Víťazi a porazení základného príjmu

Inteligentné sklady, autonómne autá, chirurgické roboty... Hoci realita zániku ľudských povolaní na úkor strojov je z pohľadu zamestnancov oveľa optimistickejšia než predpovede z posledných rokov, príchod nového modelu pracovných trhov nedáva spať mnohým.

A nie je to len o precíznych robotoch nahrádzajúcich nešikovné ruky ľudí. Existujúce sociálne systémy „štátov blahobytu“ boli po druhej svetovej vojne postavené na klasickom vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec. Aj to sa mení. Nejeden pracujúci dnes doobeda jazdí cez UBER, poobede ide vymeniť obliečky do svojho Airbnb a večer pripravia tabuľku pre švédskeho klienta objednanú cez Upwork.

Verejná debata sa tak v čoraz viac štátoch začína točiť okolo zmeny fungovania princípov sociálneho systému. Najčastejšie navrhovaným opatrením je zavedenie nepodmieneného, garantovaného, či základného príjmu. Vo Švajčiarsku o ňom prebehlo neúspešné referendum, vo Fínsku prebieha pokus s 2000 ľuďmi, vrcholní politici sa ním zaoberajú vo Francúzsku, Holandsku, či Kanade.

Nepodmienený príjem môže mať veľa názvov a ešte viac podôb. Diskusií však dosiaľ až povážlivo chýbalo nejaké konkrétne čísla. Lebo koláče bez práce musia mať v sebe pre každého racionálne zmýšľajúceho nejaký háčik.

V OECD skúsili takéto čísla pripraviť v májovej analýze. Základný príjem zadefinovali pomerne neštedro – mali by ho dostávať len ľudia pod dôchodkovým vekom (penzijný systém by teda ostal zachovaný) a ostali by aj niektoré špeciálne príspevky, napríklad pre postihnutých. Základný príjem by bol zdaniteľný tak ako iné príjmy. Čo je kľúčová vec – bol by rozpočtovo neutrálny, teda nevyžadoval by dodatočné zadlžovanie, či rast daní.

Výsledok? Pre fanúšikov základného príjmu veľké sklamanie. V žiadnej zo sledovaných 23 krajín by základný príjem ani zďaleka nedosiahol úroveň hranice chudoby. Zhruba 50 % úroveň by dosiahol v Luxembursku, nad 30 % by to bolo ešte v Španielsku a Írsku. Vo všetkých ostatných sledovaných krajinách by takto definovaný základný príjem nepokryl ani tretinu sumy potrebnej na prekonanie pásma chudoby. V USA by to dokonca bolo len zhruba 10 %. Slovenská republika v analýze prerátaná nebola, Česká republika dosiahla necelých 20 %. Aby sme boli konkrétnejší, napríklad vo Fínsku je hranica chudoby 1074 eur na osobu, no základný príjem by mohol dosiahnuť len 527 eur na dospelého a 316 na dieťa. V Taliansku so 736 eurovou hranicou by to bolo len 158 eur na dieťa aj dospelého príjemcu.

Ešte dôležitejším poznatkom ale je, že s výnimkou Talianska a Turecka by vo všetkých štátoch základný príjem bol nižší (väčšinou výrazne nižší) ako súčasná úroveň sociálnych dávok. K takémuto záveru asi nie je ťažké prísť aj jednoduchou logickou úvahou – buď z koláča dám vybraným ľuďom trocha viac, alebo všetkým ľuďom menej.

Základný príjem by mohlo pomôcť trocha prifúknuť vyššie zdanenie. To má však dva problémy – v štátoch OECD už dnes dosahuje rekordné výšky a je otázne, koľko daní by ešte ekonomiky uniesli. Za druhé – značnú časť daní by zaplatili aj tak zase občania, teda príjemcovia základného príjmu. Podľa štúdie by základným príjmom najviac získala stredná trieda. Chudobní by schudobneli vďaka tomu, že základný príjem by bol nižší ako existujúce sociálne dávky a bohatí zase kvôli vyšším daniam. Tým sa však vytráca základná logika sociálnej pomoci, teda pomoc najzraniteľnejším.

Základný príjem má podľa OECD základný problém. Buď by musel byť tak nízky, že by veľa neznamenal – alebo tak vysoký, že by prakticky položil verejné financie.

HN Komentáre, 19.6.2017