Ľudského práva sa nenapiješ

Ak je voda ľudské právo, nemalo by Slovensko mať povinnosť, ako bohato zásobená krajina, ju exportovať tam, kde jej ľudia majú nedostatok?

Ľudského práva sa nenapiješ

„Spojené Arabské Emiráty sú krajina mimoriadne bohatá na ropu. Ropa je národným bohatstvom! Naša krajina a jej obyvatelia sú na rope životne závislí. Bez nej ustrnie doprava, elektrárne prestanú vyrábať elektrinu a chemický priemysel by nemal surovinu na výrobu hnojív, či etylénu. Preto sa od nového roka zakazuje vývoz ropy mimo územie Emirátov a to ako potrubím, tak aj vozidlami,“ zaznelo v oficiálnom televíznom prehlásení premiéra tejto púštnej krajiny."

Predchádzajúce slová sú samozrejme fikcia. Ťažko si predstaviť, že by sa daktorá arabská krajina len tak vzdala ekonomického tromfového esa. No zameňte si slovíčko „ropa“ za „voda“ a miesto „Emiráty“ dosaďte „Slovensko“ a rozum vystriedajú emócie rýchlejšie ako na východniarskej svadbe.

Nedávny zákaz vývozu vody sa z pohľadu argumentov stal akýmsi svätým grálom zlého, resp. absentujúceho ekonomického uvažovania. Voda nie je tovar, voda nemá cenu, voda je totiž ľudské právo.

Nie je to žiadna slovenská špecialita. Viacerí čitatelia si určite spomenú na kolujúce video s Peter Brabeck-Letmathe, šéfom firmy Nestlé. Prezentoval v ňom myšlienku, ktorú dlhodobo obhajuje aj na firemnom blogu water-challenge.com: ak chceme vodu ochrániť a zabrániť jej nadmernému užívaniu, musíme ju komercionalizovať a podrobiť cenovému mechanizmu. Hoci to nie je nič iné, ako prerozprávanie už klasického problému obecnej pastviny a jeho riešenia, video vyvolalo poprask naprieč internetmi a Brabeck-Letmathe bol zaradený do panteónu kapitalistických vampírov po boku Strýka Držgroša, Rockefellera a pána Burnsa zo Simpsonovcov.

Prestrih do Štokholmu, kde bola bez rozruchu začiatkom septembra 2014 odovzdaná Štokholmská vodná cena. Takzvanú „vodnú nobelovku“ si z rúk švédskeho kráľa prevezal John Briscoe, profesor environmentálneho inžinierstva na Harvarde. V závere jednej z jeho kľúčových štúdií sa dočítate: „Manažovať vodu ako ekonomický statok prináša pre ekonomiku, spotrebiteľov a životné prostredie rozsiahle benefity.“ Teda za zhruba to isté, za čo to Brabeck-Letmathe „schytal“.

Poklad pod zemou

Export a import vody už dávno prebieha a prebiehať aj bude. Voda vstupuje do výrobných procesov prakticky ktoréhokoľvek produktu, či už ako závlaha, chladivo, alebo chemický komponent. S každým zemiakom, sudom piva či valcovaným plechom exportujeme aj slovenskú vodu. Podľa Eurostatu je 54% vody z verejných vodných zdrojov využitých v poľnohospodárstve a priemysle, zvyšok v domácnostiach. Koľko vody takto skončí v zahraničí môžeme len tipovať.

To je nič oproti tomu, koľko vody exportuje sama príroda. Na Slovensku pramení len asi 14% povrchového vodného fondu, zvyšok (asi 70 miliárd metrov kubických vody) priteká zo susedných štátov. V podobe zrážok spadne ďalších 35 miliárd kubíkov. Čísla celkového odberu vody pre slovenskú ekonomiku sa naproti tomu pohybujú v rozmedzí 600-900 miliónov kubíkov.

Sotva si môžeme predstaviť, že spotrebujeme celý prítok Dunaju na nejaké ekonomické aktivity, hoci vo svete nájdeme príklady „vyzavlažovania“ celej rieky. Preto existuje ukazovateľ tzv. využiteľnej vody. Jej ročný objem kolíše v závislosti od prírodných podmienok. Vo výrazne suchom roku 2003 to bolo zhruba sedem miliárd kubických metrov, vo vlhkom roku 2010 to bolo 23 miliárd kubíkov. Pre skompletizovanie informácie sa môžeme pozrieť ešte na odber podzemnej vody. Tej sa v roku 2012 na Slovensku odobralo necelú pol miliardu kubíkov.

