Tvrdiť, že reštriktívna monetárna politika a rozpočtové škrty prehlbujú krízy znamená ignorovať príklad zo súčasnej aj dávnejšej histórie, ktoré ukazujú presný opak.
Jedna z najväčších ukážok zlyhania fiškálnych stimulov je toľko oslavovaný Rooseveltov New Deal, ktorý údajne dostal Ameriku z recesie. Z perspektívy takmer 80 rokov vzdialenej sa môžu tridsiate roky zdať ako jednoliata epizóda, ale bližší pohľad ukazuje, že po páde burzy v októbri 1929 bola ekonomika po šiestich mesiacoch na polceste k obnove, keďže nezamestnanosť, ktorá v prvom mesiaci po krachu vyskočila z troch percent na trojnásobok, bola za to obdobie z polovice vymazaná. Až Hooverove dovozné clá otočili trend a Rooseveltov New Deal dorazil krajinu úplne a tá sa nespamätala až do konca druhej svetovej vojny. Ďalším príkladom je Japonsko, ktoré prežíva druhú stratenú dekádu, keďže sa v deväťdesiatom piatom rozhodla jeho vláda pre podporenie ekonomiky megalomanskými projektami a oslabovanie meny importovaním americkej inflácie (tzv. otočenie Plaza Accordu).
Dôsledky monetárnej expanzie ako riešenia kríz ukazuje aj súčasná situácia v USA, ktorá nie je ničím iným ako opakovaným pokračovaním monetárnych stimulov po minulých krízach. FED reagoval na Ázijskú krízu v polovici 90. rokov rýchlejším zvyšovaním menovej zásoby, čím nafúkol dot-comovú bublinu. Keď tá praskla a spustila krízu v roku 2000, pokračoval ešte agresívnejšie, čo viedlo k realitnej bubline, po ktorej prasknutí a páde Lehman Brothers Bush a Obama s Bernankem tentokrát nechali monetárnu zásobu aj deficit explodovať bez akýchkoľvek zábran. Dlhopisová bublina, ktorú tým spôsobili, po prasknutí zmení v slovníku výklad termínu Veľká Depresia.
Na druhej strane cestu ukázalo po druhej svetovej vojne v USA dvojtretinové zoškrtanie rozpočtu a absencia akýchkoľvek vládnych programov pre milióny vracajúcich sa vojakov, čo umožnilo, aby mohli byť zdroje konečne presmerované do súkromných, produktívnych častí hospodárstva a po pätnástich rokoch naštartovali obnovu a prosperitu. Pobaltské krajiny počas krízy škrtali v nominálnych číslach, nie len v pomeroch k predpokladanému fiktívnemu HDP a dnes je Estónsko jediná krajina Eurozóny s ekonomickým rastom, rozpočtovým prebytkom a znižujúcim sa dlhom. Aj v USA sa dajú nájsť štáty ako napr. Puerto Rico, ktoré dokázali presadiť skutočné rozpočtové škrty a dnes sú na tom výrazne lepšie (napríklad vo vývoji nezamestnanosti či zostavovaní vyrovnaného rozpočtu) ako zvyšok krajiny.
V Austrálii konzervatívna monetárna politika a čiastočné krytie dolára zlatom zabezpečila tejto krajine rozpočtové prebytky, nezamestnanosť pod 5%, dlhodobú stabilitu a menu, ktorá oproti tej americkej iba za ostatných 10 rokov zdvojnásobila svoju hodnotu. Reagan by dnes bol asi ťažko symbolom vyriešenia krízy a naštartovania dlhodobej prosperity, keby s vtedajším guvernérom FED-u nenechali úrokové sadzby na dnes nepredstaviteľných číslach a zastavili tak cválajúcu infláciu. Večný boj keynesiáncov proti deflácii a myšlienkam na zlatý štandard úplne ignorujú celé 19. storočie, kedy bol v západnom svete klasický zlatý štandard, USA mali takmer celý čas defláciu a zároveň to bolo obdobie najdlhšej prosperity a mieru v histórii západnej civilizácie.
Ak teda rozpočtové ani monetárne stimuly nefungujú, prečo nefungujú ani súčasné škrty v Európe? Lebo k žiadnym škrtom nedošlo. Došlo k miernemu zabrzdeniu plánovaného rastu, ktoré sa iba v politickom žargóne môže nazývať škrtmi.
Tomáš Forgáč
