Rozprávka o dotáciách (Hospodárske noviny)

Posledné stretnutie ministrov pôdohospodárstva
členských štátov Európskej únie prinieslo zmenu v systéme poskytovania
poľnohospodárskych dotácií. Kritériom pre obdržanie dotácií už nebude hmotnosť
suroviny určenej na spracovanie, ale pestovatelia dostanú jednotnú platbu na
hektár.

Je známou skutočnosťou,
že Spoločná poľnohospodárska politika EÚ spotrebuje skoro polovicu jej rozpočtu
(v roku 2006 to bolo 46%). Okrem toho všetky krajiny únie poľnohospodárstvo
masívne dotujú aj zo svojich rozpočtov. Existujú vo svete príklady, kde to tak
nie je a je vôbec možné, aby poľnohospodárstvo fungovalo aj bez dotácií?

Posledných pár rokov sa
krajiny sveta predbiehajú v návrhoch ako liberalizovať poľnohospodársky
sektor. Nikto však nechce ustúpiť, ak ústupok neurobí aj druhá strana. Práve na
tomto bode končí množstvo rokovaní. Škoda, že politici týchto krajín sa nepozrú
na príklad Nového Zélandu, kde jednostranne
zrušili všetky dotácie poľnohospodárom.

V krajinách OECD
predstavovala priemerná úroveň dotácií poľnohospodárom v roku 2001 31%
z ich celkových príjmov. V roku 1984, kedy dosahovali
poľnohospodárske dotácie na Novom Zélande maximum, tvorili dotácie 40% príjmu
chovateľov oviec a kráv (v celom sektore to bolo viac ako 30%).
Poľnohospodárstvo trpelo typickými symptómami socialistického poskytovania
dotácií, nevynímajúc nadprodukciu jednej komodity (počas dotačného režimu sa
napríklad jeden rok stalo, že 6 miliónov oviec bolo obetovaných na hnojivo,
pretože sa nepredali) a nedostatok druhej, ekologický úpadok a ceny
pôdy zasiahnuté infláciou. Potom však tamojší politici prišli s odvážnymi
reformami, ktorých výhodou bola razantnosť a rýchlosť. V roku 1985 vláda
natrvalo zrušila 30 rôznych poľnohospodárskych a exportných dotácií a de facto vpustila do poľnohospodárstva
„divoký“ trh. V roku 2003 predstavovali dotácie vlády menej ako 1% príjmov
poľnohospodárov, a tieto prostriedky boli smerované z väčšej časti do
výskumu. A aké boli dôsledky?

Úplne iné, ako
predpovedali samotní farmári, ktorí predkladali apokalyptické vízie
o budúcnosti poľnohospodárstva v krajine a hovorili
o existenčných problémoch a vysokej nezamestnanosti. Dokonca aj
novozélandská vláda predpovedala zánik až 10% fariem. Nič z toho sa
nenaplnilo. O svoje farmy v dôsledku zmeny prišlo iba 1% farmárov (a
to ešte vláda ponúkala pri rušení dotácií štedré „odstupné“). Ostatní prežili
vďaka tomu, že reagovali na dopyt spotrebiteľov a naučili sa správať efektívne
– krátili výdavky, implementovali efektívnejšie metódy, inovovali
a v neposlednom rade diverzifikovali - začali ponúkať aj produkty,
ktoré neboli na Novom Zélande predtým samozrejmosťou, ako napr. víno, nové
obilniny či vidiecky turizmus. Rast poľnohospodárstva na Novom Zélande dokonca
predčil rast ekonomiky ako celku. Podiel poľnohospodárstva na HDP vzrástol
medzi rokmi 1986 a 1999 o 2,5%. V poľnohospodárstve je
zamestnaných viac ako 11% pracujúcich. Produktivita poľnohospodárstva rástla po
odstavení od dotácií medziročne tempom 6% po dobu takmer 15 rokov. Pred rokom
1986 to bolo len okolo 1%. Až 90% farmárskej produkcie sa v súčasnosti
exportuje. Pritom väčšina potravín, ktoré sa na Novom Zélande skonzumujú, sú
domáceho pôvodu.

Ako vidno, koniec
dotáciám vonkoncom neznamená koniec poľnohospodárstvu. Práve naopak. Európski
politici by si mali namiesto vymýšľania kritérií pre poskytovanie dotácií
položiť oveľa inšpiratívnejšiu otázku: čo tak zrušiť dotácie poľnohospodárom?

Richard Ďurana

INESS – Inštitút ekonomických a spoločenských analýz

Hospodárske noviny, 27.6.2007