Neutíchajúci inflacionizmus

Prinášame vám preklad článku
Seana Corrigana, ktorý bol publikovaný na stránkach The Cobden Centre.
Pojednáva o dnešnom inflačnom ťažení centrálnych bánk.

Neutíchajúci inflacionizmus

Vo
svojom nedávnom svedectve pred americkým Kongresom bol, náš nebezpečný
monetárny, Dr. Moreau, priamočiary v obhajobe svojho posledného divokého
experimentu s inflacionizmom keď sa podľa neho „očakávalo, že miera
prepadu hodnoty peňazí ľudí zotrvá pod úrovňou, ktorú tvorcovia politík FEDu
považujú za konzistentnú so svojim mandátom“.

Guvernér
FEDu zjavne dlho nebol na čerpacej stanici, ani si neodskočil do supermarketu
aby doplnil svoju špajzu, inak by si všimol to, čo hlásila AP zhruba
v čase kedy to povedal: „Niektorí výrobcovia potravín... začali selektívne
zvyšovať ceny v niekoľkých posledných kvartáloch. Tieto vyššie ceny sa
začali premietať v obchodoch. Supermarkety sa nejaký čas bránili vzrastu
cien v snahe udržať si svojich zákazníkov citlivých na ceny. Ale reťazce
ako Kroger už teraz tiež hovoria že vyššie ceny prichádzajú...“

Ako
si článok ďalej všíma, také významné spoločnosti ako Kellog, Sara Lee, Smucker,
Tyson Foods, a McDonalds sú na dobrej ceste použiť na ochranu svojich
marží zjavné zvyšovanie cien, zatiaľčo mnohé spoločnosti sa už dali na maskovanie
prispôsobenia sa zmenou veľkostí porcií alebo prechodom na menej kvalitné
ingrediencie.

Medzitým
sa ceny bavlny za posledných päť mesiacov viac než zdvojnásobili – čím môžu
potenciálne tlačiť ceny oblečenia nahor po celom svete – vzrast ktorý nebol
zaznamenaný v období minimálne pol storočia.

Zatiaľ
čo sa Bernanke snaží zvaliť tieto nepríjemnosti na dopyt na rozvíjajúcich sa
trhoch (bez príliš dôkladného pýtania sa na základe čoho je taký dopyt postavený),
nezainteresovaný pozorovateľ si môže všimnúť, že nie je celkom náhoda, že sa
tento posledný zvrat stal keď on a jeho kolegovia urobili všetko preto,
aby zapriahnutím voza pred koňa naplnili Jackon Hole doktrínu (v Jacskon Hole
Ben Bernanke prvýkrát oznámi možnosť druhého kola Quantitative Easing pozn,prekl.)
zvyšovania inflačný očakávaní na zníženie hypotetických reálnych výnosov
v nejakom rohu de Wittovho mnohovesmíru (čo je náhodou zdrojom zjavného
protirečenia keď sa teraz snaží odkloniť jeho kritikov tvrdením že tieto
očakávania ostali uspokojujúco „stabilné“).

Ako ukazuje nasledujúci graf, tempo rastu skutočnej (rakúskej)
peňažnej ponuky presahuje trend v poslednom polroku najviac od krachu jadra
finančného systému LEHEMAN-AIG a leží v deväťdesiatom šiestom percentile
rozsahu v ktorom sa pohybovalo v posledných troch desaťročiach.

Ako
navyše jasne ukazuje graf priložený vo veľkom formáte na konci tohto článku,
implementácia QE-II, pomocou programu nakupovania vládnych dlhopisov, sa odzrkadlila
v rýchlom raste cien komodít rovnako výrazne ako v  odraze od ich
miním po krachu vďaka implementácii QE-I.

Avšak
ako sa ma jeden televízny moderátor spýtal: „Neoplatí sa zaplatiť trochou
inflácie za rast zamestnanosti?“, jednohlasná odpoveď je: „Nie!“, nie aspoň pre
večné pokušenie snažiť sa uniknúť nutnosti tú cenu niekedy zaplatiť.

Čo
je však podstatnejšie, táto celá záležitosť používania monetárnych
a fiškálnych „stimulov“ na vyrovnanie prepadov ktoré boli spravidla
spôsobené predchádzajúcimi pomýlenými pokusmi o smerovanie „politiky“ má
vo svojej samej podstate jedno špinavé malé tajomstvo. Zakorenené stranícke
záujmy štátu nárokov (Entitlement State). Tá istá fabiánska elita ktorej skrachované
túžby „zubnej víly“ (Tooth Fairy – víla, ktorá v noci mení deťom peniaze
za zuby) stáli až príliš mnoho duší živobytie večne závisí od toho, že všetci
ktorí získavajú zamestnanie čelia tvrdej ale neuniknuteľnej realite: že človek
ktorý im poskytuje prácu si musí na svoje živobytie tiež zarobiť.

