Prinášame Vám recenziu knihy Murray N. Rothbarda: „Veľká hospodárska kríza“ z pera
Martina Rojka, v ktorej sa dozviete, prečo k hospodárskym krízam
dochádza a ako im možno predchádzať.
V jeden októbrový deň roku 1929
vyskočilo z okien na americkom Wall Street jedenásť známych bankárov.
V ten deň sa zrútila tamojšia akciová burza najviac v dovtedajšej
histórii a na dlhý čas potom.
Takmer o 80 rokov neskôr sa situácia zopakovala. S tým rozdielom, že
toľko samovrahov na takej úrovni sa nenašlo. Prečo? Vysvetlení sa môže núkať
viac, no fakt je ten, že investiční bankári koncom 20. rokov nepočítali naisto
s tým, že za ich chyby zaplatia všetci ľudia nielen v USA.
Hospodárska recesia navštívila
USA už niekoľkokrát pred najväčším pádom a vždy išlo o krátkodobú
záležitosť. Tá v roku 1920 sa skončila do jedného roka. A neexistoval dôvod,
prečo by nasledujúca mala trvať dlhšie, keďže ekonomika bola v základoch
zdravá. Ťažká depresia v roku 1921 pominula tak rýchlo, že vtedajší
minister obchodu (a neskorší prezident) Herbert Hoover, aj napriek svojim
intervencionistickým chúťkam, nepresvedčil prezidenta Hardinga dostatočne
rýchlo o potrebe zásahu. A keď ten nakoniec privolil, kríza bola už
preč a prosperita sa obnovila. Keď prišiel v októbri 1929 pád burzy,
Hoover (už ako prezident) intervenoval tak rýchlo a masívne, že
paralyzoval proces samostatného obnovovania trhu a politika New Dealu
Hoovera a Roosevelta priniesla permanentnú a obrovskú depresiu,
z ktorej sa USA poriadne nevymanili ani príchodom druhej svetovej vojny.
Ak by ekonóm rakúskej školy Murray
N. Rothbard ešte žil, nemusel by dnes písať novú knihu o svetovej
hospodárskej kríze. Jej príčiny, popis a následky už obsažne zhrnul do
knihy z roku 1963, ktorá sa neskôr dočkala ďalších štyroch reedícií.
Posolstvo je totiž pri každej recesii rovnaké. Ak sa jej nechá voľný priebeh,
priestor na prispôsobenie, dôvera sa vráti a kríza nemusí nastať.
Spomalenie bude ostré a bolestivé, ale krátke a rýchle. Voľný trh, ktorý
bude môcť napredovať, sa ozdraví v pozoruhodne krátkom čase. Jediná cesta
zo súčasného chaosu je „šliapnuť na brzdu“ – zastaviť peňažnú infláciu
v jej dráhe. Rothbard vie, že zásahy populistických politikov môžu viesť
k roztočeniu inflačnej špirály. „Vládna politika smerujúca
k zabráneniu peňažnej deflácie zbavila ľudí jednej veľkej výhody recesií,
a to klesajúcim nákladom na život. Zásahy proti deflácii priniesli so
sebou nevítaný fenomén v podobe inflačnej recesie.“
Už v tejto úvodnej časti
knihy Rothbard naráža na nerealizovateľný cieľ chicagskej vetvy ekonómov,
ktorým je zachovanie konštantnej cenovej úrovne. „Dlhodobou tendenciou voľných
trhových ekonomík, neobmedzovaných monetárnou expanziou, je pozvoľna klesajúca
úroveň cien za súčasného zvyšovania produktivity a objemu tovarov
a služieb. […] Rakúsky prístup vyhnutiu sa
peňažnej inflácii v každej situácii by to umožnil a tým odstránil
poruchy hospodárskeho cyklu. Naopak, chicagske konštantné ceny možno dosiahnuť
len neustálou expanziou peňazí a úverov, čo by rovnako ako v 20. rokoch
nevyhnutne vytvorilo cyklus rozmachu a krachu, ktorý sa ukázal byť tak
deštruktívny v posledných dvoch storočiach.“
Náhle
hromadenie chýb
Pri vysvetľovaní teórie hospodárskych cyklov sa Rothbard
zameriava na niekoľko hlavných znakov kríz – náhle hromadenie chýb podnikateľov,
väčšia postihnutosť odvetví výrobných prostriedkov, zvyšovanie (znižovanie)
množstva peňazí v ekonomike a aktivita hlavného spúšťača – centrálnej
banky.
