Prinášame vám pohľad učiteľa – nášho známeho – na súčasné dianie v školstve a na učiteľské štrajky.
Milé kolegyne, milí kolegovia.
Na ostatnej porade vo štvrtok 22.9.2011 som bol zaradený do skupiny „príživníkov“ (vraj až 70% kolektívu), ktorí nie sú členmi odborov a napriek tomu požívajú výhody ich blahodarného vplyvu. A ešte som bol vyzvaný, aby som sa zúčastnil ostrého štrajku a urýchlene podpísal svoju účasť, lebo zo 139 už podpísalo viac ako 100 (to predsa nie je argument, to sú počty) a ak nie tak ….. neviem čo. Dovoľte mi trochu iný pohľad na vzniknutú situáciu.
Na začiatku zadefinujem svoje postoje.
· Áno, aj ja chcem vyšší plat v školstve. Živím 3 malé deti.
· Áno, aj ja si myslím, že školstvo celkovo si zaslúži vyšší objem peňazí
· Áno, aj ja chcem protestovať proti súčasnej situácii v školstve
· Áno, aj mne sa páčia benefity vyplývajúce z existencie odborov na škole
Prečo nesúhlasím s ostrým štrajkom na školách
Žijeme v ekonomicky turbulentnej dobe. Každý kto sleduje dianie vo svete musí vidieť, že svet sa nachádza na prahu závažných politicko – ekonomických rozhodnutí. Bohužiaľ pre nás (učiteľov resp. štátnych zamestnancov) sa ťažisko súčasnej politickej, ekonomickej a spoločenskej diskusie nenachádza v pozícii „O koľko zvýšiť platy v štátnej správe?“, ale v pozícii „Je vôbec možné dlhodobo udržať súčasný stav verejných financií?“. Ak je odpoveďou na druhú otázku NIE (100%, pozn. autora), malo by nás skôr zaujímať, koľko ľudí a za aké platy ešte štátny sektor vôbec uživí. A s tým priamo súvisí aj diskusia o zníženom veku odchodu do dôchodku. Je absurdné tvrdenie, že učitelia by mali ísť do dôchodku skôr, lebo je to náročné povolanie. Tento spôsob argumentácie môže použiť ktokoľvek v akomkoľvek zamestnaní. Riešenie je v tom, že výnimky, ktoré umožňujú skorší odchod do dôchodku v iných zamestnaniach by mali byť zrušené. Nie doplnené inými výnimkami! Neexistuje, a nikdy ani nebude existovať, sociálny systém, ktorý uživí armádu nepracujúcich od 50-ky a dožívajúcich sa v priemere 75-ky. To znamená 25 rokov v práci a 25 na dôchodku. Takto to bohužiaľ nefunguje.
Vyhlasovať ostrý štrajk v októbri 2011 a požadovať zvýšenie platov v tomto čase považujem za veľkú chybu. Pýtam sa odborov. Prečo ste (sme) neštrajkovali v roku 2007? V časoch najväčšieho rastu HDP v dejinách Slovenska (viac ako 9%) a v časoch vlády, ktorá nemusela šetriť. V časoch najväčšieho rastu bohatstva, keď sme o kríze ešte nechyrovali, keď dlh verejných financií bol do 40% HDP, by táto požiadavka bola viac ako legitímna. My štrajkujeme dnes. V čase krízy a s blížiacou sa recesiou (pokles HDP, rastúci dlh verejných financií, zhoršený rating A s negatívnym výhľadom, 13 % nezamestnanosť). To hádam nie!?
A prečo sme neštrajkovali v roku 2010, keď školy museli(!) nakúpiť vlajky, štátne znaky, hymny atď. ? Veď aj to boli naše peniaze. Odpoveď na hore uvedené otázky je jednoduchá.
Odbory sú spolitizované. Namiesto záujmov zamestnancov zastupujú záujmy politikov. Štrajkovať treba v čase, keď je reálna (aspoň teoretická) šanca na zvýšenie platov (napr. rok 2007), a nie vtedy keď sa to niekomu hodí. Súhlasím, že na vládu treba vyvíjať tlak, aby na nás náhodou nezabudli. Ale treba to lepšie načasovať a zároveň ponúknuť argumenty, ktoré bude môcť akceptovať aj široká verejnosť. A práve vďaka odborom a zle načasovanému štrajku stratíme akúkoľvek, hoc aj malú, podporu verejnosti. Pre dnešok, aj pre budúcnosť.
