Stieranie rozdielov medzi pravicou a ľavicou v lokálnej politike

Miestna samospráva sa po decentralizácii stala
oveľa dôležitejšou a mocnejšou zložkou štátu. Jej výdavky dosahujú okolo desať
percent verejných výdavkov. Mnohí ľudia majú pocit že miestna politika je
nejakým zázrakom deideologizovaná, stierajú sa v nej rozdiely medzi pravicou a
ľavicou a rozhodnutia v nej sú vecnejšie, odbornejšie, a hlavne rozumnejšie
keďže sú bližšie k občanovi a ďalej od vágnych ideálov a mocných záujmových
skupín. Opak je však často pravdou a ja sa pokúsim vysvetliť prečo.

Stieranie rozdielov medzi pravicou a ľavicou v lokálnej politike

V komunálnych voľbách, tak ako v každých
iných voľbách ide o zvolenie kandidátov na pozície formálne demokratickým
spôsobom. Posty v miestnej samospráve, ktoré sú obsadzované v komunálnych
voľbách sú však iné, ako tie obsadzované v celoštátnych voľbách. Primátori,
starostovia a zastupitelia rozhodujú o úplne iných otázkach a s inou mocou,
nielen na inej úrovni. V celoštátnych voľbách ide o zvolenie ľudí, ktorí môžu
ovplyvniť otázky hospodárskej či zahraničnej politiky štátu, ktorí vytvárajú
najdôležitejšiu časť právneho poriadku, ktorí rozhodujú o použití takmer
polovice HDP. V komunálnych voľbách ide na prvý pohľad o menej. Často ľudia ani
presne nevedia, aké právomoci majú miestne samosprávy. Ich vplyv na spoločnosť
však nie je malý. Miestne samosprávy do veľkej miery rozhodujú o tom, ako bude
obec či mesto vyzerať a ako sa v ňom bude žiť. Rozhodujú o územnom plánovaní, o
miestnych pravidlách, o miestnych daniach, o doprave a životnom prostredí v
meste. Sú to veci menšie, parciálne, krátkodobejšie ako tie ktoré sa riešia na
vyššej úrovni. Zároveň však rozhodujú len v mantineloch určenými centrálnymi
orgánmi a spravidla za peniaze zo štátneho, či federálneho (EÚ) rozpočtu.
Rozdielnosť týchto oblastí a podmienok v ktorých vykonáva svoje funkcie
celoštátna a miestna politika sú dôvodom, prečo sa miestna politika a volebná
kampaň výrazne odlišujú od tých celoštátnych. Pojmy ľavica a pravica nestrácajú
význam, aj v komunálnej politike sa robia pravicové či ľavicové opatrenia, ale
ich rozlíšenie, alebo vôbec uvedomenie si, že majú svoj ideologický základ, že
to nie je len technické či pragmatické rozhodnutie, je žiaľ oveľa ťažšie.

Príkladom môže byť napríklad stavba dopravnej
infraštruktúry. Otázka, či má mesto preferovať a financovať rozvoj cestnej
infraštruktúry alebo verejnej dopravy vyzerá na prvý pohľad ako odborná
záležitosť. Málokto si však uvedomuje, že táto otázka sama o sebe implikuje
predpoklad, že mesto má z daní budovať dopravnú infraštruktúru. To sa však na
lokálnej úrovni väčšinou nerieši. Právomoci mesta sú určené centrálnou mocou. A
pokiaľ štát (únia) vykonáva dopravnú politiku budovania dopravnej
infraštruktúry z daní, väčšinou deleguje budovanie mestskej dopravnej
infraštruktúry na mesto a zároveň mu poskytuje financie na túto činnosť.. Mesto
tak automaticky buduje dopravnú infraštruktúru z daní. Málokto z občanov či politikov
sa zamyslí nad tým, či by to tak malo byť, či nie je možné, aby boli cesty či
hromadná doprava platená z poplatkov za ich využívanie a aby boli prevádzkované
či budované súkromnými subjektmi. Strany a kandidáti nejdú do volieb so sľubmi
o tom, či má byť v doprave konkurencia na voľnom trhu, alebo centrálne
plánovanie mestom. Jednotliví kandidáti sľubujú stavbu metra A alebo metra D
podľa toho, akých voličov chcú získať. A sľubujú to bez rozdielu strán. Ľudia
si myslia, že to je výsostne neideologická otázka. Pritom je veľmi ideologická.
Tak ako pravica tvrdí, že súkromný sektor vie naplniť potreby ľudí ako sú jedlo
či bývanie lepšie ako štát, tak isto by mala pravica tvrdiť že súkromný sektor
vie stavať a prevádzkovať dopravnú infraštruktúru lepšie ako štát.