Hlavný problém, ktorý podľa Rothbarda musí teória
ekonomickej depresie vysvetliť, je: prečo existuje neočakávané a všeobecné
nahromadenie chýb v biznise? To je prvá otázka pre akúkoľvek teóriu
cyklov. Podnikateľská aktivita pekne napreduje, väčšina firiem vytvára slušné
zisky. Zrazu, bez upozornenia, sa zmenia podmienky a veľa firiem sa ocitá
v strate. Odrazu sa ukazuje, že vo svojich prognózach spravili tragické
chyby. „Za normálnych okolností len niektorí podnikatelia utrpia stratu
v rovnakom časovom období, väčšina je buď bez zisku alebo niečo zarobí.
Ako je potom možné vysvetliť zvláštny úkaz kríz, pri ktorom takmer všetci
podnikatelia utrpia stratu? Ako sa mohlo stať, že sa všetci najbystrejší
biznismeni v krajine pomýlili naraz?“
V čisto slobodnej
a neobmedzovanej ekonomike nebude žiadne hromadenie chýb, pretože skúsení
podnikatelia sa nepomýlia všetci naraz a v rovnakom čase. Cyklus
rozmachu a pádu vytvára peňažná intervencia na trhu, konkrétne expanzia
bankových úverov podnikom.
Čo sa stane, ak banky vytlačia
nové peniaze (v podobe papierových bankoviek alebo elektronických bankových
depozitov) a požičajú ich podnikateľom? Tieto nové peniaze sa vylievajú na
úverovom trhu a znižujú úroky z pôžičiek. Vyzerá to, akoby sa
objem usporených zdrojov na investície zvýšil, pretože výsledok je rovnaký:
zdroje pre investície sa očividne zvyšujú, úroková miera klesá. Podnikatelia
pomýlení bankovou infláciou (zvyšovaním objemu peňazí v obehu) sa
nazdávajú, že ponuka usporených zdrojov je väčšia ako v skutočnosti.
Investujú do dlhodobejšej produkcie, najmä statkov vyššieho rádu najviac
vzdialených od konečného spotrebiteľa. Podnikatelia si vezmú novo nadobudnuté
zdroje a navzájom sa preplácajú v cenách kapitálu a iných
výrobných prostriedkov. To podporuje presun investícií z výroby tovarov
nižšieho rádu (najbližšie k spotrebiteľovi) k produkcii najviac vzdialenej
od zákazníka. Jednoducho od odvetví spotrebiteľskej výroby k odvetviam
kapitálovej výroby. „Je dobre známym faktom, že odvetvia výrobných prostriedkov
vykazujú vyššiu fluktuáciu (sú menej stále) ako odvetvia založené na
spotrebných tovaroch. Prvá skupina, a najmä odvetvia dodávajúce suroviny,
stavebníctvo a stroje pre iné odvetvia, expandujú v čase boomu oveľa
viac a sú aj viac zasiahnuté v čase depresie.“
Ak by tento posun bol výsledkom
skutočného poklesu časových preferencií a zvýšeného sporenia, všetko by
bolo v úplnom poriadku a nová predĺžená štruktúra výroby by sa mohla
udržať neurčitý čas. Ale tento posun je výsledkom expanzie bankových úverov.
V krátkom čase nové peniaze presakujú od zadlžených podnikateľov nadol
k výrobným faktorom: do miezd, nájomného, úrokov. Teraz, pokiaľ sa
nezmenia časové preferencie, a nie je dôvod predpokladať, že sa zmenili,
sa ľudia budú ponáhľať minúť vyššie príjmy cez starý spôsob spotreby
(investícií) a dopyt sa opäť vráti z produktov vyššieho rádu
k nižšiemu. Odvetvia kapitálových statkov zistia, že ich investície boli
chybné: že to, čo považovali za ziskové, v skutočnosti trpí nedostatkom
dopytu ich podnikateľských zákazníkov. Produkcia vyššieho rádu sa ukázala byť
rozhadzovačná a zlé investície sa musia zlikvidovať. Podnikateľov teda
pomýlila inflácia bankových úverov, keď investovali príliš veľa do
kapitálových statkov vyššieho rádu, ktoré mohli byť prospešne udržateľné
prostredníctvom nižších časových preferencií a väčšieho sporenia
a investovania. Akonáhle inflácia presiakne k najväčšej mase ľudí,
pôvodné parametre pomeru spotreby a investícií sa obnovia a podnikateľské
investície sa ukážu ako nehospodárne. Podnikatelia boli uvedení v omyl
úverovou expanziou a jej manipuláciou úrokov na slobodnom trhu.
