INESS - 21.04.2008
Pokrokový Irán? (aktualne.sk)
Voľný obchod umožňuje ľuďom vymieňať to, čo si cenia menej za to, čo si
cenia viac. Deje sa tak vďaka rozdielnemu subjektívnemu vnímaniu tej
istej veci dvoma rozličnými ľuďmi. Výmenou dôjde k malému zázraku.
V momente a pri zanedbateľných nákladoch sa akoby šibnutím čarovnej
paličky zvýši blahobyt naraz obidvom stranám výmeny. Vďaka voľnému
obchodu si môžete kedykoľvek v obchode kúpiť napríklad pivo, alebo
naopak v zamestnaní predať svoj čas, fyzickú a psychickú námahu za
peniaze na výplatnej páske.
Tento jednoduchý mechanizmus však ľudia stále nechcú vpustiť do
oblasti, kde by mohol zachrániť alebo minimálne zlepšiť nespočetné
množstvo životov. Obchodovanie s orgánmi v medicíne je stále
stigmatizované a všeobecne vnímané ako neprípustné. Pritom
nedostatok orgánov sa stáva z roka na rok výraznejším problémom a počet
pacientov umierajúcich na čakacích listinách neustále rastie. Zákaz legitímneho obchodovania a následný umelý nedostatok vedie
ku vzniku čierneho trhu a rizikovým odberom či transplantáciám v
pofidérnych podmienkach. Napríklad Čína tento problém rieši po svojom a
ako nedobrovoľných donorov údajne využíva hojný počet na smrť
odsúdených väzňov.
Asi hlavným dôvodom odmietania obchodu s orgánmi je strach z tzv.
morálneho hazardu, ktorý by legitimizácia predaja orgánov údajne
priniesla. Asi každého hneď napadne katastrofický scenár, keď sa po
jednoduchej operácii slepého čreva pacient zobudí bez jednej, dovtedy
funkčnej obličky, pričom zlý doktor „Tupý skalpel“ si pomocou obchodu s
orgánmi financuje hypotéku svojho Monackého sídla a benzín do Ferrari.
Takéto obavy sú pravdepodobne prehnané. Riziko, že by k nedobrovoľnému
donorstvu orgánov naozaj dochádzalo, naozaj nemožno úplne vylúčiť(veď
napriek našim zavretým očiam sa tak určite deje už aj dnes). Je však
nerozumné len na základe existencie takéhoto rizika, ktorému sa navyše
dá rôznymi nástrojmi predchádzať, ignorovať množstvo zachránených
životov, ktoré by voľný predaj orgánov priniesol. Ďalším argumentom
býva námietka, že umožnenie predaja orgánov by spravilo z ľudského tela
tovar. Tí čo argumentujú týmto spôsobom, by sa mali zamyslieť, prečo
potom tolerujú profesionálnu armádu alebo niektoré iné fyzicky
nebezpečné zamestnania. Napríklad
v USA, kde je predaj orgánov ilegálny, je legálne vynosenie plodu za
odplatu a to aj napriek tomu, že pre profesionálnu matku je to šesť
krát nebezpečnejšie ako darovanie obličky.
Práve obličky sú najobchodovanejším zo všetkých orgánov a ich cena na
čiernom trhu sa v rozvojovom svete pohybuje medzi 1000 a 2000 USD. Ich
predaj je zakázaný aj napriek faktu, že vzdanie sa jednej obličky pre
väčšinu ľudí nepredstavuje významné zdravotné riziko. Plošný zákaz
vedie k ich výraznému nedostatku. Výsledkom sú dlhé čakacie listiny na
transplantáciu a riziko smrti alebo zhoršená kvalita života pacientov.
“V Európe je napríklad priemerná čakacia lehota na transplantáciu obličky
tri roky a očakáva sa, že do roku 2010 sa predĺži na desať rokov. Asi
40-tisíc pacientov čaká len v západnej Európe na obličku - 15 - 30
percent z nich umrie každoročne pre nedostatok orgánov. V USA čaká na
obličku 98-tisíc ľudí, pričom v roku 2007 sa jej dočkalo len 30-tisíc.
V Číne potrebujú nové obličky viac ako dva milióny ľudí, no
transplantácie sú obmedzené asi na 12-tisíc ročne pre tradičné kultúrne
predsudky proti odoberaniu orgánov pred smrťou.”
Obličky sa legálne získavajú z nepatrného množstva dobrovoľných živých
darcov (väčšinou príbuzných) alebo adept na transplantáciu musí počkať
na mozgovú smrť niektorého zo svojich spoluobčanov („dobrou“ sezónou je
práve blížiace sa leto s cestami plnými mladých a zdravých
motocyklistov). Pritom pacienti, ktorí majú obličku od živého darcu
majú vyššie šance na prežitie ako pacienti s obličkou od mŕtveho donora.
Predaj obličiek však nie je zakázaný úplne všade. Prekvapivou výnimkou
je Irán. Spôsob fungovania legálneho trhu s obličkami v tejto krajine
dokumentuje nedávna štúdia CATO Institute od nefrológa Benjamina Hippena (tu je ďalšia štúdia CATO venujúca sa problematike predaja orgánov).
Nie, s orgánmi sa tu „nešmelí“ na trhovisku. Spojenie donora s
príjemcom orgánu zabezpečuje nezisková dobrovoľnícka organizácia
Pacientska asociácia dialýzy a transplantácie (Dialysis and Transplant
Patients Association DATPA). Žiadosť na DATPA môže podať pacient, ktorý
nedostal obličku od mŕtveho darcu a zároveň nemá príbuzného, ktorý mu
je ochotný orgán darovať. DATPA následne identifikuje vhodného donora z
databázy ľudí, ktorí sa do DATPA prihláslili ako donori. Donor musí byť
následne vyšetrený a odporučený lekárom, ktorý nemá žiadnu väzbu na
DATPA, a to rovnakým spôsobom ako sa posudzujú donori, ktorí nie sú
finančne odmeňovaní. Úspešní donori získajú za obličku peniaze z dvoch
zdrojov. Prvým je vláda, ktorá im zaplatí 1200 amerických dolárov
pričom zároveň pokryje limitované zdravotné poistenie na nasledujúce
roky. Druhým zdrojom odmeny pre donora je príjmateľ obličky. V prípade,
že sa jedná o chudobného človeka, túto odmenu vyplácajú charitatívne
organizácie, pričom jej výška sa pohybuje niekde medzi 2 300 až 4 500
dolárov. Vďaka tomuto systému sa Iránu podarilo úplne odstrániť čakacie
listiny.
Asi prvou lastovičkou možného posunu zmýšľania o týchto záležitostiach
v západnom svete je príklad Holandska. Tamojší minister zdravotníctva koncom roku 2007 navrhol, že za darovanie obličky bude donorovi garantovať doživotné zdravotné poistenie zadarmo.
Aj napriek tomu, že sa údajne nejedná o predaj (ten je aj v tejto
krajine zakázaný), 30 ročný „darca“, ktorý by následne žil 40 rokov, by
fakticky za svoju obličku získal produkt v hodnote 40 000 až 50 000 eur
(pri súčasných ročných platbách za
zdravotné poistenie okolo 1 000 až 1 100 eur). Dôvodom pre ministrov
návrh je chronický nedostatok donorov. V Holandsku majú jednu z
najdlhších priemerných čakacích dôb na transplantáciu obličky v Európe
- až 4 roky - a každoročne tu zomiera 200 ľudí len preto, že sa
nedočkajú novej obličky.
Juraj Karpiš, INESS
Pôvodne publikované na blogu aktualne.sk dňa 17.4.2008
ocenenia