A potom už budeme verejnosti len na smiech. A žiakom tiež. Nech nám je Shootyho karikatúra včasným varovaním.
 |
Jedným z argumentov na zvýšenie platu je naše VŠ vzdelanie. Ale k VŠ vzdelaniu patrí aj schopnosť vidieť veci v súvislostiach. A samozrejme aj potreba čítať knihy, a nie Nový čas. A počúvať rozumných ľudí (z rôznych politicko – ekonomických táborov), a nie celebrity a prihlúple reality šou. Odkaz na bulvár, reality šou & Comp. súvisí s neochotou (neschopnosťou?) niektorých z nás racionálne argumentovať v prospech svojich postojov. Tvrdenie „chcem sa mať lepšie“ nie je argument. To chce predsa každý.
Ako protestovať proti zlým pomerom v školstve
Organizovať ostrý štrajk a žiadať vyššie platy za akúkoľvek cenu v tomto období je chybou. Ale to ešte neznamená, že sa máme zmieriť s tou situáciou, ktorá v školstve panuje. Ten protest by mal byť „systémový“. Pomalý a celoročný. Uvediem pár príkladov.
Drvivá väčšina učiteľov ktorých poznám považuje kreditný systém vzdelávania za do neba volajúcu hlúposť. Napriek tomu sa všetci hromadne hlásia na často nezmyselné kurzy a školenia, ktoré z nich majú urobiť lepších učiteľov. Ak si naozaj myslíme, že je to zlé, nerobme to. Ignorujme kreditný systém, a neživme ho tým, že sa na ňom sami podieľame. Ak sa nikto na „kredity“ hlásiť nebude, o rok systém skončí. Zdochne sám. To je protest proti systému.
Ak nie je štát už niekoľko rokov schopný zabezpečiť učebnice, „vyrobme“ si ich sami. A na nákup štátnych učebníc sa vykašlime. Internet je plný materiálov, ktoré sa dajú nastaviť tak, aby boli v súlade s učebnými osnovami a školským vzdelávacím plánom. To je protest proti systému.
Ak je nám vzácny náš voľný čas, nerobme veci, za ktoré nie sme platení resp. za ktoré sme platení málo. Krúžky, výlety, kurzy, exkurzie a iné akcie so žiakmi by mali byť plnohodnotne zaplatené. Minimálne na úrovni vyučovacej hodiny. Možnosť privyrobiť si predsa existuje aj mimo školstva. A mnohí to tak robia. To je hanba štátu, nie učiteľov. Ospravedlňujem sa všetkým, pre ktorých je ich práca poslaním a nie zamestnaním.
Ak nám vadí byrokracia, bojujme s ňou. Na úrovni školy, kraja aj SR. Pýtajme sa a otravujme, prečo a pre koho vypĺňame nejaké tabuľky a duplicitné tlačivá. V čase I-padov, asc agendy a internetu vypisujeme rovnakú informáciu niekoľkokrát. Ak sa inak nedá, vyplňujme hlúpe tlačivo rovnako hlúpymi (formálnymi) informáciami.
Iné nápady zatiaľ nemám. Budem rád, ak sa niekto pridá.
Paraziti a tí druhí
Chcem sa ohradiť voči označeniu „paraziti“. Ak mám správne informácie, tak byť členom ROH bolo povinné pred rokom 1989. Toto obdobie máme našťastie za sebou. Byť členom odborov dnes, znamená stotožniť sa s predstavou odborov o fungovaní vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec, získať určité výhody od zamestnávateľa a platiť členské príspevky. Vadia mi na tom dve veci. Platenie členských príspevkov do celoštátneho odborového zväzu považujem v mojom prípade za neakceptovateľné. Tým ľuďom nedôverujem a považujem ich viac za politikov ako odborárov. To je ako by som prispieval na chod politickej strany, s ktorou nesúhlasím. A po druhé. Nerozumiem, prečo môže riaditeľ schváliť týždeň platenej dovolenky navyše len v prípade, že sú na škole odbory? To čo je za zákon, že toto nariaďuje? Nedáva to žiadnu logiku. Vyzerá to na nejakú výnimku z výnimiek. A nie je to náhodou tak, že každý riaditeľ dnes môže dať týždeň dovolenky navyše, nakoľko existuje kolektívna zmluva na úrovni vlády?
