Ako zlé nápady zhoršujú európsku dlhovú krízu

Európa je rovnako plná zlých nápadov ako problémových dlhov. Panuje názor, že štátny bankrot znamená koniec eura. Ak Grécko zbankrotuje, musí opustiť menovú úniu. Ak chcú nemeckí daňoví poplatníci zachrániť jednotnú menu, musia priskočiť na  pomoc vládam štátov južnej Európy.

Je to nezmysel. Jednotlivé štáty USA ako aj vlády na lokálnej úrovni zbankrotovali a odpísali v dolároch denominované dlhy rovnako ako súkromné spoločnosti. Mena je jednoducho jednotka hodnoty tak ako metre sú jednotkou dĺžky. Metrický systém nebude ohrozený, len preto, lebo  Gréci nenaplnia litrovú fľašu olivového oleja doplna.

Skutočnou hrozbou pre euro sú bailouty (záchrany krajín, pozn. prekl.). Európska centrálna banka v poslednej dobe skupuje grécke, talianske, portugalské a španielske dlhopisy. Ďalej požičiava bankám, ktoré obratom skupujú tie isté dlhy. ECB je pod tlakom nakupovať a garantovať ešte viac. Keď dôjde k bankrotu spomínaných dlhov, buď zvyšok Európy vyberie bilióny eur na nových daniach na rekapitalizáciu ECB, alebo euro čaká inflačný zánik.

Opustiť eurozónu by znamenalo pohromu pre Grécko, Taliansko aj ostatných. Návrat k národným menám počas dlhovej krízy znamená vyvlastnenie úspor, polená pod nohy ekonomickej aktivite, uvalenie kontrol na kapitálové toky, infláciu a izoláciu s utlmeným rastom. Vystúpenie z eurozóny navyše neznamená vyhnutie sa krachu, lebo ich dlh sľubuje splácať eurá, nie drachmy a líry.

Úskalia devalvácie

Zástancovia veria, že devalvácia preľstí pracujúcich a naštartuje vlnu zlepšujúcej sa konkurencieschopnosti, ako keby si ľudia nedokázali uvedomiť, že sú platení v monopolnej mene. Ak devalvácia naozaj podnecuje konkurencieschopnosť, Zimbabwe  by bolo najbohatšou krajinou sveta. Žiaden volič v Chicagu by nechcel, aby si mohol guvernér Illinois devalváciou vyriešiť svoje rozpočtové a ekonomické problémy. Prečo si ekonómovia myslia, že grécki politici sú múdrejší?

Aktuálny plán žiada tvrdšie vynucovanie pravidiel o deficite, ktoré sú podobné tým, čo boli 10 rokov ľahkovážne ignorované. Direktíva z Bruselu iste narobí s Grékmi poriadok. Asi tak ako keby Medzinárodný Menový Fond alebo Organizácia spojených národov skúsili vetovať americký rozpočtový deficit. Tento plán je hlavne cestou ako si ECB môže zachovať tvár a skupovať pochybné dlhy za čerstvo vytlačené eurá.

Kroky smerom k fiškálnej únii euru ublížia. Pozrime sa na Poľsko alebo Slovensko. Euro sa predtým považovalo za jasnú vec. Dáva predsa zmysel používať rovnakú menu ako ostatné krajiny naokolo, tak ako Illinois chce mať rovnakú menu ako Indiana.

Teraz to už až tak  jasné nie je. Ak euro znamená nutnosť zachraňovať Grécko a Taliansko, euro možno nie je najlepší nápad. Spoločná mena bez fiškálnej únie môže byť dlhodobo atraktívna. Menová únia s fiškálnou úniou založenou na zachraňovaní ostatných ostane len krátkou aférou.

Európski lídri veria, že ich povinnosťou je „zastaviť nákazu“ a „očistiť trhy.“ Za svoje problémy vinia „špekulantov.“ Hľadajú tie správne vyhlásenia na upokojenie trhov, aby mohli preklenúť ďalších pár sto miliárd dlhu. Žiaľ, problémom nie je psychológia ale realita. Vlády sú navyše aj mizerní psychológovia. A biliónová diera sa psychológiou zaplátať nedá.

Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy prehlásil, že Grécko je ako Lehman Brothers a jeho kolaps by stiahol ku dnu finančný systém. Grécko nie je Lehman. Nedrží bilión v  derivátoch. Nie je sprostredkovateľom, ktorého pád by zablokoval likviditu širokej škály aktív. Jeho veritelia nemajú zákonné právo na aktíva jeho zmluvných partnerov. Grécko je len obyčajný zadlžený štát, taký ako všetky tie, čo zbankrotovali od doby, kedy Eduard III odmietol splácať dlh Perruzziho banke v roku 1340.

Dlhy na súvahách bánk

Štátny bankrot by poškodil finančný systém z jednoduchého dôvodu: Európa nechala banky napratať sa štátnymi dlhmi,  účtovať ich v nominálnej cene a k tomu s nimi zaobchádzať ako s bezrizikovými bez nutnosti viazať k nim kapitál..

Zadlžené vlády tlačili banky k nákupu viac dlhu, nie menej. Keď banky navyšovali kapitál, skúpili „bezrizikového“ štátneho dlhu ešte viac. Aj vďaka tomu, že ho mohli použiť ako kolaterál na úvery z ECB. Včerajšia veľká operácia ECB na podporu likvidity dá bankám stovky miliárd eur aby mohli skúpiť ešte viac štátneho dlhu. Vkladatelia a veritelia to prekukli a hľadajú únikový východ.

Štopaním bánk štátnym dlhom európski politici a regulátori zvyšujú nebezpečenstvo nevyhnutného bankrotu pre finančný systém. Viera, že regulácie udržia banky v bezpečí, zlyhala.

Fatálnou chybou eura teda nebolo spojenie oblastí s rôznou ekonomickou úrovňou pod jednou menou. Mississippi and Manhattan tiež platia jednou menou. Chybou nebolo ani pripravenie jednotlivých vlád o rýchlo pominuteľné potešenie z devalvácie. Ani snaha o menovú úniu bez fiškálnej.

Fatálnou chybou je podoba regulácie bánk. Štátny dlh, ktorý sa vždy môže vyhnúť explicitnému bankrotu tlačením peňazí, v rámci menovej únie neostáva bezrizikový. Regulátori bánk a pravidlá ECB však predstierajú opak.

Umeleckým uplatnením zlých nápadov premenila Európa obyčajnú reštrukturalizáciu štátneho dlhu na krízu bankového sektora, menovú krízu, fiškálnu krízu a teraz aj krízu politickú.

Keď v Európe prianie prestane byť otcom myšlienky, príde ťažká voľba. Jedna možnosť je menová únia bez štátnych bankrotov. To znamená rozpočtovú úniu a prijatie nemeckej kontroly gréckych a talianskych (a možno francúzskych) rozpočtov. To však z dobrých dôvodov nikto nechce.

Druhá možnosť je menová únia bez fiškálnej únie. To by mohlo fungovať, avšak pod dvoma podmienkami. Štáty musia mať možnosť krachovať tak ako firmy a banky vrátane centrálnych bánk musia narábať so štátnym dlhom tak, ako so súkromným.

Ďalšou možnosťou by bol rozvod, pravdepodobne po kríze a inflácii. Euro je, rovnako ako meter, výborným nápadom. Hodiť ho za hlavu by bola naozajstná a zbytočná tragédia.

Pôvodný článok vyšiel dňa 22.12. 2011 tu.

Pre INESS preložil Jakub Stračina