Zmeny vo vzdelávaní sú možné len napriek systému

V slovenskom školstve sa práve vo veľkom prepisujú štátne vzdelávacie programy. To sú tie hrubé dokumenty, ktoré podrobne predpisujú, ako majú vyzerať rôzne aspekty vzdelávania. Napríklad ciele vzdelávania, kľúčové kompetencie, povinné predmety, vzdelávacie oblasti a obsahové a výkonové štandardy.

Verím, že ľudia, ktorí na zmenách v Štátnom pedagogickom ústave pracujú, to myslia dobre a idú dušu vypľuť, aby všetko stihli včas a najlepšie, ako vedia. Obávam sa však, že napriek veľkej snahe to dopadne ako vždy.

Nie preto, že by sa odborníci málo snažili, alebo boli nekvalifikovaní, ale z princípu, že chcú navrhnúť jednu veľkosť, farbu a štýl obuvi pre skoro pol milióna detí s rôznymi nohami, záľubami a vkusom.
 

Problém odsunutý o dva roky

Najväčšou zmenou, ktorú prezentujú autori nového štátneho kurikula, je, že už nebude nadefinované, čo má žiak vedieť na konci každého ročníka, ale na konci každého trojročného cyklu. To má dať viac flexibility učiteľom, aby prispôsobovali učivo žiakom a úrovni, na ktorej sa nachádzajú.

Tu sa však natíska otázka, či to aj reálne niečo zmení. Učitelia totiž nie sú mechom buchnutí. Budú vedieť, že aj keď im štát už nediktuje, čo má dieťa vedieť na konci prvého ročníka, ak majú stihnúť všetko do konca 3. ročníka, musia v prvom ročníku zvládnuť približne tretinu.

Áno, niektorým deťom so slabším rozbehom to môže pomôcť, ale ak pôjdu výrazne pomalšie, na konci cyklu majú takisto problém.

Problém by nemali len v prípade, že by učitelia získali skutočnú flexibilitu v podobe možnosti vypustiť niečo zo štátneho kurikula – napríklad v prípade detí, ktoré nezvládajú ani základy, lebo pochádzajú z chudobného prostredia.

Tu však odborníčka zo Štátneho pedagogického ústavu odpovedá rázne nie. Podľa jej slov aj v novom systéme „každý učiteľ musí dodržať štátom predpísané ciele a obsah vzdelávania“.
 

Zotrvávanie v 19. storočí

V niektorých oblastiach ide štátne kurikulum dokonca opačným smerom. Pridáva niektoré plošné povinnosti. Napríklad hodnotenie sa snaží „objektivizovať“ – čítaj centralizovať.

Ku štátnemu kurikulu dostanú učitelia aj tzv. sprievodcu hodnotením a evaluáciou, kde „pre každý cieľ, v každom cykle vzdelávania bude rozpracované, ako výkon žiaka hodnotiť“. Takže hoci je prepisovanie štátneho kurikula súčasťou tzv. „reformného skoku do 21. storočia“, niektoré veci ostávajú v 19. storočí – jeden obsah vzdelávania, jeden cieľ, jedno hodnotenie, jedno ministerstvo. Pre skoro pol milióna detí.

Takýto prístup robí najväčšie problémy deťom, ktoré sú mimo priemeru. Napríklad tým, ktoré nezvládajú základy čítania, písania a počítania a napriek tomu musia tráviť hodiny týždenne „učením sa“ syntaktického rozboru vety a úpravami algebrických výrazov.

Podľa testovaní PISA je u nás takýchto detí takmer tretina. Čo by im pomohlo?
 

Učenie na správnej úrovni

Medzi experimentálne overenými nástrojmi vzdelávacích politík je ťažké nájsť taký, ktorý konzistentne prináša výrazne pozitívne efekty. Množstvo politík totiž prináša nejednoznačné zmiešané výsledky, alebo len veľmi malé pozitívne výsledky.

Výnimkou je politika pod názvom „učenie na správnej úrovni“ (Teaching at the Right Level).

V školách sa často deje, že malé deti začnú zaostávať už v prvých rokoch vzdelávania. Toto zaostávanie sa ďalej nabaľuje ako snehová guľa, ale školská mašinéria musí ísť ďalej, lebo štátne kurikulum.

Politika „učenia na správnej úrovni“ prichádza s jednoduchým riešením v podobe osekania kurikula a prispôsobenia vzdelania úrovni detí. Často sa to deje tak, že deti z rôznych ročníkov rozdelia do skupín nie podľa veku, ale podľa ich vedomostí a zručností. Následne ich takto vzdelávajú v tom, čo potrebujú, aby sa v maximálnej možnej miere rozvinuli ich schopnosti a vedomosti.

Koncept tejto politiky najskôr prešiel raným experimentálnym testovaním v malom s veľmi dobrými výsledkami.

Najskôr ho otestovali v mestských podmienkach v Indii, potom prešiel aj vidieckymi oblasťami. Neskôr prešla politika do plošnej implementácie na miliónoch detí a desiatkach tisíc škôl. Znova s pozitívnymi výsledkami.

Dnes je táto efektívna politika úspešne aplikovaná a testovaná aj v iných krajinách.

Vzorce učiteľského myslenia

Samozrejme, pri škálovaní nešlo všetko ľahko a autori sa museli vyrovnať s mnohými problémami. Medzi najväčšími bola neochota učiteľov znížiť z nárokov, osekať kurikulum a pristupovať k deťom podľa úrovne ich vzdelania, nie podľa toho, v akom sú ročníku. Nebolo to totiž v ich náplni práce.

V dotazníku sa učitelia vyjadrovali v zmysle, že „nové učebné materiály sú dobré, jednoduché a obsah je relevantný... ale oni musia naplniť štátne kurikulum“.

Tento problém riešili tvorcovia politiky v zásade dvoma spôsobmi. Buď vytvorili motivačno-informačnú kampaň pre učiteľov o tom, že štát ich nepríde pokutovať a môžu začať používať obsah vzdelávania prispôsobený úrovni žiakov. Kde bol problém so štátnymi učiteľmi neriešiteľný, nahradili ich dobrovoľníkmi z miestnych dediniek, ktorí prešli krátkym intenzívnym školením.

Oba spôsoby priniesli výrazne pozitívne efekty. Inými slovami, chudobné deti v chudobných oblastiach, ktoré zaostávali vo všetkom, sa naučili aspoň základné gramotnosti.

Poviete si, taká jednoduchá vec – prispôsobiť učivo úrovni žiakov. Ale nová kurikulárna reforma s takým niečím nepočíta. A naklonení tomu nie sú ani samotní učitelia. Máme prieskum medzi učiteľmi v Česku, kde sa 80 percent stavia odmietavo k trvalému zjednodušeniu alebo vypusteniu vzdelávacieho obsahu.

Celé školstvo je charakteristické zotrvačnosťou, preregulovanosťou a odmietavým postojom k výraznejším zmenám. Preto netreba očakávať veľké zmeny z ministerstva školstva, od rôznych odborníkov z ústavov alebo veľkej časti samotných učiteľov.

Ak zmeny prídu, bude to napriek systému, nie s jeho požehnaním. Preto treba vytvoriť paralelné možnosti pre aktívnych a šikovných ľudí vo vzdelávaní. Či už formou nejakých autonómnych škôl podľa vzoru zo zahraničia, alebo vytvorením celého paralelného systému školstva v podobe Eduvolúcie.

Iná možnosť, ako posunúť školstvo do 21. storočia, je nepravdepodobná.

Komentár SME, 22.3.2022