Talianske finančné finty

Ani po odchode zábavného Berlusconiho z najvyšších politických postov neprestávajú z Talianska prúdiť  tragi-ekono-komické správy.

Vynechajme pád 10 mesiacov starej vlády. Napríklad taliansky audítorský dvor nedávno oznámil zámer zažalovať ratingovú agentúru S&P za zníženie ratingu krajine a s tým súvisiace škody vo výške 234 miliárd eur. Agentúra totiž podľa audítorov v posudzovaní bonity talianskeho štátu nezohľadnila jeho „históriu, umenie a prírodné scenérie“. Babráci z S&P určite zabudli aj na to, že nie Nemec ale Talian vymyslel podvojné účtovníctvo a práve Taliansko je kolískou moderného finančníctva. Na to by sme ale nemali zabúdať ani my v eurozóne. Talianske finančné finty sa totiž cez euro týkajú aj nás.

Svoju kreativitu v narábaní s peniazmi Taliani predvádzali od nepamäti. Napríklad pri plnení maastrichtských kritérií potrebných na zavedenie eura. Ešte koncom deväťdesiatych rokov podliezli prekážku v podobe maximálnej výšky deficitu verejných financií aj vďaka vysokej dani z príjmu z predaja zlata. Voči znižovaniu deficitu príjmom z daní z ozajstných predajov samozrejme ťažko niečo namietať. Akurát v tomto prípade si talianske štátne zlato predávali navzájom iba úradníci, konkrétne talianske ministerstvo financií talianskej centrálnej banke.

Tamojšia centrálna banka aj dnes robí čo môže. Talianske komerčné banky sú na tom naozaj zle. Kríza im priniesla kopu strát, stagnujúca ekonomika zvyšuje už tak obrovské množstvo nesplácaných úverov. V takomto prostredí sa ťažko hľadá súkromný hlupák, ktorý by pomáhal rekapitalizovať vyhladované banky zo svojich peňazí.  Ale bieda a nepohoda boli vždy matkami inovatívnych riešení. Peniaze treba hľadať tam, kde sú a nie na skúpom trhu alebo vydrancovanom ministerstve financií. Najlepšie ísť rovno tam, kde vyvierajú.

Keďže centrálne banky slúžia okrem štátu najmä komerčným bankám, tieto sú dodnes v mnohých krajinách aj jej akcionármi. Tak je to aj v Taliansku. S týmito akciami sa ale neobchoduje  a s nimi spojené vlastnícke práva sú naozaj obmedzené. Akcie preto doteraz len nečinne oddychovali na súvahách talianskych bánk. Pre pochopenie zápletky je dôležité, že ešte v starých cenách z tridsiatych rokov 20. storočia. Podľa nich je celková cena Bank of Italy smiešnych 156 000 eur. Práve táto kuriozita inšpirovala ďalšiu taliansku finančnú fintu. Prečo centrálnu banku nepreceniť  „realistickejšími“ cenami? Vďaka kapitálovému zhodnoteniu tak zo dňa na deň zázračne poskočí vlastný kapitál bánk, ktoré akcie držia. Bez práce a nutnosti riskovať kožu na otvorenom trhu. Talianski experti novú cenu odhadli na šťavnatých 7,5 miliardy eur.  Bolo už len treba presvedčiť ostatných v ECB, že ide o legitímnu operáciu. Proti tomuto progresívnemu nápadu si trochu pohundrali zase iba nemeckí centrálni bankári (kto iný), no nakoniec prešiel. Taliansky parlament celú operáciu ešte vylepšil a pri schvaľovaní zákona stanovil strop na maximálny podiel akcií, ktoré môže držať jedna komerčná banka. Nadbytočný podiel budú musieť (povedzme si na rovinu, že veľmi ochotne) banky ako Intesa a UniCredit, ktoré vlastnia  42 a 22% podiely, do troch rokov predať späť centrálnej banke. Vďaka novej cene zarobia na transakcii 2,3 respektíve 1,15 miliardy eur. Naprázdno nevyjde ani talianska štátna kasa, ktorej uvedené banky odvedú daň zo zisku z kapitálového zhodnotenia vo výške 0,9 miliardy eur. Tie sa určite zídu pri veľmi problematickom plnení európskych fiškálnych cieľov.

Aj banky sýte, aj rozpočet celý. A potom, že v ekonomike neexistuje obed zadarmo. Centrálne banky neustále dokazujú opak. Alebo sme niečo zanedbali?
 

.týždeň, 15.2.2014