Preto
sa naši lídri pravidelne trasú pred politickými a prezentačnými ťažkosťami
keď majú povedať tým, ktorí si vďaka klamu zvykli na lepší štandard života
počas boomu než ako je ten, ktorý si v skutočnosti zaslúžia svojim prínosom
k produktívnemu procesu. Tí teraz musia čeliť menej pohodlnej realite
a dočasne prijať menej odmeny za viac úsilia kým sa ekonomické štruktúry
znovu usporiadajú vhodnejším spôsobom.

Vo svojej podstate je takzvaný Keynesiánsky zázrak založený na
plytkom klame, že ak Mohammed nepôjde k hore nižšej jednotkovej, nominálnej mzde, hora musí byť
transportovaná k Mohammedovi použitím inflácie na zredukovanie reálnej hodnoty tých istých miezd.

Jediný
problém s týmto všeliekom je, že zlyháva – typickým agregacionistickým
spôsobom – vidieť na čom záleží každému individuálnemu zamestnávateľovi (ten
idiosynkratický ľudský atóm ktorý pomáha vytvoriť beztvarú matematickú
abstrakciu nazývanú „zamestnanosť“) znamená vidieť že peňažná hodnota predaja
jeho určitých tovarov či služieb musí rásť rýchlejšie než suma ktorú vynakladá
na pracovníkov ktorí ich vytvárajú – to znamená že hodnota ich marginálneho
produktu znova presahuje ich marginálne náklady alebo neexistuje dôvod ich
zamestnať.

Dokonca
ani toto nie je koniec, pretože náš podnikateľ takisto potrebuje platiť všetky
ostatné vstupy ktoré súvisia s jeho snahou – surový materiál, budovu,
stroje, súčiastky, kapitálové prostriedky, nájom, dane a bremená ako sú
povinná zdravotná starostlivosť, uhlíkové danie, „poistenie“ proti
nezamestnanosti a odvody na dôchodky (tieto posledné sú, ako uvidíte,
veľmi dobre využiteľné na zmiernenie politickej činnosti oveľa prospešnejšieho
druhu).

Malo
by byť zrejmé, že ako náhle začnú kompetentní špekulovať s objemom peňazí
v systéme, stáva sa rýchlo takmer vecou náhody, že sa ľubovoľná  firma  ocitne
v priaznivej pozícii kedy jej
náklady budú infláciou rásť pomalšie než jej výnosy. Malo by byť ešte viac zjavné, že je vyslovene nemožné aby
toto bol prípad každého, všetkých zároveň (viď nasledujúci graf pre veľmi hrubú
ilustráciu tohto prípadu vo Veľkej Británii).

Ďalšie
komplikácie vyvstávajú z úvahy, že samotný fakt, že prišla kríza dokazuje,
že nemalý počet ľudí bol predtým vtiahnutý boomovou Ponziho schémou veľkosti
celej ekonomiky do sfér činností, ktoré sa teraz ukázali byť buď sub-marginálne
alebo kompletne neživotaschopné. Toto je sčasti spôsobené tým, že boom vytvoril
postupne širšiu a prenikavejšiu nerovnosť medzi tým čo ľudia robia aby
získali vlastnú kúpnu sily a tým ako si vyberajú na čo ju spotrebujú (či
to nadobúda formu spotrebiteľských statkov alebo platieb za dlhové služby).

Keď
uvážime túto realitu, aká je asi šanca že obnovená inflačná vlna nezdvihne
všetky člny rovnako, že tu nejakým spôsobom nevznikne rozdielna injekcia, alebo
Cantillonove efekty, ale naopak, že
vlna prednostne vynesie z dna mora vraky tých čo sa potopili počas krachu
a zázračne prinavráti zamestnanosť a úrovne príjmov na ich
predchádzajúce, horúčkové výšiny?

Ešte
nad to je tu ďalšia zhubná vlastnosť inflácie, ktorá robí pochopenie skrytej
rovnováhy dopytu a ponuky – nie len pre špecifické statky, ale pre všetky
statky v ich stále sa meniacej takmer nekonečnej matici vzájomných vzťahov
- ešte ťažšiu, než zvyčajne tým, že narúša signály inherentné v ich relatívnych, ešte viac než v ich
absolútnych, cenách.

Predstavte
si prevod peňazí v akte výmeny ako zasielanie komuniké opisujúceho
niektoré podstatné vlastnosti toho čo sa udialo v transakcii a prečo.
Teraz si predstavte že text tejto správy je svojvoľne a nepredvídateľne
pozmenený – niekedy pripísaním znakov, niekedy ich vymazaním a tiež, že
doba na doručenie týchto chýbajúcich znakov sa predlžuje a skracuje
nejakým kvázi náhodným spôsobom.

Pouvažujte
nad ťažkosťami, ktoré vznikajú tiež kvôli podstate inflácie meniacej sa
v čase. Pretože inflácia je vonkajší akt politickej vôle (alebo finančného
rozmaru) – a tak je predmetom náhlych koncov, začiatkov a presmerovaní
– reprezentuje nebezpečné zhoršenie normálneho podnikateľského rizika
inherentného v organizovaní produkcie v neistej budúcnosti
v konštantne sa vyvíjajúcej ekonomike.

Prinajmenšom
by mal tento zmätok slúžiť zvýšeniu súčasného podnikateľského rizika dokonca aj
ak sú predstierané rizikové príplatky
umelo potláčané váhou nových peňazí pôsobiacich na finančné trhy – kombinácia
ktorá má príliš veľkú šancu naviezť kompletne novú flotilu Titanicov na skaly
krachu ktorý nevyhnutne musí prísť.

Koho
viniť za stúpajúce ceny?

Pokiaľ
zatiaľ ešte nie je veľká nádej, že zakorenený „ nevyužitými kapacitami
argumentujúci obhajca “ ako pán Bernanke – alebo pre tento prípad, Mr. King
(guvernér britskej centrálnej banky pozn. prekl.) – bude predchádzajúcimi
odstavcami presvedčený, sú jasné znaky, že – snáď trochu oneskorene – niektorí
z tých ktorí sú v úrade v centrách moci rozvíjajúcich sa trhov zavetrili toto nebezpečenstvo.

V Brazílii
boli oficiálne sadzby zvýšené štyri krát, spolu o 250 bázických bodov,
a existuje veľké očakávanie že ďalších 50 bázických bodov je na ceste. Pokiaľ
ide o Indiu, tá zmenila repo sadzbu v siedmich krokoch spolu
o 175 bázických bodov, znova s ďalšími 50 bázickými bodmi, ktoré majú
veľkú šancu stať sa skutočnosťou v nasledujúcich niekoľkých mesiacoch.
Čína samozrejme zatiaľ zvládla iba pritvrdiť o tri zvýšenia o 25
bázických bodov v období, v ktorom ročná zmena indexu
spotrebiteľských cien kľudne mohla zrýchľovať viac ako tri krát tak rýchlo.

Posledný
úvodník v oficiálnej hlásnej trúby People’s Daily bol celkom nekompromisný
v interpretácii o ktorej dúfal, že by mala byť prijatá ohľadom týchto
posledných zvýšení.

„Na
udržanie zdravého a stabilného ekonomického rastu musia čínski tvorcovia
politík použiť viac prostriedkov na zabránenie ďalšej eskalácii inflácie.
Načasovanie oznámenia na samom konci prázdnin okolo lunárneho Nového roka
ukazuje na výnimočný pocit naliehavosti. Ak by tlak na zrýchlenie inflácie
nebol taký obrovský, predstavitelia čínskej centrálnej banky by nepotrebovali
prerušiť svoje prázdniny aby konali...“

Len pre prípad,
že by sme mali nejaké pochybnosti o jeho
inflačných zámeroch, guvernér Bernanke mal guráž vyjadriť otvorený nesúhlas
s týmto krokom – označujúc ho za „prekvapivý“. Keď uvážime že obviňuje
Čínu zo zvyšujúcich sa cien potravín, znie to tak trochu roztomilo, avšak na
jeho nekonzistentnosti len pridali jeho poznámky o tom, že namiesto
úrokových sadzieb by mali Číňania prehodnotiť menu a tak presmerovať
export na nasýtenie domáceho dopytu.

Nuž
v dlhodobom horizonte to pre bežného Číňana dáva zmysel, avšak kompletne
mu uniká jeden či dve zjavné, dočasné prekážky, menovite: (a) keďže kapitál
a práca sú heterogénne, Ben – ako sme prebrali vyššie – bolo by nemožné
navrhnúť bezbolestnú realokáciu inde
ako v excelovskej tabuľke na katedre ekonómie Harvardskej univerzity a (b)
aj keby miestni spotrebitelia dokázali
nejakým zázrakom prijať všetky tie presmerované bývalé exportné tovary (a za
ziskové ceny pre ich výrobcov), znamenalo by to prerušenie sporenia Číňanov čím
by bol  len ťažko oslabený dnešný silný
dopytový tlak na svetové zdroje (akokoľvek môže byť teraz väčšina z neho
nespravodlivo „nútená“).

Pokiaľ
ide o Číňanov, tí rýchlo vrátili úder:

„Okrem
domácich vplyvov ako sú stúpajúce ceny potravín a náklady na prácu,
hyper-uvoľnené monetárne politiky, ktoré hlavné vyspelé ekonomiky prijali na
inflovanie svojej cesty z recesie taktiež podkopávajú snahy krajín
obmedzovať infláciu smerovaním veľkého objemu kapitálových tokov na rozvíjajúce
sa trhy vrátane Číny.

...[Bernankeho]
poznámky naznačujú, že Spojené štáty sú ďaleko od čo i len rozpoznania
nebezpečenstva príliš veľkého množstva lacných peňazí, ktoré do určitej miery
priviedli svet do najhoršej globálnej finančnej krízy za 70 rokov a teraz
hrozia poháňaním inflácie utrhnutej z reťazí v mnohých rozvíjajúcich sa
ekonomikách.“

Aký smiešny a starý je to svet: všade kam sa pozrieme je
„importovaná“ inflácia a pritom zdanlivo niet toho, kto je
v skutočnosti zodpovedný za jej „export“.

Sean Corrigan

Článok bol publikovaný
dňa 14.2.2011 na stránkach The Cobden Centre

Pre INESS preložil Daniel Brvnišťan

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards