Ekonomický rast a pravda o nerovnosti (časť prvá)

Prinášame vám preklad článku Johna Nyea, v ktorom
tento profesor pôsobiaci na George Mason University demystifikuje zaužívané
stereotypy ohľadom nerovnosti.

Predstavte si systém, v ktorom úsilie a práca najbohatších ľudí sveta
výrazne rozšíri množstvo a kvalitu tovarov a služieb dostupných pre väčšinu
ľudí – často na úkor tých na najvyšších priečkach príjmového rebríčka.
Predstavte si systém, v ktorom bohatí kapitalisti a ctižiadostiví
inovátori pracujú denno-denne na projektoch s malou šancou na úspech, vždy
na svoj úkor. Niekedy až do okamihu, keď i najúspešnejším z nich sa podarí
získať iba malú časť svojich plodov práce, kým zvyšok plynie obyčajnému mužovi
alebo žene na ulici. Títo kapitalisti majú výsadu platiť viac za tovar, ktorý
by si tak či tak museli kúpiť, kým tým chudobnejším je určený lepší, dostupnejší
a širší sortiment tovaru za ceny nižšie ako kedykoľvek predtým.

Myslím, že
v skutočnom svete žiadny zo systémov nie je bližšie k zavedeniu
najdôležitejších prvkov vyššie uvedenej schémy, ako trhový kapitalizmus.

Neustále sme
bombardovaní informáciami, ako je trhová ekonomika prospešná pre ľudstvo a
koľko výhod tak pripadá na bežného človeka. Ale veľa ľudí má pocit, že bohatým
dopraje systém viac ako chudobným. Štúdie príjmovej nerovnosti sa zameriavajú
na otvárajúce sa nožnice medzi tými, čo majú málo, a tými, čo majú veľa. Mnohí
sú presvedčení, že bez ohľadu na dosiahnutý pokrok, zisky z neho boli
rozdelené neúmerne a profitovali z nich najbohatšie a najúspešnejšie
skupiny ľudí.

Čo ak by som
Vám teraz povedal, že štatistiky klamú. Alebo, že tí, čo zbierajú a často
interpretujú štatistické údaje, si nesprávne vyložili problematiku alebo inak
nám svojím výkladom neumožnili pochopiť pravú podstatu veci. Toto nie je jedno
z obligátnych tvrdení o tom, že napr. nezapočítavame dôležité údaje o
nehotovostných príjmoch (i keď to je často tak). Ani to, že výpočet rastu spotrebiteľských
cien je zaťažený smerom nahor (čo takmer určite je); že porovnáme jablká
s hruškami, ak porovnávame domácnosti s mnohými členmi v r. 1960
s dnešnými domácnosťami, v ktorých žije podstatne viac ľudí samých (čo je
tiež pravda). I keď sú všetky spomenuté príklady závažné, nebudem sa na ne
zameriavať.

Nie, skutočná
podstata je v tom, že naše chápanie bohatých a chudobných je skreslené a
obmedzené iba na číselné vyjadrenie ukazovateľov, ktoré je možné merať, pričom
si neuvedomujeme, aké odlišné sú skupiny tovarov, ktoré bohatí a chudobní
spotrebúvajú.

Začnime jedným
z najstarších obvinení vzťahujúcich sa na ekonomický rast. Expanzii sa často
vyčíta, že podporuje masovú výrobu a nízke náklady na úkor kvality a remeselnej
zručnosti. Kým na jednej strane je množstvo vecí, pre ktoré to neplatí
(remeselník pracujúci v garáži by určite nevyrobil spoľahlivé
veľkokapacitné dopravné lietadlo), na druhej strane je viac ako dosť príkladov,
ktoré tomuto obvineniu dávajú za pravdu. Platí to najmä v počiatočných
fázach transformácie z málo výkonnej výroby náročnej na pracovnú silu na
nízkonákladovú masovú výrobu, ktorá je vysoko výkonná a vysoko efektívna. 

Vezmime si
jednoduchý príklad: Ford model T nebolo lepším autom ako väčšina automobilov
vyššej kategórie vyrábaných na zákazku pre najbohatších v čase, keď ho
Ford predstavil. Ford si myslel, že tu existuje priestor pre dostatočne veľký
trh s lacnými masovo produkovanými autami, za čo ho mnohí považovali za
naivného. Nie je ani jasné, či pre niektorých bohatých boli prvé autá oveľa
lepšie ako cestovanie v čalúnených vozoch ťahaných koňmi. Najmä ak si
uvedomíme, že tieto autá boli nespoľahlivé, chrlili dym a oheň, kým konské vozy
sa zdali byť elegantnejšie, čistejšie a ovládateľnejšie ako ktorékoľvek
z prvých automobilov.

