Zisk v zdravotníctve a motivácia k súcitu

V tejto eseji ponúka editor tejto knihy osobné zamyslenie založené na jeho skúsenosti s ošetrením bolesti. Nie je myslené ako všeobecná doktrína, ani ako príspevok k sociálnej vede. Je to pokus objasniť vzťah medzi podnikaním a súcitom.

Poskytovanie zdravotníckych služieb za účelom zisku (for­profit medicine) musí byť niečo strašné a nemorálne. Koniec koncov útoky naň  počujem každú chvíľu. Vlastne aj teraz keď píšem tieto riadky, počúvam ostré útoky na súkromné nemocnice na kanáli CBC. Veľa ľudí hovorí, že keď sa lekári, sestričky a zdravotnícky personál starajú len o svoj príjem, súcit je nahradený chladnou sebeckosťou. Ale mne sa naskytol nový pohľad na túto vec keď som sa dostal do situácie, že som musel navštíviť dve nemocnice – pro­ziskovú (súkromnú nemocnicu fungujúcu ako obchodná spoločnosť  – pozn. prekladateľa) a neziskovú (štátnu – pozn. prekladateľa) – aby som sa dostal z bolestivého a obmedzujúceho stavu.

Nedávno som utrpel natrhnutie medzistavcovej platničky, ktorá spôsobovala nepredstaviteľné bolesti. Navštívil som špecialistu v miestnej súkromnej nemocnici, a on pre mňa do hodiny zariadil vyšetrenie pomocou MRI (magnetickej rezonancie) v neďalekej pro­ziskovej rádiologickej klinike. Potom pre mňa zariadil epidurálnu injekciu, aby zmiernil zápal nervov vedúcich do chrbtice, ktoré boli zdrojom bolestí. Bol som v takej agónii, že som sotva stál. Pro­zisková klinika v pro­ziskovej nemocnici ktorú som navštívil, zamestnávala lekárov a sestričky, ktorí boli neskutočne láskaví a starali sa o mňa s vľúdnosťou. Po tom, ako sa sestrička presvedčila, že som porozumel procedúre a že som pochopil všetky pokyny, predstavila sa mi lekárka, ktorá podávala epidurálnu injekciu, vysvetlila mi každý krok, a potom pokračovala s viditeľnou profesionalitou a evidentným záujmom o moju pohodu.

Pretočím pásku o pár týždňov dopredu. Môj stav, aj keď stále bolestivý a vysiľujúci, sa výrazne zlepšil. Môj lekár odporučil ďalšiu epidurálnu injekciu, aby ma posunula ešte bližšie k normálnemu stavu. Nanešťastie pro-zisková klinika bolesti bola úplne obsadená na najbližšie tri týždne. Nechcel som čakať tak dlho a zavolal som do iných nemocníc v okolí. Veľmi známa a dobre vnímaná nezisková (štátna) nemocnica ma mohla zobrať o dva dni. S radosťou som si dohodol termín.

Keď som sa dostal do neziskovej nemocnice, hovoril som najskôr s nejakými ochotnými paniami a pánmi na dôchodku, ktorí boli oblečení vo vkusných dobrovoľníckych uniformách. Boli to jednoznačne dobrotiví ľudia, ako by sa dalo očakávať v neziskovej nemocnici. Potom som odkríval s paličkou na kliniku bolesti, kde som sa zapísal na recepcii. Vyšla sestrička, vyhlásila moje meno a po tom, ako som sa identifikoval, sadla si ku mne v čakárni. Rozhovor sa udial za prítomnosti cudzích ľudí, ktorí nás obklopovali. Našťastie mi nedala žiadne zahanbujúce otázky. Všimol som si, že iné sestričky komandovali pacientov rozkazovačným tónom. Jedna sestrička povedala dáme, ktorá evidentne trpela bolesťou, aby si sadla na inú stoličku a po tom, ako pacientka povedala, že je jej pohodlnejšie tam kde je, sestrička ukázala prstom na inú stoličku a povedala: „Nie, sadnite si sem!“. Keď tá istá sestrička prišla ku mne, myslím, že môj pohľad jej povedal, že nemám vôbec v úmysle nechať ju zaobchádzať so mnou ako so šteňaťom na cvičisku. Bez slova ukázala prstom na ordináciu, do ktorej som vstúpil.

