Cesta k nízkym úrokom (TREND)

Návrh Ministerstva spravodlivosti ohraničiť výšku úrokových sadzieb úverov a pôžičiek je, ako už upozornili iní, absurdným pokusom o vytýčenie nevytýčiteľnej hranice. Úrok je cenou za čas a samotný fakt, že dochádza k uzatvoreniu úverovej zmluvy, je odrazom dôvery veriteľa v dlžníka, ako aj dôvery dlžníka v samého seba.

Úrokový strop je umelým zásahom do dobrovoľnej trhovej výmeny a jeho kritika je preto oprávnená a žiaduca. Existuje však spôsob, ktorým by vláda mohla, ak by naozaj chcela, dosiahnuť nielen všeobecný pokles úrokových sadzieb, ale aj znížiť množstvo samotných úverových transakcií, a to aj bez toho, aby zasahovala tam, kde nemusí.

Dlžníkom sa vždy stáva človek s nápadom, na ktorého realizáciu nemá aktuálne k dispozícii dostatok kapitálových prostriedkov. Tieto prostriedky, spravidla sa jedná o určité množstvo peňazí, sa snaží získať tým, že presviedča potenciálneho veriteľa (banku, nebankový subjekt,...) o dôveryhodnosti seba i svojho zámeru. Veriteľ sa následne,  na základe svojho dojmu o klientovi, rozhoduje, či mu úver poskytne, alebo nie. Jedným z kritických faktorov tohoto rozhodovania je schopnosť klienta poskytnúť záruku, na ktorú si môže veriteľ uplatniť nárok v prípade, že dlžník úver prestane splácať. Takouto zárukou môže byť ako súčasný, tak aj budúci majetok dlžníka (prípadne ručiteľa). Z pohľadu potenciálneho dlžníka tak vlastne pri žiadosti o úver nejde o nič iné, ako o pokus pretaviť svoj nápad a časť majetku do podoby s vyššou likviditou na trhu kapitálových statkov. A túto premnenu vykonáva prostredník, napríklad banka. Za svoje služby si účtuje jednak poplatok za náklady spojené s prevodom aktív klienta-dlžníka do „likvidnejšej“ podoby peňazí, a jednak úrok, cenu za čas, počas ktorého budú peniaze klientovi k dispozícii. Ako sa však banka k týmto peniazom dostala? A čo ich robí vysoko likvidnými?