Kto chce 15 miliónov?

Minister práce Richter ohlásil nový program na podporu zamestnanosti znevýhodnených skupín. 

Jedná sa najmä o dlhodobo nezamestnaných, absolventov škôl, a ľudí nad 50 rokov. Na program bolo vyčlenených 15 miliónov eur z Európskeho sociálneho fondu a ministerstvo očakáva, že sa jeho prostredníctvom zamestná 5 000 ľudí. Očakávaná dotácia na jedno pracovné miesto tak tvorí 3 000 eur.

Aj keď je návrh zatiaľ len na papieri, vzbudzuje hneď niekoľko otáznikov. Celkové mzdové náklady na zamestnanca zarábajúceho minimálnu mzdu sú 5 478 eur za rok. S trojtisícovou dotáciou (ktorá má byť vyplácaná postupne v priebehu jedného roka) teda môže firma pokryť väčšinu jeho nákladov. Opatrenie ešte nebolo presne definované, ale dostupné informácie už iste uviedli skúsených špekulantov do pohotovosti.

Prekvapivý je tiež adresát, ktorému chce ministerstvo prostriedky vyplácať – personálnym agentúram, ktoré znevýhodneným uchádzačom zoženú pracovné miesto. Štát už pritom svoje personálne agentúry, ktoré majú nezamestnaným pomáhať s hľadaním práce, má. Volajú sa úrady práce. Ich prevádzka s celou agendou (vyplácanie prídavkov rodinám, dávky v hmotnej núdzi, pomoc ťažko zdravotne postihnutým) vrátane podpory zamestnanosti stojí ročne vyše 110 miliónov eur.

Za zváženie by stálo, či by sa práve úrady práce nemali viac venovať aktívnemu hľadaniu práce dlhodobo nezamestnaným, namiesto predstierania pomoci všetkým. Nie všetky skupiny nezamestnaných sú totiž ohrozené rovnako – niektorí sa môžu počas roka venovať pravidelne sezónnym prácam, hľadajú prácu zodpovedajúcu ich kvalifikácii a praxi, prípadne si chcú vyčerpať podporu v nezamestnanosti.

Znevýhodňovanie znevýhodnených skupín

Snaha znižovať vysokú nezamestnanosť niektorých skupín obyvateľstva cez rôzne štátne schémy je však základným nepochopením problému, prečo tento fenomén vlastne existuje. Koncom roku dosiahla nezamestnanosť mladých ľudí na Slovensku vyše 35%.

Jednou z príčin je, že vzdelávací systém nezodpovedá požiadavkám dopytu po práci zo strany firiem. Hlavným problémom však ostáva nedostatok praxe, ktorá je pre zamestnávateľov omnoho dôležitejšia ako výučný list, maturitné vysvedčenie, či diplom z vysokej školy.

Dobrým nástrojom na získanie praxe je napríklad práca na dohodu, či akceptovanie práce za nízku mzdu. Hojne využívaný inštitút práce na dohodu však vláda výrazne obmedzila jeho zaťažením odvodmi. Získavanie praxe pracovníkov, ktorí len vstupujú na trh práce, je navyše obmedzované administratívne stanovenou minimálnou mzdou.
Práca za nízku mzdu dnes v záujme rozšírenia praxe je pritom tou najlepšou cestou k vyššej mzde a lepšej práci v budúcnosti. Ako dokazujú skutočné príklady, niektorí dlhodobo nezamestnaní by túto možnosť akceptovali. Prečo im štát túto voľbu obmedzuje?

Zamestnávajú zamestnávatelia

Program ministerstva práce navyše ignoruje jednoduchý fakt. Uchádzačov o prácu nezamestnávajú personálne agentúry, ale zamestnávatelia. A pre týchto vytvorenie pracovného miesta zodpovedá jednoduchej matematike – mzdové náklady na nového zamestnanca vs. jeho pridaná hodnota. Ak je pridaná hodnota nového pracovníka vyššia ako náklady na jeho zamestnanie, oplatí sa pracovné miesto vytvoriť.

Štát však mzdové náklady výrazne navyšuje vysokými odvodmi. Tieto tvoria 36% z celkovej ceny práce väčšiny zamestnancov. Ak by chcelo ministerstvo skutočne podporiť tvorbu pracovných miest, nemalo by sa sústrediť na vyplácanie provízie vybraným personálkam, ale plošnej odvodovej úľave. Oslobodenie zamestnávateľov od odvodovej povinnosti by znížilo ich náklady na pracovníka o štvrtinu.

Ak by sme teda na tieto odvodové prázdniny použili 15 miliónov eur na rok (ekvivalent ceny Richterovho programu), pri priemernej minimálnej superhrubej mzde 457 eur (teda minimálna mzda + odvody zamestnávateľa) na pracovníka by sa zamestnalo vyše 10 000 ľudí. To je dvakrát viac ako predpokladá ministerstvo.

Nezabúdajme tiež, že cez program podpory zamestnanosti pre autodopravcov, od ktorého si pred pár mesiacmi ministerstvo rovnako sľubovalo vytvorenie tisícok miest, sa zamestnalo len 12 ľudí. Namiesto pracovných miest tak máme neefektívne projekty ministerstva práce, na ktoré sa prostredníctvom zvýšenej dane z príjmu skladajú aj firmy. Nekoncepčnosť týchto programov preto vzbudzuje otázku, či je ich účelom zvýšenie zamestnanosti alebo vyčerpanie finančných prostriedkov prichádzajúcich z Bruselu za každú cenu.

To, čo zamestnávatelia potrebujú, nie sú dotačné programy a naháňanie správnych pečiatok ministerských úradníkov, ale rozviazanie rúk znížením daňovo-odvodového zaťaženia. Samotné plošné zníženie odvodových sadzieb, resp. odvodová úľava pre nízkopríjmových zamestnancov, by mohli vytvoriť desaťtisíce nových pracovných miest. Keď štát sám odbúra bariéry, ktoré nezamestnanosť zvyšujú, nebude potrebné financovať ani programy a inštitúcie, ktorými sa tento problém snaží riešiť.