Príkladom druhého dôvodu, trochu zrejmejším
avšak ťažšie vysvetliteľným je, keď kandidáti strán na lokálnej úrovni sľubujú
voličom (prípadne to plnia) veci, ktoré by boli na celoštátnej úrovni nikdy
nepresadzovali, pretože sú pre nich ideologicky neprípustné. Ani KSČM či ČSSD
ako jasne ľavicové strany nelákajú voličov na sľuby ako “Pošleme deti zadarmo k
moru” a nechvália sa stovkami detí, ktoré zadarmo poslali na hory. A už vôbec
by s ničím takým neprišli strany ako ODS či TOP09. Ich voličom by to právom
prišlo ľavicové, aby sa ľudia z daní skladali na dovolenky deťom. A voliči ODS
či TOP09 sú spravidla pravicoví, a strany sa profilujú ako pravicové. Avšak v
lokálnej politike kandidáti ODS takéto sľuby dávajú[1]. Vysvetlenie
je postavené na základnom nedostatku demokracie. Jedným z nich je, že sa štát
či mesto neriadi kritériami efektivity či spravodlivosti , ale riadi sa tým, čo
chcú voliči vo voľbách. To má dobré aj zlé následky. Dobrý je pocit ľudí, že
oni riadia štát, a že štát sú oni. Zlý dôsledok je, že sa často dejú veci,
ktoré by nikto nerobil, keby mal priamo niesť ich náklady a znášať za ne
zodpovednosť. Je ľahké poslať “zadarmo” deti k moru, keď to nezaplatí politik,
ani volič pri voľbách, ani rodič toho dieťaťa. Zaplatia to všetci, voliči aj
nevoliči, firmy, všetci zo svojich daní. V prípade štátu je však ľuďom a
stranám jasné, že zároveň s výdavkami musia prísť príjmy, a získať ich z daní je
nepopulárne. Bolestivosť zvyšovania daní im aspoň do určitej miery bráni
sľubovať veci ako posielanie detí k moru. Avšak v prípade komunálnej politiky
to tak nie je. Väčšina príjmov obcí pochádza zo štátneho či európskeho
rozpočtu. Ich výšku nemajú možnosť podstatne ovplyvniť. Disponujú s určitým
viac-menej istým balíkom peňazí a rozhodujú hlavne o výdavkovej časti rozpočtu.
Tým, že obmedzia výdavky, ich voliči prídu o veci ako dotovaná verejná doprava,
či športoviská zadarmo. Ale nič iné, ako napríklad zvýšenie príjmov následkom
zníženia daní nedostanú. Mestskí politici preto nemajú reálnu možnosť byť v
mnohých veciach pravicoví a jediné čo im ostáva je len “správne” minúť peniaze
z daní aby si čo najlepšie podplatili svojich voličov. Prirodzene robia ľavicovú
a populistickú politiku, lebo fiškálne zodpovedná politika im nič neprináša.

Týmito dvoma príkladmi som chcel ukázať
následky financovania miestnej samosprávy z daní, sčasti miestnych, sčasti
štátnych a následky demokratickej voľby predstaviteľov samosprávy. Pokúsim sa
navrhnúť čiastočné riešenie problému. Je naivné domnievať sa, že je možné
nedostatky demokracie a zásahov štátu do života ľudí, firiem a spoločností
obmedziť zmenami parametrov systému, či lepšou kontrolou. Avšak v situácii kde
sa kompletná zmena systému zdá byť nereálna, môže mať zmysel aspoň upraviť
podmienky tak, aby sa znížili negatívne následky.

Úplne inak by situácia v miestnej samospráve
vyzerala, keby každý kraj, obec či mestská časť mala plnú moc nad výškou
svojich príjmov. Keby príjmy mestskej časti plynuli len z daní a poplatkov
určovaných a vyberaných mestskou časťou, mali by možnosť robiť pravicovú aj
ľavicovú politiku. Boli by obce a mestské časti s nízkymi daňami, snažiace sa
prilákať ľudí, investorov a firmy na svoje územie a boli by aj obce a mestské
časti, ktoré by vyberali vysoké dane ale (možno) by sa snažili poskytovať
služby, ktorými by lákali ľudí, investorov a firmy. Fungovala by medzi nimi
daňová konkurencia, ktorá do obmedzenej miery funguje medzi štátmi, aj keď aj
to sa s daňovou harmonizáciou môže postupne stať minulosťou. Jej výhody na
úrovni štátov žiaľ majú možnosť využiť len veľké firmy. Avšak keby takáto
konkurencia fungovala medzi napríklad mestskými časťami, mohli by ju využívať
ľudia a firmy prakticky denne. Firmy, reštaurácie a ľudia by mali možnosť si
vybrať medzi mestskou časťou s vysokými daňami ale peknými parkmi a dobrou
dopravou, alebo si vybrať mestskú časť s nízkymi daňami a menej reguláciami, a
tým pádom nižšou cenou nehnuteľností či služieb a väčším výberom podnikov. Konkurencia
by tlačila kraje, obce a mestské časti k efektivite. Tak, ako je škodlivá
daňová harmonizácia na úrovni EÚ, je škodlivá daňová harmonizácia na úrovni
niekoľkomiliónového vnútorne socioekonomicky diferencovaného štátu. Celoštátna
daň má zmysel pri financovaní celoštátnych politík a služieb ako sú armáda,
orgány centrálnej moci, súdy a podobne. Avšak miestne služby ako sú
infraštruktúra, školy, obecná polícia a podobne môžu a mali by byť financované
z daní vybraných na danom území.

Decentralizácia štátnej a verejnej správy
môže mať výsledky liberálne aj anti-liberálne. Veľmi záleží na tom, či sa obe
strany mince decentralizujú do rovnakej, alebo odlišnej miery. V situácii, kde
sa lokalizujú výdaje ale príjmy ostávajú centralizované nastáva problém liberálom
z iných oblastí dobre známy - pocit voličov a politikov, že výdavky ich
samosprávy platí niekto iný.

[1] ODS Praha 11 [online]. 2010 [cit.
2010-11-07]. Volební program pro Jižní Město 2010-2014. Dostupné z WWW:
.

Článok je pre INESS upravený text seminárnej
práce napísanej na Vysokej škole ekonomickej v Prahe.

Daniel Brvnišťan

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards