Austrálsky senát schválil 17. júla Clean Energy Legislation (zrušenie uhlíkovej dane) Bill 2013, čím sa Austrália stala prvou krajinou, ktorá zruší niektorú z hlavných iniciatív v oblasti klimatických zmien.
Ešte pred piatimi rokmi by sa ústup od takéhoto regulačného režimu dal ťažko čo i len predstaviť, nie to ešte zrealizovať. Naprieč celou politickou scénou totiž panovala zhoda – hlavné politické strany podporovali režim obchodovania s emisiami (ETS) a tlač vyhlasovala, že ktokoľvek, kto tento konsenzus poruší, bude “čeliť poníženiu“ a „podpíše si tak svoj vlastný rozsudok smrti“. Na verejné kampane pre podporu klimatickej legislatívy sa vynaložili milióny dolárov a prieskumy verejnej mienky dokazovali, že väčšína Austrálčanov túto „akciu“ podporuje.
A potom sa nemysliteľné stalo skutočným.
Prebudila sa historicky bezprecedentná vzbura. Think-tanky upozorňujúce Austrálčanov na ničivé dôsledky prijatej schémy a mobilizujúce sa aktivistické skupiny viedli k rýchlemu poklesu podpory týchto opatrení u verejnosti. Rozhodujúcim bolo odhodlanie skupín a organizácii ako Institute of Public Affairs, ktoré zvyšovalo povedomie verejnosti o škodlivej povahe klimatickej politiky. V roku 2009 bol Malcolm Turnbull, vodca (vtedy opozičnej) Liberal Party, zosadený po vzbure členov strany, ktorú vyvolala jeho podpora pre obchodovanie s emisiami (ETS) – a taký prevrat veru ani médiá ani politici nečakali.
Krátko na to bol premiér Kevin Rudd nútený stiahnuť svoju podporu pre ETS, aj keď toto rozhodnutie už prišlo príliš neskoro.
Aj on bol nahradený. V nasledujúcich voľbách tesne zvíťazila Julia Gilliard, a to zrejme len vďaka výroku, ktorým vyjadrila odpor voči uhlíkovej dani: „Počas mojej vlády nebude prijatá žiadna uhlíková daň.“ Ten výrok ju neskôr dohnal.
Keď svoj sľub porušila a v júli 2011 bola uhlíková daň prijatá, jej budúcnosť bola spečatená. Zrušenie dane z uhlíka - „krvou podpísaný prísľub“ – sa stalo kľúčovou témou opozície a zaistilo jej hladké víťazstvo vo voľbách v roku 2013.
Uhlíková daň, ktorej výška bola pôvodne najvyššia na svete, nebola nikdy rozumnou politickou voľbou pre Austráliu – krajinu s ekonomikou silne závislou na prírodných zdrojoch a s malou populáciou. Akýkoľvek dôsledok takejto politiky by pre ňu bol neprimerane tvrdším ako inde vo svete.
Modelovanie dane Ministerstvom financí ukázalo, že životné náklady v priemernej domácnosti narástli o viac než 550 dolárov vďaka tejto dani počas už tak ťažkého krízového obdobia. A to sa tento odhad ešte považuje za príliš konzervatívny. Investície a medzinárodná konkurencieschopnosť sa vďaka zvýšeným nákladom o niečo znížíli, naopak účty za energie narástli o viac ako 10 percent.
Navyše, so všetkými týmito značne ničivými účinkami, by uhlíková daň nemala žiaden väčší prínos pre životné prostredie. Keďže Austrália produkuje len 1,2 percenta gobálnych emisií, bolestivá daň by odľahčila globálne otepľovanie len o zhruba 0,004 stupňa počas nasledujúcich 100 rokov.
Pozoruhodná lekcia z debaty o uhlíkovej dani v Austrálii ale ďaleko presahuje oblasti klimatickej politiky. Vyplýva z nej totiž ponaučenie, že aj malá skupina odhodlaných aktivistov môže svojim bojom za ideály ovplyvniť politický ráz krajiny.
V roku 2008 podporovalo opatrenia v oblasti klimatických zmien ohromujúcich 77 percent Austrálčanov. No v roku 2012 podpora uhlíkovej dane klesla na 33 percent, čo je nepochybne dramatický obrat.
V krajine, kde sa politika formuje na základe hlasovaní, politikov často odrádzajú nepopulárne, aj keď nevyhnutné reformy, ktorými verejnosť strašia média aj opozícia. Napriek tomu, skúsenosť s austrálskou uhlíkovou daňou ukazuje, ako sa verejná mienka vie rýchlo zmeniť a zlomiť obojstranný konsenzus politikov. Najmä vtedy, keď je verejnosť dostatočne informovaná.
Aby k tomu ale došlo, musia byť pripravené intelektuálne základy – vo forme think tankov, aktivistických skupín alebo názorových vodcov – ktoré zmobilizujú bežných občanov a politických lídrov, ktorí potrebujú odvahu, aby konali podľa svojho presvedčenia. Keď sa tieto tri skupiny spoja, dočkáme sa zmeny.
Zrušenie austrálskej uhlíkovej dane bolo skutočne prípadom, kde dokázalo úsilie malej skupiny zástancov voľného trhu, trpiacej chronickým nedostatkom prostriedkov a v menšine, otočiť celú krajinu na ruby.
Bolo by jednoduché brať celý tento politický proces s cynickým nadhľadom. Ale zrušenie dane z uhlíka v Austrálii demonštruje, že aj zakorenené záujmy môžu byť prekonané. A tiež to dokazuje, aké vitálne a dôležité sú v tomto procese neziskové organizácie.
Jediné, čo verejnosť potrebuje, aby si uvedomila, že cisár je nahý, je pár odhodlaných individuálov bojujúcich za svoje ideály.
Ak sa to podarilo nám v Austrálii, v iných krajinách sa to tiež môže podariť – a aj sa podarí.
Pôvodne vyšlo 31.7.2014 na ATLASONE
Pre INESS preložila Stanislava Dovhunová