Samozrejme
pomohlo, že problémy spojené so starostlivosťou o kone a vozy boli na pleciach
kočišov a sluhov. Pri posudzovaní rozdielov by sme mali brať do úvahy
skutočnosť, že priemerný dnešný obyvateľ USA, oproti priemernému Európanovi 18.
storočia, nevidí žiadne rozdiely v kvalite medzi najlepším na trhu
dostupným autom, určeným pre bohatú klientelu a obyčajným rodinným sedanom. V minulosti
však priemerné dopravné možnosti elity spočívali v cestovaní v čalúnených
kočiaroch, zatiaľ čo väčšina ľudí sa počas celého života vliekla blatom a
špinou.

Zamyslime sa
nad tým, ako to bolo dokonca v 20. storočí. Pre dámu z vyššej
strednej vrstvy v období rozkvetu jazzu (20. roky 20. stor.) by určite bolo
jednoduchšie nechať sa vyvážať autom so šoférom, o ktoré by sa starali
mechanici a ktoré by umývali sluhovia, než aby si takéto služby zaobstarala
v súčasnosti dokonca i keď by tieto služby aj v dnešnej dobe boli
určené len pre bohatšiu klientelu. Dnes sú autá také bezpečné, rýchle a technicky
vyspelejšie, ako sme kedy mohli snívať. No ak sa by sme sa dnes chceli  vyhnúť šoférovaniu a starostlivosti
o auto, bolo by pre nás ťažké zaplatiť si služby, ktoré boli pred mnohými
rokmi dostupné nielen jednoducho kvôli nižším cenám, ale tiež si ich mohli
dovoliť aj ľudia, ktorí neboli prehnane bohatí.

Preto štatistiky o príjmoch, zameriavajúce sa na bohatstvo a ceny vyjadrené
v peniazoch, často skresľujú zmeny v „skutočnej“ nerovnosti, ktorá za ten
čas vznikla. I keď to najskromnejšie auto dnes stojí desať tisíc dolárov, kým
luxusný, v limitovanej sérii vyrobený automobil stojí desať miliónov
dolárov, tento tisícnásobný rozdiel v cene vyjadrenej v peniazoch sa
nevyrovná rozdielu medzi jazdením v čalúnených konských vozoch a brodením
sa v blate.

Pre lepšie
pochopenie, čo myslím pod „skutočnou“ nerovnosťou, uvediem nasledujúci príklad:

Na chvíľu
zabudnime na peniaze a ceny. Vezmime si príklad extrémneho hypotetického
feudálneho kráľovstva, v ktorom všetky príjmy a bohatstvo prerozdeľoval
kráľ podľa vlastného uváženia. Bohatí si žili dobre. Chudobní naopak. Skutočne,
chudobní mali menej vecí, všetky nižšej kvality. Majte na mysli priemerné
príjmy na úrovni európskych v pol. 18. stor., bez vtedy takmer neexistujúcej
strednej triedy.

Teraz sa
spýtajte sami seba, aké zmeny by museli nastať v prerozdeľovaní, aby
nastalo podstatné zúženie materiálnych rozdielov medzi bohatými a chudobnými?
Neuvažujte nad úplnou rovnosťou, iba nad rovnejším prerozdeľovaním. Je zrejmé,
že začať treba od základných vecí: jedlo, bývanie, oblečenie. 

Vezmime si
jedlo. Ako minimum by sme chceli, aby chudobní mali prístup k primeranému,
dokonca hojnému množstvu chutného a výživného jedla s dostatočnou
pestrosťou výberu. To by bolo najdôležitejšie. Či by mali chudobní až nadmieru
veľa jedla, či by chodili do najlepších reštaurácií, alebo by si kupovali
plátky starostlivo pripravených vzácnych morských plodov, by bolo nevýznamné,
pokiaľ by si každý mohol dovoliť väčšinu druhov potravín. Akonáhle by väčšina
mala k dispozícii dostatok kvalitného jedla, priepasť medzi bohatými a
chudobnými by už nikdy nebola taká významná bez ohľadu na to, koľko exotických
lahôdok by bolo dostupných výhradne pre bohatú klientelu. 