Kríza
znamená začiatok ozdravenia
„Boom“ (dramatický hospodársky
rast) je teda v súlade s rakúskou teóriou ekonomických cyklov
v podstate obdobím nehospodárnych zlých investícií. Je to obdobie robenia
chýb z dôvodu narušovania trhu nadmernými bankovými úvermi. „Kríza“
prichádza, keď ľudia obnovujú svoj spôsob doterajšej spotreby. „Depresia“ je
v podstate ozdravný proces, ktorým sa ekonomika prispôsobuje
plytvaniu a chybám boomu a obnovuje efektívny servis slúžiaci
potrebám spotrebiteľov. Proces prispôsobovania pozostáva z prudkej likvidácie
neefektívnych investícií. Niektoré z nich ostanú už opustené (tu Rothbard
uvádza príklady miest duchov na západe USA, postavených počas boomu v rokoch
1816 – 1818 a vyprázdnených počas paniky v nasledujúcom roku), iné sa
premenia na iné účely. Koniec depresie ohlasuje návrat do normálu
a optimálnu efektívnosť.
„Neustále expandujúce bankové úvery udržiavajú dlžníkov
(firmy) o krok pred odvetou spotrebiteľov. Čím väčšia je táto expanzia
a čím dlhšie trvá, tým dlhšie potrvá aj boom. Boom skončí, keď úverová
expanzia bánk nakoniec prestane.“ Podľa Rothbarda je „zjavné, že čím dlhšie
boom pokračuje, tým márnotratnejšie chyby sa páchajú a tým dlhšie
a ťažšie bude nevyhnutné obdobie depresie.“
V čom vidí Rothbard základné znaky uzdravovacej krízy?
Neefektívne firmy, ťahané umelým boomom, musia byť zlikvidované alebo musia
znížiť svoju zadlženosť alebo ich musia prevziať veritelia. Ceny výrobných
statkov musia klesnúť, najmä vyššieho rádu – kapitál, pozemky, mzdy. Rovnako
ako boom znamenal pokles úrokov, kríza zahŕňa nárast úrokového diferenciálu.
V praxi to znamená relatívny pokles cien výrobných oproti spotrebiteľským.
Nielen ceny konkrétnych strojov sa musia znížiť, ale aj ceny ostatného
kapitálu, ako ceny akcií na burze, ceny nehnuteľností. „V skutočnosti
tieto hodnoty musia klesnúť ešte viac ako výnosy z aktív, odrážajúc tak
všeobecný nárast úrokového výnosu. Čím rýchlejšie prispôsobenie nastane, tým
kratšia a prchavejšia bude nezamestnanosť.“
Ďalšou sekundárnou črtou kríz je podľa Rothbarda zvýšenie dopytu po peniazoch. Táto
„bitka o likviditu“ je výsledkom niekoľkých faktorov: 1. ľudia očakávajú pokles
cien z dôvodu krízy a deflácie a preto viac držia peniaze
a menej utrácajú 2. dlžníci sa snažia splatiť dlhy, navyše sú teraz vyzvaní
k ich zaplateniu bankami a veriteľmi, zbavujúcimi sa aktív výmenou za
peniaze, 3. náhle podnikateľské straty a bankroty robia podnikateľov
opatrnejšími pri investovaní až do doby, keď proces likvidácie prejde.
Tento zvýšený dopyt po peniazoch môže byť uspokojený
všeobecným poklesom cien. Teda za rovnakú hotovosť si ľudia môžu kúpiť viac
tovarov alebo služieb. Tu Rothbard vyvracia rozšírený mýtus, že klesajúce ceny
majú deprimujúci dopad na ekonomiku. „To nie je nevyhnutne pravda. Dôležité pre
biznis nie je správanie sa cien, ale cenové rozdiely medzi predajnými cenami
a nákladmi („prirodzená úroková miera“). Ak napríklad úroveň miezd klesne
výraznejšie ako ceny produktov, to podporuje podnikateľskú aktivitu
a zamestnanosť. Dostať sa z depresie pomôže nie väčšia spotreba, ale
naopak – menej spotreby a viac úspor (a zároveň viac investícií).