Pri pohľade na tieto čísla je predstava, že cisterny s kapacitou pár desiatok kubických metrov dokážu akokoľvek zasiahnuť do stavu vody na Slovensku,komická. Menej komické je, že to nakoniec viedlo až k zmene ústavy.
Na situácii by nič nezmenila ani nejaká jednoduchá rúra cez hranicu. Na výraznejšie odčerpanie vody zo Slovenska by muselo prísť k výstavbe rozsiahleho potrubného systému, či vodného kanálu. Nič také sa nechystá a hlavne – načo by niekto do niečoho takého vrážal peniaze?

Tým sa dostávame k bodu číslo dva. Voda je bohatstvo. Áno, je, ale až v momente, keď sa ponúkne na trhu. Poklad sa stáva pokladom až vtedy, keď doputujete na mape k miestu označenému X a vykopete truhlicu zo zeme. Ak by Spojené arabské emiráty zakázali export ropy, dnes by tam jazdili na ťavách a bývali v stanoch. Ropa sa stala bohatstvom až vtedy, keď ju kupujúci vo svete začali dopytovať a Emirátčania tento dopyt začali uspokojovať. Zákaz predaja slovenskú vodu ako bohatstvo zrušil – teoreticky.

Prakticky sa svetové trhy o slovenskú vodu nijak zvlášť nebili a ani nepobijú. „Svetové trhy“ totiž znamená okolité štáty. Do Afriky sa kvôli vyššie spomenutým logistickým problémom slovenská voda v inej podobe ako zlatistý penivý mok tak skoro nedostane, aj keby sme ju ponúkali v zlatej karafe a nie blokovali ústavným zákonom. No a stredoeurópsky región má vody požehnane. Zhodou historických okolností totiž všetky krajiny naokolo, s výnimkou Rakúska, majú históriu centrálneho plánovania a s ním spätú históriu neefektívnej výroby a plytvania zdrojov. Transformácia priniesla do týchto krajín okrem iného aj efektívnejšie narábanie so zdrojmi, ako je voda. Kým ešte v roku 1993 bola priemerná spotreba vody na občana Slovenska zhruba 300 kubíkov, v nasledujúcich rokoch klesla až ku 120 kubickým metrom. Miera odberu využiteľnej vody je posledné roky bezpečne pod úrovňou 10%. Z pohľadu vodných potrubí dokonca samotná správa o stave životného prostredia Slovenskej republiky v roku 2012 varuje pred „neúmerným šetrením vodou.“ Odber povrchových vôd sa prepadol zo 700-800 miliónov kubíkov ročne v 90.rokoch na zhruba 300 miliónov v posledných rokoch. To je síce do značnej miery spôsobené úpadkom závlahových systémov v poľnohospodárstve,  nie zvýšenou efektivitou, ale pokles to je. Intenzita odberu podzemnej vody dosahovala v roku 1995 viac ako 18 kubických metrov za sekundu, v posledných rokoch je to okolo 10-11 kubíkov. V tom istom období zároveň narástlo množstvo využiteľných podzemných vôd o 10%, takže kým v roku 1995 sa na Slovensku odoberalo 25% ich kapacity, teraz je to menej ako 15%.

K pozvoľnému poklesu odberov prichádza aj u našich susedov. A nie len to. Od transformácie radikálne stúpla aj kvalita vody. Počet čističiek odpadových vôd bol v roku 2013 trojnásobný oproti roku 1994. Ukazovatele znečistenia ako sú nerozpustné látky, biochemická spotreba kyslíka, chemická spotreba kyslíka dochrámanom, či uhľovodíkový index poklesli o 80%-95%, čo uľahčuje návrat vody do kolobehu.

To je tretí bod. Vody je na Zemi plus mínus konštantné množstvo. Pojem „spotreba vody“ je len obrazný. Keby niečo také ako spotreba vody existovalo, naši predkovia by už všetku sladkú vodu našich končín vypili a vyzavlažovali. Voda sa točí v kolobehu, ale to už určite viete zo základnej školy. S trochou preháňania môžeme povedať, že pár molekúl v pohári vody, ktorý mate na stole, bol kedysi Spartakov pot, či slzy Kleopatry (pripadne akékoľvek iné telesné tekutiny...).