Je to práve táto
transformácia, ktorou vyspelý svet prešiel za posledné dve storočia. Obrovské
rozdiely v prístupe k zdravým (a menej zdravým) potravinám takmer
zmizli. Pozrime sa, z čoho by mohlo pozostávať štedré menu počas
amerických sviatkov pol. 19. stor.:

Horúci vývar, pečené hovädzie, kura, šunka, veľa mäsa v aspiku, možno
nejaké ryby alebo krevety, rôzne mäsové paštéty, dusená zelenina, rôzne chleby
a koláče, puding, dusené alebo varené ovocie, a možno aj nejaká zmrzlina, spolu
s kávou, čajom, a dobré víno. Všetci bostonskí brahmáni a vysoko postavené
rodiny z New Yorku by boli ohúrení množstvom a výstrednosťou a ešte viac
by boli nadšení, ak by mohli servírovať exotické mimosezónne ovocie ako banány
alebo kiwi.

Myslím, že
nemusím čitateľov veľmi nabádať k tomu, aby si uvedomili, že (okrem vína)
toto je základné typické menu za $7,99 z vášho „all you can eat“ bufetu na
Stredozápade. Ba čo viac, v bufete by bolo na výber viac a lepšieho chleba
a čerstvého ovocia či zeleniny počas celého roka, pri zachovaní vynikajúcej
úrovne hygieny pri príprave a prevádzke. V porovnaní s robotníkmi, ktorí
môžu mať takéto jedlo každý deň bez väčšej námahy, sú na tom bohatí naozaj
lepšie, keď si môžu dovoliť dvestodolárové večere alebo štyristodolárové víno?
Ak však hodnotíme nerovnosť tým, čo si ľudia môžu dovoliť, nevšimneme si, že
väčšinu z toho, čo chcú ľudia jesť, môžu mať za minimálne ceny, na čo sa
neprehliada. V takom prípade by pokrok v tejto oblasti mohol byť
započítaný v neprospech chudobných. 

Svet
s lacnými základnými potravinami vedie k tomu, že sa potraviny
jednoducho nezahrňujú do porovnávania, ktoré poukazuje na rozdiely medzi
bohatými a chudobnými. Zameriavame sa na obrovské rozdiely medzi chodením do
lacných bufetov a návštevou drahých elegantných reštaurácií bez toho, aby sme
si všimli, že i keď cenová priepasť relatívne rastie, rozdiel v kvalite sa
zmenšuje. Bolo by naozaj ťažké zväčšiť tú skutočnú
priepasť medzi potravinami, bez ohľadu na to, koľko peňazí si bohatí môžu
dovoliť minúť alebo vyhodiť na jedlo.

Koniec koncov,
obyčajný človek v pol. 19. stor. v západnej Európe by bol považovaného
za šťastlivca, ak by si mohol dovoliť mäso raz za týždeň. V tej dobe zažívala
veľká časť populácie často nedostatok základných potravín ako sú zemiaky,
chlieb alebo kaša. Politické sľuby typu „kurča v každom hrnci“ boli
považované za rovnako bizarné ako dnešné „žiadne zvyšovanie daní“. 

Tak ako
koreniny ako vanilka a čierne korenie sú 
súčasnosti tak lacné, že zabúdame na to, ako bolo kedysi  obrovským šťastím dostať takéto „poklady“ na
Západ, znevažujeme, ba až  úplne
prehliadame množstvo vecí, ktoré si aj obyčajní ľudia môžu dovoliť kúpiť,
pretože sú také lacné. Tieto rozdiely sa budú vždy zveličovať, ak sa budeme
fixovať na peňažný príjem.

Tak, bez
ohľadu na namerané rozdiely medzi bohatými a chudobnými v dnešnom svete –
skutočná priepasť (upravená o úžitok) v príjmoch a bohatstve je zjavne
podstatne nižšia než storočie predtým, napriek
tomu, že nám peňažné merania hovoria opak. Kým straty, alebo presnejšie
relatívne straty, sú zjavne intenzívnejšie pociťované na strane bohatých.

V mojej
ďalšej úvahe plánujem rozobrať veci, ktoré sa nie tak ľahko produkujú
v čase ekonomického rozmachu alebo ktoré sa naopak stávajú relatívne
drahšími. Mojou snahou je ukázať, že v špeciálne týchto situáciách, straty
nesie viac vyššia trieda než obyčajní ľudia a že tu taktiež merané príjmové
rozdiely zveličujú skutočný stupeň nerovnosti.

Autor: John V.C. Nye; 28.01.2002

Zdroj: http://www.econlib.org/library/Columns/Nyegrowth.html

Pre INESS preložil Erik Krchňavý