Klesajúce ceny nabádajú k väčšiemu šetreniu a nižšej spotrebe.“
Inflácia
je zdaňovanie
Banky nemôžu pôsobiť inflačne sami. Každá úverová expanzia
sa môže uskutočniť len s podporou a súhlasom federálnej vlády
a jej predstaviteľov vo FED-e (Americká centrálna banka). Banky sú akýsi
pešiaci vlády od roku 1913. Podľa Rothbarda akúkoľvek vinu za úverovú expanziu
a následnú krízu musí niesť len vláda.
Vláda je nevyhnutne inflačnou inštitúciou, ktorá takmer
vždy spúšťa, povzbudzuje a riadi inflačný rast. Počas storočí získala
kontrolu nad menovým systémom. Právomoc tlačiť peniaze (vrátanie „tlačenia“
bankových depozitov) jej dáva moc využívať okamžitý zdroj príjmov. Inflácia je
vlastne forma zdaňovania, pretože vláda môže vytvoriť nové peniaze
z ničoho a použiť ich na preplácanie zdrojov súkromných osôb, ktorým
sa pod hrozbou tvrdých sankcií podobné „falšovanie“ zakazuje. Inflácia preto
znamená príjemnú náhradu zdaňovania pre štátnych úradníkov a ich
spriaznené skupiny a je ľstivou náhradou, ktorú verejnosť ľahko (je
k tomu vyzývaná) prehliada. Vláda môže zvaliť vinu za rastúce ceny, ktoré
sú nevyhnutným dôsledkom inflácie, na verejnosť alebo niektoré neobľúbené
skupiny spoločnosti, napr. podnikateľov, špekulantov, cudzincov.
Štáty rôznymi spôsobmi umelo posilňovali dôveru ľudí
v banky, povzbudzovali verejnosť pri používaní papierových bankoviek
namiesto zlata (v konečnom dôsledku jeho zakázaním ako platidla) a zahnali
banky do jedného košiara, aby mohli všetky expandovať spolu. Hlavným nástrojom
pre dosiahnutie týchto cieľov je centrálna banka, inštitúcia, ktorou sa
v USA stal v roku 1913 napokon Federálny Rezervný Systém (FED).
„Centrálna banka, verejne vyhlasujúca svoju funkciu
„veriteľa poslednej inštancie“ bankám v problémoch, výrazne zvyšuje dôveru
verejnosti v bankový systém. Preto každý mlčky predpokladá, že vláda by
nikdy nedovolila jej vlastnému orgánu padnúť. Centrálna banka, hoci aj
v zlatom štandarde, sa nemusí strachovať o dopyt po zlate od
vlastných občanov. Starosti jej môžu robiť len úniky zlata do zahraničia (t.z.
neklientmi centrálnej banky). Najlepšia cesta ako zabrániť inflácii je postaviť
mimo zákon bankovníctvo čiastkových rezerv a zaviesť sto percentné zlaté
rezervy pre všetky peniaze a depozity.“
Tu Rothbard cituje aj Misesa, ktorý „upozorňuje (Human Action, str.
789), že ak by banky jednoducho znížili úroky z pôžičiek bez expandovania
úverov, dávali by dary dlžníkom a nevytvárali by hospodársky cyklus. Banky
sa neustále snažia zvýšiť objem pôžičiek, vydávaním vlastných úverov pri
formovaní obehu a vkladov. Čím viac ich poskytnú, tým väčší príjem. Toto
je motivujúca sila, ktorá zaisťuje
neustálu expanziu meny do jej najvyššieho možného limitu. Banky budú vždy
zvyšovať zadlženosť ak môžu a sťahovať ju len ak musia.“ Pretože úverová
kontrakcia je značne limitovaná, nemôže postupovať za hranice predchádzajúcej
inflácie. Naproti tomu úverová expanzia takémuto obmedzeniu nečelí. Pretože
deflácia tiež urýchľuje zotavenie, vláda by ju mala podporovať, nie zasahovať
do kontrakcie úverov.