V skutočnosti sa bavíme o spotrebe upravenej vody. Takej, ktorá má isté vlastnosti (je pitná, alebo destilovaná a pod.) a zároveň je prepravená k užívateľovi. Takáto voda je rovnaký produkt ako jablko, tenisky, alebo CDčko Rytmusa. Dá sa s istými nákladmi vyprodukovať podnikateľskou činnosťou, potrebuje investície, vstupy a zákazníkov.

Najlepším príkladom je odsoľovanie. Existujú rôzne náročné metódy, od voľného odparovania podľa Príručky mladých svišťov až po jadrové odsoľovanie zariadenia. Obyvateľ Afriky denne priemerne spotrebuje 60 litrov vody. Toto množstvo je možné odsoliť s nákladom zhruba 5 amerických centov. Všetko je len otázka investícií. Tie sú otázka zdrojov – a ich rozdelenie je otázkou cien.

Otázka cien

Rozospatý polievate záhradu. Ranné slnko sa trbliece na prúde vody zo zelenej hadice. Spoza rohu zrazu vyjde Vodná hliadka. V tom si uvedomíte svoj omyl – je utorok a vy máte nepárne číslo domu. Polievať dnes nesmiete! Neskoro, hliadka zamierila k vám. Toto bude už tretie porušenie zákona, hrozí vám obmedzenie dodávok vody.

Ukážka z pokračovania Šialeného Maxa? Nie, takto nejak to vyzerá v niektorých austrálskych mestách. Žiaden neľútostný diktát trhu, ale dopad regulovaných cien. Ak nepodrobíme ktorýkoľvek produkt cenovému mechanizmu, ktorý vychádza z pohybov dopytu a ponuky, začnú vznikať podobné anomálie. Bez trhovo generovanej ceny nie je nikto schopný efektívne umiestňovať zdroje tam, kde ich je najviac treba. Príklad z Austrálie je o zvädnutých ružiach a neumytých rodinných autách. Ale sú aj horšie príklady a nemusíme ich hľadať hneď v Saheli.

V Kalifornii zažívajú jedno z najsuchších období za posledné dekády. Priehrady sú takmer prázdne a farmári zažívajú obrovské problémy. Až donedávna si užívali dostatok vody za extrémne dotovanú cenu 10-15 dolárov za akrovú stopu (asi 1230 kubíkov) a niekedy dokonca ešte menej, hoci náklady na čerpanie a transport takéhoto množstva presahujú 100 dolárov. Domácnosti platia 60-230 dolárov za rovnaké množstvo. To (spolu s ostatnými štedrými dotáciami, ktoré si v ničom nezadajú s nešťastným bruselským CAPom) viedlo k takým bizarnostiam, že z kalifornskej púšte sa do Číny vyváža 200 000 ton lucerny ročne. Toto leto sú farmári nútení nakupovať dodatočnú vodu na aukciách za 50-100 násobky bežných cien. Pre viacerých z nich bude toto leto najhoršie v histórii a možno aj posledné.

Umelé ocenenie vody hlboko pod trhovú cenu viedlo k tomu, že sa ňou plytvalo. Či sa to niekomu páči, alebo nie, všetko je na konci dňa otázkou cien. Vyššie ceny znižujú plytvanie. Vyššie ceny zvyšujú investície, ktoré následne zvýšia ponuku a zatlačia ceny dole. Pokiaľ bude voda voľný statok, nebude s ňou nakladané zodpovedne. Označenie vody za ľudské právo je len frázou, za ktorej vyhlásenie netreba dať ani cent. Ale ľudského práva sa napiť nedá. Musia byť vytvorené a následne správne investované vzácne zdroje, vďaka ktorým sa voda dostane na náš stôl. Čím efektívnejšie ju budeme produkovať, tým menej ľuďom bude právo na vodu porušené. Nahradenie úradníkov podnikateľmi efektívnosť produkcie zvýši.

Aby sme sa vrátili k Slovensku, uzavrime to otázkou na zamyslenie. Ak je voda ľudské právo, nemali by sme ako bohato zásobená krajina mať povinnosť ju exportovať tam, kde jej ľudia majú nedostatok?

.týždeň, 13.9.2014

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards