Kto vystaví účet? (TREND)

Možno príde tretí mobilný operátor. Médiá sa
predbiehajú v tipovaní
väčšieho európskeho alebo svetového lídra, ktorý by už za rok mohol
vpustiť cenový prievan do vydýchaného prostredia nášho duopolu.

Duopol je stav, v ktorom na trhu existujú len dvaja účastníci, prípadne majú obaja tak dominantné
postavenie, že im nikto nedokáže cenovo konkurovať. Takýto stav môže vzniknúť
prirodzeným vývojom na trhu, keď obaja účastníci na začiatku získali konkurenčnú
výhodu z dôvodu technologického náskoku, alebo jednoducho dokázali lepšie
presadiť svoje podnikateľské zámery.

Slovenský trh mobilných operátorov je však iný prípad. O
vstupe konkurentov na trh totiž rozhoduje vláda. Má veľkú moc, pretože tým v
podstate rozhoduje o budúcich ziskoch firiem a spotrebiteľských cenách.
Výsledkom súťaže duopolistov na regulovanom trhu je totiž len obmedzené cenové
súperenie. Duopolisti sa spoločne snažia udržať vysoké marže dané neexistujúcou konkurenciou. Cenou si konkurujú
hlavne v nerozvinutých častiach trhu, kde majú šancu rozšíriť si trhový podiel.
Dôkazom toho je takmer identická marža výnosnosti oboch slovenských operátorov.
Taký stav nie je výhodný pre spotrebiteľov, pričom zodpovednosť za jeho
existenciu nesú jedine štátne inštitúcie. Všetci máme v dobrej pamäti Palackov
tender z roku 1999, ktorého výsledkom bolo zachovanie regulovaného duopolu.
Palacka vtedy tvrdil, že Slovensko je malý trh pre troch kohútov. Dnes, keď už
má mobil každý, je na trhu viac miesta?

To my nevieme. A nevedia to ani na ministerstve, tak ako to
nevedeli pred šiestimi rokmi. Nevedia posúdiť, či dnešné trhové podmienky
poskytujú dostatočný priestor pre zaplatenie novej investície. Na trhu je to
úloha podnikateľov, ktorí sa rozhodujú o
výhodnosti investície a riskujú vlastný kapitál. Štátny úradník nevie oceniť
riziko spojené z investíciou, lebo nedokáže posúdiť náklady a výnosy ostatných
príležitostí. Z pohľadu spotrebiteľa je však podstatné, že rozhodnutie
podnikateľa vstúpiť na trh znamená väčšiu možnosť výberu, a to je vždy zlepšenie
stavu. Aj keby nový konkurent nepriniesol zníženie cien.

Naša vláda sa
však v roku 1999 rozhodla predať voľné licencie existujúcim operátorom namiesto
novému konkurentovi. V tejto súvislosti sa premiér Dzurinda vyjadril: „Zarobíme viacej peňazí predajom
dvoch licencií pre dve firmy a ak by sa ukázalo, myslím, do piatich rokov sú
tie zmluvy urobené, že sa im darí zneužívať svoje postavenie, je šanca po tých
piatich rokoch pustiť tretieho.“

Pýtam
sa, zarobili sme viacej peňazí? Keďže tretí operátor nebol na trh vpustený,
nemôžeme vedieť, či štát zarobil viac. Nemáme cenu dvoch licencií s čím porovnať. Aj v prípade, že by sa nám
podarilo vyčísliť cenu, za ktorú by štát predal licenciu tretiemu operátorovi,
porovnanie týchto cien by bolo len číselnou informáciou bez výpovednej hodnoty
tak pre občana ako aj pre štátneho úradníka.

Nikto totiž nevie posúdiť
hodnotu, ktorú spotrebitelia získajú rozšírením výberu (prípadne stratia
obmedzením voľby). Vláda sa však v tomto prípade rozhodla nehľadieť na prospech
spotrebiteľov a uprednostnila istý príjem do štátneho rozpočtu. Vedľajším (ale
možno zámerným) dôsledkom bolo zlepšenie podmienok oboch operátorov, ktorí do
vienka dostali na 6 rokov trh bez prístupu konkurencie.

V parlamentnej
demokracii by malo platiť, že vláda zastupuje záujmy svojich voličov
(spotrebiteľov). V tomto prípade však vláda v našom záujme nekonala a za chybné
rozhodnutie by jej mal byť vystavený účet.

Radovan Ďurana

INESS
– Institute of Economic and Social Studies

Vyšlo
v týždenníku TREND, 26.1.2006