A prečo dochádza k neustálemu opakovaniu
nafukovania a prasknutia bublín? Opakovanie vychádza zo skutočnosti, že
banky sa vždy budú snažiť inflačne nafukovať úvery ak môžu a vláda ich
v tom takmer vždy podporí. Zisky bánk pochádzajú najmä z úverovej
expanzie, preto budú inklinovať k nafukovaniu úverov tak veľmi ako sa len
dá. Banky sú nútené zastaviť expanziu z dôvodu
kombinovaného tlaku vonkajších a vnútorných odtokov a počas deflácie
ich tieto odtoky a obavy z bankrotov nútia úvery obmedzovať. Keď
búrka prehrmí a nastane zotavenie, banky a vláda môžu zasa roztočiť
infláciu. Preto sa tieto hospodárske cykly neustále opakujú.
Falošné vysvetlenia kríz
Jedným z obľúbených
vysvetlení kríz je „nadvýroba“. Je založené na rozumnom pozorovaní, že kríza sa
vyznačuje nepredanými zásobami tovarov, prevyšujúcimi kapacity tovární.
Toto vysvetlenie je ale podľa Rothbarda
vyloženým nezmyslom. Neexistuje niečo také ako všeobecná „nadprodukcia“. Pokiaľ
len hocijaké „ekonomické“ potreby ostávajú neuspokojené, dovtedy bude výroba
potrebná a požadovaná. Samozrejme, tento nemožný bod všeobecného nasýtenia
nebol v roku 1929 dosiahnutý. Ale títo teoretici môžu namietať,
„netvrdíme, že všetky potreby zanikli. Existujú, ale ľudia nemajú peniaze na
ich uspokojenie.“ Ale nejaké peniaze
stále jestvujú, dokonca aj v najhlbšej deflácii. Prečo nemôžu byť použité
na kúpu týchto „nadvyrobených“ tovarov? Neexistuje dôvod, prečo by ceny nemohli
klesnúť dostatočne nízko, v slobodnom trhu, aby sa vyčistil trh
a predal sa všetok disponibilný tovar. „Ak sa podnikatelia rozhodnú udržať
ceny hore, len špekulujú o blízkom vzostupe trhových cien. Jednoducho dobrovoľne investujú do produktových
zásob. Ak si želajú predať „nadbytočné“ zásoby, musia len dostatočne znížiť
ceny. Ale neutrpeli by potom straty? Samozrejme, ale diskusia sa potom presúva
do inej roviny.“
Predajné
ceny produktov sú pod nákladmi na ich výrobu. Ale pretože
náklady sú určené očakávanými budúcimi predajnými cenami, znamená to, že
podnikatelia predtým akceptovali príliš vysoké náklady. Problém potom nespočíva
v „agregátnom dopyte“ alebo „nadvýrobe“, ale v rozdieloch náklad – cena.
Prečo podnikatelia spravili chybu pri preplácaní nákladov viac ako ukázala
oprávnenosť predajných cien? Rakúska teória vysvetľuje tento zhluk chýb
a nadmerné navyšovanie nákladov, teória „nadvýroby“ nie.
V skutočnosti existuje nadvýroba určitých, nie všetkých, tovarov. Zlé
investície, spôsobené úverovou expanziou, nasmerovali výrobu do oblastí, ktoré
sa ukázali byť neziskové (t.z. kde predajné ceny sú nižšie ako náklady)
a mimo oblastí, ktoré by boli ziskové. Takže je tu nadprodukcia určitých statkov vzhľadom na potreby spotrebiteľov
a nedostatočná produkcia iných
špecifických statkov.
Ďalšou nesprávnou teóriou, ktorá
vysvetľuje krízy, je tzv. „nedostatok investičných príležitostí“. Omyl tohto
prístupu spočíva podľa autora v kompletnom opomínaní cenového systému.
Opäť, ako pri predchádzajúcom zdôvodnení, tu cena a náklady zmizli.
Problém v kríze prichádza, ak sú náklady vyššie ako ceny získané predajom
kapitálových statkov. Ak sú náklady vyššie, podnikatelia sú prirodzene
neochotní investovať do stratových vecí. Problém je potom v rigídnosti
nákladov. Na voľnom trhu sú náklady určované cenami a nie naopak, takže znížené konečné ceny tiež
znížia ceny výrobných faktorov – a teda znížia výrobné náklady. Zlyhanie
„investičných príležitostí“ v kríze vychádza z preplácania nákladov
v čase boomu, ktoré sa v kríze ukazujú ako príliš vysoké voči
predajným cenám. Toto chybné preplácanie bolo zapríčinené inflačnou úverovou
expanziou v období boomu. Spôsob, akým oživiť investičné možnosti
v kríze, je umožniť nákladom podstatne
klesnúť a tak znovu obnoviť profitabilnosť cenových rozdielov, najmä
v odvetviach kapitálových statkov.