A to označenie paraziti bolo neprimerané, drzé a hlúpe. To my (ja?) sme vymysleli takýto zákon, že toto umožňuje? Kontaktujte prosím svoju odborovú centrálu, nech s tým niečo urobí. Parazit je ten, čo chodí na hodiny s 10 minútovým meškaním, ten čo študentov nezaujme, ten čo ich nič nenaučí, ten ktorého žiaci nerešpektujú, ten čo sa nad žiakov povyšuje lebo má VŠ (uff!) … a berie peniaze ako všetci ostatní. A ešte sa sťažuje.
Úvod – jadro – záver
Do školských odborov nevstúpim a členské poplatky platiť nebudem, pretože školské odbory = politika. Benefity využívať budem, pokiaľ mi to zákon dovolí.
Ostrého štrajku sa nezúčastním kvôli výhradám, ktoré som v texte uviedol. Nezúčastním sa ho ani z kolegiality voči kolegom, ktorých platové požiadavky sú síce legitímne, ale zúfalo zle načasované. Pozývam všetkých záujemcov o diskusiu na túto tému na pivo. Účet v maximálnej hodnote môjho denného zárobku, za deň počas ktorého budú moji kolegovia štrajkovať a prídu o mzdu, hradím ja.
Som za ostrý štrajk a zvýšenie platov v školstve. Ale nie v tejto situácii. A ak budeme nabudúce chcieť viac peňazí, treba viac ako len nastaviť ruku. Treba štrajkovať za reformu celého systému narábania s peniazmi v školstve a nielen za navýšenie rozpočtu pre školstvo. A možno nakoniec zistíme, že tých peňazí je v systéme dosť. Tu sú nejaké návrhy, za ktoré by som nabudúce do štrajku šiel:
· Zrušiť rôzne pedagogické ústavy a metodické centrá, ktoré ku kvalite výučby na školách nijako neprispievajú. Len odčerpávajú peniaze zo systému. V konečnom dôsledku, ak niečo škola (učiteľ) potrebuje, zabezpečí si to zo súkromného sektoru.
· Zrušiť kopu zbytočných verejných vysokých škôl po celom Slovensku.
· Zmeniť systém odmeňovania učiteľov zo zásluhového (vek + kredity + neviem čo …) na výkonový a dať riaditeľom škôl väčšie (maximálne?) právomoci pri vytváraní vlastných kritérií. Objektívnych aj subjektívnych ak to bude treba (žiaci, rodičia, kolegovia, subjektívny pocit riaditeľa ….) na odmeňovanie svojich zamestnancov. Dobrý riaditeľ chce mať dobrú školu. A na to potrebuje dobrých učiteľov. A tých musí mať možnosť motivovať. Ak takéto kompetencie riaditelia mať nebudú, stále sa budeme baviť o 20 eurách mesačne hore-dole.
· Nekupovať plošne drahé sprostosti pre všetky školy v SR (planéta vedomostí, rovnaké knihy). Nech si školy nakúpia čo potrebujú a sami sa dohodnú na podmienkach s dodávateľom.
· A nabudúce si počas štrajkovania a nadávania s „láskou“ spomenúť aj na ďalších podozrivých v kauze Nízke platy v školstve. Napríklad na uja Mikolaja: kreditný systém, učebnice čo nie sú, vlajky, preambuly, hymny, zvýšená byrokracia a iné vychytávky.
Je mi ľúto, že som svoje postoje neprezentoval verejne na porade. Dôvody sú dva. Prvý. Nedostatok času . O 16:00 som musel deti vybrať zo škôlky / školy a odviezť ich na krúžok. Druhý. Potreba lepšie si premyslieť argumenty, prečo nesúhlasím s ostrým štrajkom.
Prajem všetkým úspešný školský rok 2011/2012
V Poprade 25.9.2011, Roman Švarc, tiežučiteľ
P.S.: Prosím nechápte tento list ako podporu súčasného ministra školstva. Z hore uvedených požiadaviek, túžob a utópií zatiaľ nezrealizoval nič.
