Konsolidačný balíček priniesol daňovú povodeň. Že príde záplava nových daní, sme vedeli. Že to príde na poslednú chvíľu a bez diskusie sme vedeli tiež. Veď už za ministrovania Petra Kažimíra sa vláda naučila, že je to tak ľahšie. Nečakali sme ale, že s povodňou príde aj roztrhnutá priehrada zlých a horších nápadov.
Parlament schválil najväčšie zvýšenie daní v histórii krajiny. Zvýšenie DPH, ktoré spotrebiteľom zdraží tovar a zvýši budúcoročnú infláciu na viac ako 5%. Zdanenie finančných transakcií, ktoré okamžite zníži konkurencieschopnosť slovenských podnikateľov nielen vo svete, ale hlavne doma. Zvýšenie firemnej dane, ktorá bude nielen najvyššia v strednej a východnej Európe, ale vyššia ako v Rakúsku, Dánsku, či Švédsku. Bola odhlasovaná ekonomická katastrofa.
Najväčšie vášne v rámci daňového balíčka (bridí sa mi volať ho „konsolidačný“) v zdravotníctve vyvolalo zníženie platového automatu. Z ekonomického pohľadu však ide o jednorazovú udalosť, ktorej dopady budú prinajhoršom veľmi krátkodobé. Trhový tlak potlačí mzdy pri vyjednávaniach s jednotlivými zamestnávateľmi, alebo s vládou zase na ďalší rok.
Všetci chceme, aby mali ľudia vyššie mzdy. Špeciálne tí s nízkymi príjmami. Ale to sa nerobí plošným stanovovaním administratívnej mzdy z Bratislavy pre čašníčku z Utekáča.
Súčasná koalícia sa za rok vládnutia slušne rozbehla. V popredí záujmu ľudí bola napríklad novelizácia (respektíve novelizácie) Trestného zákona, bezprecedentné odvolávanie predstaviteľov opozície, či konsolidačný balíček, ktorý sa viac než na uvážený policymaking podobá na daňovú povodeň. Zároveň však boli odvolaní viacerí experti zo štátnej správy a uskutočnené rôzne organizačné zmeny vo verejných inštitúciách (napríklad rušenie analytických jednotiek, ktoré sa mali starať o čo najefektívnejšie míňanie peňazí daňových poplatníkov). Tento frontálny útok na všetko navôkol však paradoxne môže viesť k tomu, že štát bude v životoch ľudí hrať aspoň o niečo menšiu rolu.
Ráno som zbalil desiatu, vodu a horalku, naplánoval trasu a s veľkým úsmevom zobudil deti: „Dnes ideme na túru!“ Ja som sa tešil, žena sa tešila, že sa teším a deti sa tešili s nami. Pred prvým krokom mimo asfalt som sa vyhol začiatočníckej chybe, pri ktorej rodičia sľubujú deťom sladkú odmenu až za dosiahnutie nejakých kontrolných bodov na trase. Treba na to ísť naopak. S cukrom v žilách sa kráča ľahšie. Nadopoval som deti horalkami a plní síl sme zahájili pochodom chod. Asi po pol hodine to prišlo. Prvé stúpanie. V tom bode výletu sa rodinná idylka začala meniť na zákopový boj o každý meter, kde deti vyťahujú zbrane ako šmochtlanie, brblanie až po ten najťažší kaliber. Plač. Nepomôže presviedčanie, ani ďalšie dopovanie cukrami. Osud túry je spečatený. Dospelí postupne stratia bojovú morálku a kapitulujú. Zahlásia na ústup.
Vláda prerozdeľuje zhruba 50% štátnych výdavkov, zvyšok predstavujú najmä výdavky Sociálnej poisťovne na dôchodky, výdavky zdravotných poisťovní a územnej samosprávy.