Vošiel ošetrujúci lekár. Žiadny úvod. Žiadne meno. Žiadne podanie ruky. Pozrel sa na moju zložku, zamrmlal si pre seba a povedal mi, že si mám sadnúť na posteľ, dať si dolu nohavice a vyhrnúť tričko. Povedal som mu, že predtým som bol ošetrený ležiac na boku, a že táto pozícia bola pohodlnejšia, keďže pri sedení mám bolesti. Povedal, že on uprednostňuje, aby som sedel. Odpovedal som, že ja by som uprednostnil ležanie na boku. Povedal, že sedenie mu umožňuje lepší prístup, čo bol aspoň dôvod, ktorý bol nielen v jeho, ale aj v mojom záujme, tak som ustúpil. Potom, na rozdiel od lekára v pro­ziskovej nemocnici, vrazil ihlu a vstrekol liek s takou prekvapivou a bolestivou silou, že ma to prinútilo vykríknuť, čo bolo úplné iné ako moja predošlá skúsenosť. Potom vytiahol ihlu, urobil si poznámku do zložky a zmizol. Sestrička mi podala list papiera a ukázala východ. Zaplatil som a odišiel.

Zisk a súcit

Toto je príliš malá množina skúseností, aby sa na základe nich dalo porovnávať pro­ziskové a neziskové zdravotníctvo. Ale môžu naznačiť niečo o zisku ako motíve a jeho vzťahu k súcitu. Nie je to tak, že pro ziskové nemocnice samotné priťahujú milých a súcitných, keďže starší dobrovoľníci v neziskovej nemocnici nepochybne boli súcitní. Nemôžem si však pomôcť - myslím si, že lekári a sestričky, ktorí pracovali v pro ziskovej klinike bolesti v pro ziskovej nemocnici, mali nejakú motiváciu uplatňovať vo svojej práci súcit. Koniec koncov keby som potreboval ďalšiu starostlivosť alebo keby si niekto odo mňa pýtal odporučenie, spomeniem si na pro ziskovú nemocnicu. Ale do tej neziskovej nemocnice sa nikdy nevrátim ani ju neodporučím, a myslím, že viem prečo: lekári a sestričky v nej nemajú žiadny dôvod, aby to chceli. A teraz tiež rozumiem, prečo ma nezisková nemocnica vedela prijať tak rýchlo. Pochybujem, že mali veľa zákazníkov, ktorí by sa vracali.

Skúsenosť nenaznačuje, že zisky sú nutnou alebo dokonca postačujúcou podmienkou pre súcit, dobrotivosť, alebo ohľaduplnosť. Pracujem pre neziskovú organizáciu, ktorá je závislá na neustálej podpore širokej základne darcov. Keby sa mi nepodarilo splniť záväzky vyplývajúce z ich dôvery, prestali by podporovať moju prácu. Je to tak, že ja a moji kolegovia tam pracujeme preto, že zdieľame tie isté záujmy ako darcovia, takže takéto usporiadanie funguje harmonicky. Ale keď darcovia, zamestnanci a „klienti“ (či už sú to ľudia s bolesťou alebo novinári a školitelia, ktorí potrebujú informácie a rozhľad) nezdieľajú tie isté hodnoty alebo ciele, tak ako je to v neziskovej nemocnici, motív zisku efektívne zabezpečí, aby sa tieto ciele zladili.

Zisky zarobené v rámci dobre definovaných a presadzovaných zákonných práv (na rozdiel od ziskov zarobených šikovným kradnutím) môžu teda poskytnúť základ nie pre nezáujem, ale pre súcit. Sledovanie zisku totiž vyžaduje, aby lekár bral ohľad na záujmy pacienta tak, že sa sám vžíva do pacientovej situácie, aby vnímal utrpenie iných a prejavoval súcit. V ekonómii založenej na slobodnom trhu teda motivácia ziskom môže byť len iným pomenovaním pre motiváciu k súcitu.

Tom G. Palmer

Esej vyšla v knihe The Morality of Capitalism, 2011, ed. Tom Palmer

Pre INESS preložila Martina Forgáč