Zničený raj

Martin Vlachynský hovoril pre Týždeň o príčinách súčasného zlého stavu v kedysi najbohatšej krajiny Latinskej Ameriky. 25.6.2018.

Zničený raj

Zbedačenú Venezuelu pod vládou Nicolása Madura možno brať ako ukážku poslednej etapy komunizmu. Ale je v tom viac, veď venezuelská pasca hrozí aj krajinám, ktoré oficiálne komunizmus nebudujú. Slovensko nevynímajúc.

Zahraniční spravodajcovia médií s globálnym dosahom bývajú dobrými zdrojmi informácií. No Anatoly Kurmanaev, ktorý bol od roku 2013 stálym korešpondentom amerického denníka Wall Street Journal vo Venezuele, je jedinečný. Zažil totiž posledné roky Sovietskeho zväzu (v ktorého sibírskej časti sa narodil) aj postsovietsku éru. Môže teda porovnávať inak ako západní novinári, ktorí komunizmus poznali len z diaľky.

Vo svojej eseji Tragédia Venezuely píše: „Vyrastal som v provinčnom Rusku v deväťdesiatych rokoch, zažil som kolaps veľmoci a bol som svedkom korupcie, násilia a úpadku, ktoré po ňom nasledovali. Preto som sa nazdával, že v tom viem chodiť, nestratím sa ani v šialenej socialistickej byrokracii Venezuely, a aspoň si vychutnám príjemnejšie počasie.“ So skúsenosťou z rozpadávajúceho sa sovietskeho komunistického modelu prišiel do krajiny, ktorá skúšala latinskoamerický model rovnostárskej spoločnosti. Hneď po príchode mu bolo jasné, s akým úspechom: „Okamžite ma šokovalo, ako málo sa aj socialistickí pohlavári usilovali udržiavať aspoň zdanie rovnosti. Na tlačovky do biednych štvrtí chodievali s kolónami novučičkých obrnených terénnych áut. V štátnej televízii kráčali po chátrajúcich továrňach s rolexkami na zápästí, političky s kabelkami Chanel.“ Vtedy ešte venezuelský štát bezhlavo míňal posledné peniaze z ropy, atmosféra v prímorských mestečkách pripomínala veľkú párty. Potom prišiel kolaps.

Kurmanaev začal pôsobiť ako korešpondent vo Venezuele v roku 2013, v tom poslednom čase, keď ešte venezuelská ekonomika rástla. Vzápätí však padla šialeným tempom dole: za päť rokov sa jej objem zmenšil o 35 percent, čo je recesia, aká sa už desaťročia nikde na svete nevyskytla. Podľa Kurmanaevových slov boli dôsledky kolapsu ešte oveľa horšie ako ten chaos, ktorý zažil na vlastnej koži v postsovietskej ére v Rusku.

Dnes žije 87 percent Venezuelčanov v chudobe, čo znamená, že deväť z desiatich ľudí nezarába dosť, aby si obstarali základné životné potreby. Tri milióny ľudí, čo je desatina populácie, sa za dve desaťročia socialistickej vlády vysťahovali. Nie sú to klasickí „ekonomickí emigranti“ – oni unikli z pažeráka smrti. Vo Venezuele sa totiž bežne zomiera na podvýživu, ale aj na úplne liečiteľné choroby, keďže aj základné lieky sú mnohokrát nedostupné. Len v Kolumbii žilo koncom roku vyše pol milióna venezuelských prisťahovalcov, v roku 2018 tam prišlo zatiaľ ďalších 50-tisíc. Médiá v súvislosti s Venezuelčanmi síce nespomínajú masovú imigračnú vlnu, ale zrejme by mali. Sú to totiž čísla takmer porovnateľné s útekom z vojnou zmietanej Sýrie. Keď sa v decembri realizoval prieskum, zistilo sa, že až 40 percent respondentov zo všetkých častí Venezuely túži z krajiny utiecť. Skutočný počet tých, ktorí by najradšej emigrovali, je pritom vyšší, pretože v štáte, kde na každom rohu striehnu špehovia režimu, tajní policajti aMadurovi vojaci, nepovie v prieskume človek len tak ľahko svoj názor.

Ako sa z krajiny, bohatej na ropu, stal pracovný tábor, kde väčšina obyvateľov iba za posledný rok od podvýživy schudla vyše desať kilogramov?

„Veľké ekonomické problémy Venezuely sú najmä dôsledkom realizovaného socialistického experimentu,“ hovorí pre .týždeň ekonóm Peter Gonda, riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. „Konkrétne je to predovšetkým výsledok znárodňovania, vládou stanovených maximálnych cien a iných centrálnych regulácií trhu, ale aj nadmerného deficitného prerozdeľovania, keď vláda vytvorené zdroje bezhlavo míňala na tzv. sociálne istoty domácnostiam a firmám. A k tomu sa pridalo masívne „tlačenie“ nových peňazí, čo s časovým posunom roztáča hyperinfláciu.“

Podľa analytika Martina Vlachynského z inštitútu INESS je Venezuela učebnicovým príkladom, ako sa dôsledky zlej ekonomickej politiky „liečia“ ešte horšími rozhodnutiami. „Venezuelskí vládcovia žili v krátkej ilúzii rastúceho bohatstva, ktorú im zabezpečili rastúce ceny ropy. Keď prestali rásť, prejavili sa prvé problémy – zníženie dostupnosti devíz, zdraženie tovarov, zhoršenie financovania štátneho dlhu. Vláda na to zareagovala cenovými reguláciami, tie zničili rentabilitu podnikateľov a vyprázdnili pulty obchodov, k tomu tlačením peňazí, čo zvýšilo ceny na čiernom trhu, ale aj znárodňovaním podnikov a dosadzovaním nekompetentného manažmentu (často vojenských dôstojníkov). To ďalej prehĺbilo krízu vo výrobe a vyhnalo z krajiny zahraničný kapitál, bez ktorého sa ropný priemysel ťažko zaobíde.“

Hyperinflácia je v krajine šialená – 13 000 percent – a jej dopady kruté: Venezuelčan, pracujúci v petropriemysle, zarobí vo svojej vlasti v prepočte asi 8 dolárov mesačne. A Venezuelčanka, ktorá sa vysťahovala do Kolumbie, pretože nemala prácu, tam zarobí denne len pouličným predajom desať dolárov, takže môže posielať peniaze domov svojim deťom. Nečudo, že toľko ľudí nevidí inú možnosť, ako odísť.

Socialisti sa vo Venezuele ukázali ako exemplárne neschopní. To sa však dalo čakať. „Bez súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, slobodných trhov a slobody podnikania nie je možná ekonomická kalkulácia, nenastane spoločenská koordinácia, teda nemôže efektívne fungovať ekonomika,“ hovorí Peter Gonda. A dodáva, že centrálne rozhodovanie o produkcii a rozdeľovaní statkov vedie aj ku koncentrácii moci jednej elity, čiže k neslobode ostatných ľudí a k väčším problémom s korupciou. Samozrejme, veď komu sa radový Venezuelčan môže sťažovať na korupciu, keď všetky machinácie, ktoré ho oberajú o živobytie, posvätila vláda Nicolása Madura? Vláda, ktorá reguláciami a dotáciami obrala svojich občanov o motiváciu vyrábať, podnikať, predávať. Vláda, ktorá zničila slobodné médiá, zdecimovala opozíciu, krvavo potlačila masové demonštrácie, keď už hrozilo, že ju zvrhnú, a teraz z posledných síl udržiava svoj režim, visiaci na vlásku.

Venezuelský prezident Maduro bol tento rok opäť zvolený takmer 68 percentami hlasov. Ale v skutočnosti je jeho pozícia vratká – nešlo totiž o naozajstné voľby. Opozícia ich bojkotovala, väčšina obyvateľov ich ignorovala, tí, ktorí volili, boli „motivovaní“ potravinovými balíčkami a výsledky hlasovania uznali len krajiny, ako sú Kuba, Rusko, Nikaragua či Irán. Keby Venezuelčania dostali šancu naozaj vyjadriť svoju vôľu, Maduro by dávno nesedel v kresle prezidenta.

Pravdepodobne by sedel za mrežami, a to by si ešte mohol gratulovať. A nejde len o to, čo by s ním spravil hnev ľudu. Okrem toho, že Maduro je diktátor, je to tiež medzinárodný kriminálnik najvyššieho rangu. On a jeho rodina sú už roky namočení do obchodu s drogami a keby sa za to niekedy dostal pred súd, pravdepodobne by skončil tak ako iný diktátor jeho typu – panamský Manuel Noriega, ktorý strávil roky do konca života vo väzení. Preto sa Nicolás Maduro drží moci všetkými prostriedkami. Ak o ňu bude reálne prichádzať, určite do boja proti vlastným občanom opäť pošle silové zložky.

Ak sa vám zdá, že pre obyvateľov Slovenska neskrýva príbeh Venezuely ponaučenie, zamyslite sa ešte raz. Takto skončí krajina, kde moc zostane dlhodobo v rukách populistov. Politikov, ktorí z verejných zdrojov financujú projekty „svojich ľudí“ a donekonečna rozdávajú, hoci aj pod najhumánnejšími zámienkami, sociálne balíčky. Politikov, ktorí dusia iniciatívu v podnikaní reguláciami, odrádzajú od produkcie mafiánskymi spôsobmi a drakonickým zdaňovaním. Politikov, ktorí umlčiavajú hlas nezávislých médií, prírodné bohatstvo krajiny rozpredávajú, žijú v luxuse a o rovnosti rečnia so značkovými hodinkami na zápästiach. A napokon sa zubami-nechtami držia kresiel v strachu pred spravodlivým trestom. Venezuela je možno extrémny príklad, ale chceme zistiť na vlastnej koži, ako ďaleko sa nám k nej podarí priblížiť?

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards