Prečo nechceme súkromný kapitál v jadrovej elektrárni? (Hospodárske noviny)

Ministerstvo
hospodárstva sa so zdôvodňovaním priveľmi nepotrápilo. Jednou vetou sa vyhlo
uvedeniu akýchkoľvek argumentov. Vraj: „alternatíva realizácie projektu
výstavby jadrového zdroja bez účasti štátu by vzhľadom na jeho komplexnosť
a vysokú náročnosť realizácie bola problematicky uskutočniteľná“.

Pre porovnanie uvádzam citát z programu výstavby
jadrových elektrární schválený britskou vládou, v ktorom sa hovorí, že na
konkurenčných energetických troch: „uskutočňuje najlepšie investičné
rozhodnutia súkromný sektor, pričom nezávislá trhová regulácia je
nevyhnutná na zabezpečenie správneho fungovania týchto trhov“. Pripomínam, že
text bol schválený pred dvomi mesiacmi labouristickou vládou, ktorá rozhodne
nepatrí medzi hlásateľov mantry trhových mechanizmov.

Ministerstvo by malo svoje presvedčenie riadne zdôvodniť.
Tvrdenie, že variant výstavby elektrárne v súkromnej réžii by „nebol
v súlade s vládnym programom“ je čisto politickým vyhlásením
a v odbornej diskusii neobstojí. Proti štátnej kontrole výstavby
jadrovej elektrárne v Bohuniciach hovorí niekoľko argumentov. Prvým je stav
Slovenských elektrární, v akom boli privatizované. Či už to bola
neschopnosť ich manažérov, alebo politický vplyv, výsledok bol taký, že podnik
bol neschopný tvoriť dostatočný zisk na obnovu investícií.

Druhým príkladom je premrhaný kapitál - uviaznuté miliardy
v nedokončenej stavbe 3 a 4 bloku v Mochovciach, ktoré vplyvom
času strácali na hodnote. Výstrahou môže byť aj niekoľkokrát odkladaná
a výrazne predražená výstavba českého Temelína. Nakoniec môžeme spomenúť
rast efektivity distribučných ale aj výrobných firiem po tom, ako bol do nich
vpustený súkromný kapitál. V 18 ročnej slovenskej histórii jednoducho
vďaka politickým vplyvom nemáme dobré skúsenosti s riadením veľkých
energetických podnikov. Prečo by sa mal nový projekt z tejto skúsenosti
vymykať?

Ani obvyklé poukazovanie na výhodné postavenie českého
energetického gigantu v tomto prípade nie je na mieste. Za jeho silným
postavením stojí viacero faktorov, ktoré na Slovensku nepôsobia. Nová
elektráreň by nezískala distribučné sústavy, ktoré ČEZu darovala vláda, na
Slovensku tiež nemáme také rozsiahle zásoby lacného hnedého uhlia ako
v Česku. A nakoniec,
hospodárenie a manažment ČEZu je
pod verejnou kontrolou vďaka umiestneniu na burze cenných papierov, čo
v slovenskom prípade nie je celkom možné. Mimochodom, úspešnosť
a obrovské zisky ČEZu sú postavené práve na skutočnosti, že na cenu
silovej energie má česká vláda minimálny vplyv.

Nie celkom pochopiteľná je aj snaha udržať za každú cenu aký
taký podiel štátu na výrobe elektriny. Nové zdroje budú v ideálnom prípade
predstavovať tretinu inštalovaného výkonu na Slovensku. Vláda tým nezíska také
postavenie, aby mohla priamo ovplyvňovať trhovú cenu, na dominantnom postavení
ENELu sa pravdepodobne nič nezmení. Na cenu bude mať obmedzený vplyv aj preto,
že tá už dávno nie je len otázkou slovenskej spotreby a ponuky, ale
podlieha vývoju v celej Európe. Liberalizačné snahy Európskej komisie by
vláde aj tak zväzovali ruky pri snahe ísť pod cenu.

Ak má byť výstavba jadrovej elektrárne v slovenských
podmienkach rentabilná, do tendra sa nepochybne prihlásia viacerí investori,
obzvlášť v situácii, keď pozemky sú v podstate pripravené,
a obyvateľstvo by zjavne proti elektrárni neprotestovalo. Štát má
fungujúce erudované kontrolné orgány, ktorými dokáže zabezpečiť bezpečnosť jej
prevádzky.

Súkromný investor je v prípade vlastných investícií
efektívnejší z dôvodu vyššej opatrnosti a kontroly, keďže riskuje
vlastné peniaze a v prípade neúspechu projektu alebo predlžovania výstavby
a odďaľovania spustenia elektrárne do prevádzky nesie bremeno on
a nie všetci občania Slovenska. Ponúka sa otázka, prečo tiež nenechať na
súkromného investora riziko zlého odhadu vývoja dopytu po elektrine, vývoja jej
ceny, prípadne odhadu vývoja cien emisných povoleniek. Minister však
navrhuje prípadné negatíva nesprávneho
rozhodnutia nechávať na pleciach daňových poplatníkov, prečo?

Variant s minoritným podielom súkromného investora bude
trpieť rovnakými negatívami, ako variant čisto štátneho podniku. Stratia sa
výhody vyplývajúce z motivácií súkromného vlastníctva v podobe tlaku
na efektivitu. Súkromný investor sa dostane do pozície, v ktorej bude
chcieť nahradiť neexistujúce výhody majoritného vlastníka výhodným
kontraktovaním dodávok či už vo vlastnej réžii, alebo od spriatelených firiem.

Nikoho neprekvapuje, že tak rozsiahly projekt, ktorý dá
prácu tisícom ľudí a vytvorí lukratívne kontrakty pre stovky firiem, je
predmetom politického záujmu. Avšak na základe našich nie dávnych skúsenosti by
sme mali byť pred podnikajúcimi politikmi v strehu. Obzvlášť keď sa nejedná
o projekt na jedno volebné obdobie. Ak existujú súkromní záujemcovia
o výstavbu elektrární, mali by sme im to umožniť. Bude to lacnejšie.

Radovan Ďurana

INESS

Hospodárske noviny, 10.3.2008