Mzdy, tvoriace väčšinovú časť
z týchto nákladov, by mali klesnúť voľne a podstatne. Rakúsky prístup
vysvetľuje problém investičných príležitostí, iné teórie sú podľa Rothbarda
chybné a irelevantné.
„Existujú časté názory, že určité odvetvie
– napríklad stavebníctvo alebo automobilový priemysel – prosperuje v boome
a že kríza nastala z dôvodu zhoršenia podmienok v konkrétnom
odvetví. Tento názor si však jednoducho mýli špecifické ekonomické fluktuácie so všeobecnými ekonomickými
cyklami. Poklesy v jednom alebo niekoľkých odvetviach sú kompenzované
expanziou iných, pretože dopyt sa presúva z jednej oblasti do inej. Preto
zameranie pozornosti na jednotlivé odvetvia nemôže nikdy objasniť boomy a krízy v celej ekonomike. Napríklad
je nepodstatné, či stavebný sektor práve zažíva „dlhý cyklus“ trvajúci 20
rokov.
Ďalšia populárna teória
prirovnáva ekonomické cykly k psychologickým vlnám „prílišného optimizmu“
a „prílišného pesimizmu“. Tento pohľad podľa autora prehliada skutočnosť,
že trh je uspôsobený odmeňovať správne predpovedanie a penalizovať
mizerné. Podnikatelia sa nemusia spoliehať na svoju vlastnú psychológiu, ale
konanie môžu vždy vzťahovať na objektívne testovanie prostredníctvom zisku
a straty. Zisk indikuje, že rozhodnutia boli dobre premyslené, straty
znamenajú vážne omyly. Na základe týchto podmienok je absurdné predpokladať, že
celá masa podnikateľov spraví také chyby, pokiaľ
objektívne udalosti trhu nie sú dlhý čas prekrúcané. Takéto prekrúcanie
ochromí objektívne „signály“ trhu a pomýli väčšinu podnikateľov. Túto
deformáciu objasňuje Misesova teória cyklov. Prevládajúci optimizmus
nezapríčiňuje boom. Je len odrazom udalostí, ktoré zdanlivo ponúkajú nekonečnú
prosperitu. Neexistuje dôvod, prečo by sa všeobecný optimizmus mal zrazu zmeniť
na pesimizmus. „Ako ukázal Schumpeter (a bola to pravda po roku 1929),
podnikatelia zvyčajne zotrvávajú v zarytom a neopodstatnenom
optimizme ešte istý čas po vypuknutí krízy. Podnikateľská psychológia je preto
odvodením, nie príčinou objektívnej situácie podnikateľov. Ekonomické
očakávania sú preto samo-korigujúce, nie samo-zhoršujúce.“
Inflačný
boom
V ďalšej časti knihy sa Rothbard zameriava
na konkrétne kroky vlády (a najmä prezidenta Hoovera) a centrálnych bánk, ktoré
prispeli k inflačnému boomu v 20. rokoch a vytvoreniu zdanlivej prosperity. Tá
trvala do roku 1928, kedy peňažná zásoba prestala rásť a kríza (prispôsobovanie
ekonomiky) bola nevyhnutná. „Jeden z dôvodov, prečo väčšina ekonómov v 20.
rokoch nerozpoznala existenciu inflačného problému bol veľmi rozšírený názor,
že stabilná cenová úroveň je cieľom a kritériom menovej politiky. Fakt, že
všeobecné ceny boli viac menej stabilné počas 20. rokov navrával väčšine
ekonómov, že neexistuje inflačná hrozba a preto ich udalosti veľkej krízy
zastihli úplne nevedomých.“ Podľa Rothbarda stabilita veľkoobchodných cien v
20. rokoch bola výsledkom menovej politiky kompenzovanej nárastom produktivity,
ktorá znížila náklady na výrobu a zvýšila ponuku tovarov. Ale táto
„kompenzácia“ bola len štatistická. Neeliminovala cyklus boomu a pádu, len ho
zakryla. „Ekonómovia zdôrazňujúci dôležitosť stabilnej cenovej úrovne boli
takto oklamaní, pretože sa mali koncentrovať na to, čo sa dialo s peňažnou
zásobou.“
„Úverová expanzia FED-u, zamýšľaná alebo
nie, udržala stabilné ceny navzdory zvýšenej produktivite, ktorá by v
podmienkach slobodného a neobmedzovaného trhu viedla k poklesu cien a
rozšíreniu zvýšeného životného štandardu pre všetkých ľudí. Inflácia zdeformovala
štruktúru výroby a viedla k neskoršej kríze – obdobiu prispôsobovania sa. Tiež
zabránila celej populácii v užívaní si výsledkov vyššej produktivity v podobe znížených cien.“
Ak mal FED proinflačný postoj počas boomu,
rovnako bol pripravený vyskúšať liečiť depresiu ďalším nafukovaním. Zakročil
okamžitým expandovaním úverov a podporil rozkolísané finančné pozície. V
bezprecedentnom čine vo svojej histórii vstúpil FED na scénu koncom októbra a v
krátkom čase dodal rezervy národným bankám vo výške takmer 300 miliónov
dolárov, zdvojnásobil držanie štátnych dlhopisov a diskontoval ďalších 200
miliónov pre členské banky.
