Poznámka k agregovaným údajom

Juraj
Karpiš, podľa môjho názoru oprávnene, upozorňuje
na nejasnosti spojené s výrazom „agregát“ v ekonómii. Ekonomické teórie
implementujúce takzvaný „agregovaný blahobyt“ sa pokúšajú identifikovať
spoločné zámery a ciele charakteristické pre skupiny aktérov.
Ignorujú pritom jednak problém neporovnateľnosti individuálnych zámerov
a jednak problém nezistiteľnosti informácií potrebných k takémuto agregovaniu.

Naproti tomu, metodologický
individualizmus, sústreďujúc sa na zámery a ciele konkrétnych
jednotlivcov, spomenuté problémy elegantne prekonáva a umožňuje určiť,
ktoré inštitúcie, či politické opatrenia pomáhajú koordinovať individuálne
rozhodnutia a činy aktérov tak, aby boli harmonizované čo najideálnejšie.

Jedným z tohto
vyplývajúcich záverov je brilantný
postreh Israela Kirznera o tom, že hodnotenia a politické odporúčania
stúpencov individualistickej metódy, keďže ide o metódu dôslednejšiu,
musia byť zároveň, v porovnaní s náhľadmi „agregujúcich“ ekonómov, aj
názormi objektívnejšími. A to i napriek rozšírenému a už
desaťročia pretrvávjúcemu mýtu o predpojatosti ekonómie voľného trhu, či
jej inherentných predsudkoch voči vládnym opatreniam ako takým.

Tak potom výrok „odštátnenie
školstva prinesie kvalitnejšie a lepšie alokované vzdelanie“ nereprezentuje
emotívny, alebo iný osobný postoj ekonóma-metodologického individualistu
k ministerstvu školstva (alebo niekomu/niečomu inému), ale vyjadruje zistenie
o efektivite konania jednotlivcov platné pre každého konkrétneho aktéra.
Voľný trh vo vzdelávaní nie je „dobrý“ pre ekonóma, ktorý ho skúma, ale pre
konkrétnych študentov a učiteľov, lebo jeho prostredníctvom dosiahnu svoje
predsavzatia efektívnejšie.

A napríklad výrok „žiť medzi vzdelanými ľuďmi
je v určitom zmysle uspokojujúcejšie ako žiť medzi ľuďmi nevzdelanými“ je
zasa, kvôli spomenutým problémom s komparáciou individuálnych cieľov, či zhromažďovaním
relevantných informácií, skôr dôvodne podozrivý z vyjadrovania osobných
želaní jeho autora, ako výrokom nesúcim informáciu o realite skúmaného
javu. A nám nezostáva iné, len dúfať, že táto jeho predpojatosť nie je
vedomá a úmyselná.