrebiteľ sa rozhodol ich dobrovoľne nekúpiť). V ekonomike nejde o to
vyrobiť čo najviac tovarov a ponúknuť čo najviac služieb, ale o to,
poskytnúť ich v takej štruktúre a v takej cene, akú si želajú
spotrebitelia.
To platí rovnako aj v „obávanom” keynesiánskom prípade, kedy
„obmedzujúce” spotrebiteľské správanie „postihne” celú ekonomiku –
t.j., kedy sa spotrebitelia rozhodnú obmedziť svoju celkovú spotrebu –
a zároveň sa rozhodnú nevložiť svoje úspory do banky a namiesto toho
ich držať „pod vankúšom”. Možno je to pre niektorých prekvapujúce
zistenie, ale ani takéto spotrebiteľské správanie nie je pre trhovú
ekonomiku „smrteľné” a nie je ani dôvodom na stimuláciu
spotrebiteľského dopytu zo strany štátu.
Jednotlivec môže svoje peniaze použiť len troma spôsobmi – vydať ich
na spotrebu, investovať ich, alebo si ich ponechať v držbe. Iná možnosť
neexistuje. V prípade existencie rovnakého množstva peňazí v ekonomike
však v prípade zmeneného dopytu po jednej z týchto alternatív logicky
nedochádza k zníženiu „celkového dopytu” po všetkých možných
alternatívach – nižší dopyt po spotrebných statkoch musí byť
kompenzovaný buď vyšším dopytom po investíciách, alebo prinajmenšom
vyšším dopytom po finančnej hotovosti (čo býva mimochodom obvyklý
a úplne racionálny prípad spotrebiteľského správania v neistých časoch
krízy). Lenže vyšší dopyt po finančnej hotovosti má, ceteris paribus,
za následok akurát zvýšenie hodnoty peňazí vyjadrenej v reálnych
statkoch – produkovaných tovaroch a služieb (menej peňazí v obehu
„obsluhuje” rovnaké množstvo tovarov a služieb) a naopak zníženie
peňažnej hodnoty reálnych tovarov a služieb – v danej chvíli nemá vplyv
na reálne bohatstvo jednotlivcov, ani na reálne vyprodukované množstvo
tovarov a služieb. Inak povedané, hodnota ponúkaných tovarov a služieb
sa v peňažnom vyjadrení znižuje ako následok obmedzenia spotreby a
investícií, v dôsledku tohto obmedzenia sa však neznižuje ich reálne
(už vyprodukované) množstvo. To, že sa s väčším či menším oneskorením
môže obmedzovať ich budúca výroba je nanajvýš v súlade s novými
preferenciami spotrebiteľov prejavujúcich vyšší dopyt po finančnej
hotovosti a nižší dopyt po spotrebných či investičných statkoch a len
na základe veľmi zvláštnej úvahy by bolo možné takýto proces označovať
za „znižovanie reálneho bohatstva”.
Ceny ponúkaných tovarov a služieb sa takto znižujú, až do momentu,
kým sa spotrebitelia opäť nerozhodnú svoje, teraz už hodnotnejšie,
peniaze míňať. „Deflačná špirála” sa nemôže točiť donekonečna – v istom
momente musia spotrebitelia časť svojich peňazí vyčleniť na spotrebu.
Inými slovami, dopyt po peniazoch nikdy nemôže byť nekonečný – ľudia
musia v nejakej chvíli konzumovať, inak by neprežili. Svet sa ani pri
obmedzovaní spotrebiteľských výdavkov nikdy nezrúti do bodu „nula”.
Pritom o žiadnej úrovni spotreby nemožno tvrdiť, že je príliš „nízka” –
je jednoducho výsledkom dobrovoľného rozhodnutia všetkých spotrebiteľov.
V prípade, že spotrebitelia obmedzia svoje výdavky na nákup tovarov
a služieb, podnikatelia sa musia ich správaniu prispôsobiť znižovaním
cien – pričom nižšie nominálne predajné ceny nemusia nevyhnutne
znamenať reálne straty, keďže peňažné výnosy z predaja majú, ceteris
paribus, v situácii vyššieho dopytu po peniazoch vyššiu reálnu hodnotu.
V mnohých prípadoch však v dôsledku nižšieho spotrebiteľského dopytu
môže naozaj dôjsť až ku krachu podnikateľských subjektov a likvidácii
neprofitabilných aktivít s následným preskupovaním investícií do
odvetví, ktorých produkcia dokáže lepšie uspokojovať zmenené
preferencie spotrebiteľov. To je však prejavom ozdravného procesu – nie
problémom, ktorému treba brániť. V trhovej ekonomike sa ponuka neustále
prispôsobuje meniacemu sa dopytu – a nie, že danej a „fixne nastavenej”
produkcii sa násilne prispôsobuje dopyt. Podpora dopytu vládnymi
investíciami, dotáciami a pod. len udržuje pri živote pôvodnú
neefektívnu produkčnú štruktúru ponúkajúcu svoje výrobky a služby za
príliš vysoké ceny a nereflektujúcu zmenené preferencie spotrebiteľov.
Opäť treba pripomenúť – účelom ekonomického systému nie je
poskytovať prácu a udržiavať výrobu niečoho, o čo spotrebitelia nemajú
záujem – účelom je naopak produkovať tovary o služby, ktoré sú
spotrebitelia so svojimi neustále sa meniacimi preferenciami ochotní si
dobrovoľne kúpiť. To, že v istom momente títo spotrebitelia hromadne
prejavia túžbu po držaní peňazí v hotovosti, na platnosti tejto pravdy
nič nemení.
Zdá sa však, že v krajine, v ktorej minister financií s plnou
vážnosťou vyhlasuje, že vládne výdavky tvoria v kríze základ
priaznivého hospodárskeho vývoja, keďže ako jediná zložka tvorby HDP
neklesajú, a jeho principiálny opozičný kritik nachádza recept na
riziko, že ľudia nebudú míňať peniaze v tom, že ich minie vláda, to asi
nie je až taký triviálny poznatok…
Bolo by však trochu nespravodlivé, keby sme v tom nechali Ivana
Mikloša aj s jeho poradcom samotných. Takže na záver postreh nášho
najväčšieho stredoeurópskeho pravičiara z Pražského hradu. Ten, pre
ktorého je ešte aj letný šalát na obed ľavicovou úchylkou , má nasledovný recept na boj proti kríze:
„Chybí poptávka, a tak pokud by (pozn. – vláda) uměla
nějakým způsobem nasměrovat nějaké stejně už dávno plánované
infrastrukturní projekty, bylo by to snad trochu užitečné. Doporučil
bych české vládě třeba tento krok: Oznámila by, že se na jistou dobu
pozastavují práva zelených blokovat stavbu dálnic. Čímž by se okamžitě
spustil stavební boom a ekonomika by se rozhýbávala.” Inak si ale často a rád sťažuje na znovuožívanie starých keynesiánskych nezmyslov. A pripúšťam, že to mu ide veľmi dobre…
Matúš Petrík
ocenenia