Namiesto podstúpenia zdravej a rýchlej
likvidácie nezdravých pozícií, bola ekonomika odsúdená na neustálu podporu
vládnymi opatreniami (umelé udržovanie vysokých miezd, program verejných prác –
napr. známa Hooverova priehrada v Arizone, a ďalšie intervencie nazvané New
Deal), ktoré len predĺžili jej nakazený stav.
Do polovice novembra bol veľký burzový prepad
zažehnaný a trh, falošne stimulovaný umelými úvermi, sa začal hýbať nahor. Do
konca roku ceny akcií vzrástli o niekoľko percent.
Prezident Hoover bol pyšný na svoj
experiment s lacnými peniazmi a v prejave na podnikateľskej konferencii
oslavoval šťastie krajiny, ktorá má skvostný Federálny rezervný systém, ktorý
uspel pri záchrane otrasených bánk, obnovil dôveru a znížením úrokových mier
spravil kapitál hojnejším. Hoover splnil svoju úlohu pri povzbudení expanzie
donútením bánk požičiavať si viac od FEDu. Začiatkom 30. rokov boli ľudia
presvedčení, že sa nie je veľmi čoho obávať. Hooverove rozhodné činy na mnohých
frontoch – mzdy, výstavba, verejné práce, podpora farmárov atď. signalizovali
verejnosti, že tento krát bystré štátne plánovanie zmení rýchlo prúd udalostí.
Americká ekonomická asociácia v súlade so všeobecným optimizmom oznámila koncom
roku 1930, že zotavenie na jar 1931 sa zdá byť isté.
No rok 1931, ktorý mal podľa politikov a
ekonómov naisto priniesť zotavenie, priniesol namiesto toho oveľa hlbšiu krízu
a depresiu. Prischlo mu označenie „tragický rok“. Zvlášť dramatická bola
finančná a hospodárska kríza, ktorá v tomto roku vypukla v Európe. Európa bola
tvrdo zasiahnutá z časti reakciou na vlastnú predchádzajúcu infláciu, z časti z
dôvodu inflácie spôsobenej zahraničnými pôžičkami USA a pomocou FED-u, z časti
vďaka vysokým americkým clám, ktoré bránili predaju tovaru za morom a tým
splácaniu dlhov.
Koncom roku 1931 sa v Európe
nahromadili problémy a viedli Nemecko, Anglicko a väčšinu ostatných krajín k
zrieknutiu sa svojich záväzkov a opusteniu zlatého štandardu. Európsky kolaps
postihol USA menovo a finančne. Počas európskej krízy FED, najmä Bank of New
York, robil všetko pre pomoc európskym vládam a podopieral neisté úverové
pozície. Najmä v Anglicku, Nemecku, menej v Maďarsku a Rakúsku. Výsledkom bolo,
že oveľa viac zmrazených aktív sa stalo záťažou pre USA.
Ľudia začali pochybovať o pevnej oddanosti
USA zlatému štandardu a vzťahoch amerických bánk k ich kolabujúcim európskym
kolegyniam. Až po krachu európskych a zvyšujúceho počtu amerických bánk začali
Američania strácať dôveru vo finančný systém. Podľa Rothbarda „mali Američania
stratiť dôveru veky predtým, pretože bankové inštitúcie boli sotva hodné ich
dôvery.“ Inflačné pokusy vlády tak boli nahradené snahou ľudí premeniť ich
bankové úspory na peniaze. Bankové rezervy klesali bezprecedentným tempom. A
naviac, v čase keď sa ľudia zúfalo potrebovali zbaviť bremena štátu, príťaž vo
forme prerozdeľovania vlády vzrástla zo 16,4 % na 21,5 % hrubého súkromného
produktu.
