Zákazom spaľovákov to nekončí

Asi máloktorú politiku EÚ som počul tak často rozoberanú v krčmách, taxíkoch a na zápražiach, ako zákaz spaľovacích motorov. Ako povedal môj kolega: “Najväčší problém tohto zákazu je, že sa už stal. Teraz budú musieť vymyslieť niečo ďalšie.“ Politici, úradníci, analytici, právnici, aktivisti a konzultačky, účinkujúci v bezuhlíkovej rockovej show, si nebudú sedieť na rukách. Tým skôr, že zákaz spaľovacích motorov v Európe bude mať na svetovú klímu mizerný dopad, takže dôvod vymýšľať nové zákazy ostáva nezmenený.

Práve naopak. Tvorcovia politík majú zákonnú povinnosť konať! Aj slovenský návrh klimatického zákona hovorí: „Novým klimatickým zákonom bude mať verejnosť možnosť podať žalobu, ak bude mať pocit, že štát a jeho ústredné orgány nenarábajú so svojou mocou v súlade s klimatickými cieľmi.“

Ako prvé sa často robia tie najmenej bolestivé a najjednoduchšie kroky. Každá ďalšia regulácia alebo zákaz budú menej prinášať klíme a viac brať občanovi. Nanešťastie, škála týchto opatrení je prakticky nekonečná. Tvorba emisií je prejavom biologickej aktivity. Život sú emisie. Každý náš výdych, prečítaná kniha, zlyžovaný kopec, zjedený rezeň sú zdrojom emisií. Bojom proti uhlíku je tak možné pohodlne obhájiť akýkoľvek zásah do našich materiálnych životov.

Popredný nemecký klimatológ Hans-Joachim Schellnhuber predstavil nápad osobných klimatických kreditov. Každý človiečik pri narodení nafasuje daný počet emisných kreditov, ktoré si počas života môže minúť. Emisné povolenky pre ľudí znejú dnes možno bizarne. No ak chcú byť zástancovia dnešnej klimatickej politiky vo svojich krokoch dôslední, musia nevyhnutne prísť k osobným emisným povolenkám ako k jedinému vnútorne konzistentnému riešeniu kontroly uhlíka.

Máš peniaze, ale nemáš povolenku? Nemôžeš si kúpiť cestu lietadlom, kuracie stehná ani nové nohavice. Aby sa ochránili „nezodpovední jedinci“ uvoľňovanie povoleniek by bolo postupné. Britskí vedci z univerzity v Leeds povolenky dokonca preskočili a rovno navrhujú povinný prídelový systém na palivá, energie a mäso.

Otázne je, kto by chcel v takom svete žiť. Pre mňa je to oveľa desivejšia predstava, ako tie najhoršie z realistických klimatických scenárov.

Ani povolenková, ani klimatická dystópia však nie je nutná. Opravenie katastrofálnej energetickej a poľnohospodárskej politiky v Európe by ušetrilo viac uhlíka než zákazy vláknových žiaroviek, motorov a vysávačov. Bohužiaľ, súčasná klimatická politika je viac „signalizáciou cnosti“, ako reálnym riešením.

HN. 27.2.2023