Hon na banky a ich následný krach vidí
autor ako logické vyústenie systému čiastkových rezerv. „Je charakteristickou
črtou kríz, že z dôvodu nevyhnutne podvodnej podstaty komerčného bankového
systému musí každá skutočná snaha ľudí vybrať vlastný majetok z bánk spôsobiť
paniku medzi bankami aj vládou.“
V roku 1932 schválil Kongres daňový zákon,
ktorý znamenal jedno z najväčších zvýšení zdanenia prijaté v USA v čase mieru.
Rozsah bol obrovský. Mnohé dane z času vojny boli obnovené, daň z predaja sa
zaviedla na benzín, pneumatiky, autá, elektrickú energiu, slad, toaletné
potreby, kožušinu, šperky a iné položky. Dane z prevodu akcií sa zvýšili, nové
dane boli uvalené na bankové šeky, prevody dlhopisov, telefón, telegrafické a
rádiové správy. Výrazne sa zvýšili aj osobné dane z príjmu, daň z príjmu
firiem sa zvýšila z 12 na 13 %, výnimka pre malé firmy bola zrušená, daň z
nehnuteľnosti sa zdvojnásobila, obnovila sa daň z darovania (a dokonca sa
zvýšila na 33 %). Napriek drastickému zvýšeniu daní, celkové federálne príjmy
za rok 1932 klesli z dôvodu prehlbovania recesie, čiastočne zapríčinenej aj
zvyšovaním sadzieb daní.
Svoj diel Hooverovho hnevu za ich neochotu
expandovať v ťažkých časoch schytali banky. The New York Times napísal 20.
mája, že Hoover „bol rozčúlený zjavným nedostatkom spolupráce komerčných bánk
pri expanzii úverov,“ pretože banky nepreniesli výhody podporných opatrení na
zákazníkov. Vzorom hnevu proinflačných úradníkov na opatrnosť bánk môže byť
arogantné vyhlásenie predsedu Reconstruction Finance Corporation Atlee Pomerena: „Teraz […] a vážim slová, banka, ktorá je zo 75
% a viac likvidná a odmieta poskytovať pôžičky keď je jej ponúkané náležité
zaistenie, je za takýchto podmienok parazitom spoločnosti.“
No nielen banky vyhlasoval Hoover za
nepriateľov spoločnosti. Počas roku 1932 výrazne vystupňoval svoju „one-man“
vojnu na akciovej burze. Najmä proti tým čo predávali na krátko (short selling),
ktorých naivne, absurdne a tvrdošijne obviňoval z poklesu cien akcií. „Hoover
zabudol, že býkovia a medvede existujú vždy a že ku každému medveďovi jestvuje
na druhej strane býk a tiež zabudol, že špekulácia vyhladzuje fluktuácie a
uľahčuje posun k rovnováhe.“
Záverom
Azda jedným z mála nedostatkov, ktorý
možno autorovi vytknúť je, že v knihe sa zameriava len na počiatok krízy do
roku 1933 a
Rooseveltova intervencionistická politika New Deal-u sa sem už nevošla. No ak
sa zaujímate o ekonómiu, obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a
jej skutočné príčiny, potom nemôžete túto knihu obísť. Mnohé opatrenia
navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome
aj dnešným čitateľom. Väčšina riešení dnes navrhovaných politikmi na celom
svete bola práve v tom období odskúšaná a zlyhala. Rothbard zrozumiteľne
vysvetľuje prečo. Skutočnosť, že kniha bola napísaná pred 46 rokmi a stále ju
možno vztiahnuť na udalosti spred 80 rokov ako aj tie dnešné, ukazuje význam a
pravdivosť tohto diela. Rovnako ako ostatné Rothbardove knihy, aj táto ponúka
vynikajúcu analýzu ekonomickej histórie, ktorá sa bežne nerozoberá v médiách
a neučí na ekonomických školách.
Martin Rojko, písané pre INESS
Autor je redaktorom e-TREND-u a bloguje na
stránke Súkromné vlastníctvo.
Ak sa Vám článok páčil, hlasujte zaň na 
, prípadne dajte o ňom vedieť
Vašim známym.
