Od roku 2006 vládli na Slovensku väčšinu času politici, ktorí zdôrazňovali úlohu sociálneho štátu. Koncept predvolebných sociálnych balíčkov zľudovel a stal sa neoddeliteľnou súčasťou bežnej politiky bez ohľadu na fázu volebného cyklu. Zavládla fráza „štát sa musí s občanmi podeliť“.
Napriek tomu sa sociálna situácia tých najchudobnejších obyvateľov Slovenska v hmotnej núdzi nezlepšila. Od roku 2006 do roku 2022 vzrástla dávka v hmotnej núdzi z 54,8 eur na 68,8 eur, čo je nárast o 26,7 % za 16 rokov. V rovnakom období dosiahla celková inflácia výšku 54 %. V reálnom vyjadrení cien z roku 2006 tak klesla dávka na konci roku 2022 na 44,6 eur. Inými slovami, poberateľ dávky v hmotnej núdzi si môže po viac ako dekáde sociálnych balíčkov kúpiť mesačne o 8,4 eura menej tovarov alebo služieb. Hlavne služby zmizli z výdavkov sociálne odkázaných, nemôžu si ich dovoliť, keďže mzdy ich poskytovateľov (napr. opravár práčky) vzrástli o 110 %.
Pre porovnanie, v rovnakom čase vzrástla minimálna mzda z 252 eur na 646 eur, čo je nárast o 156 %. Teda skoro šesťkrát rýchlejší rast, ako bol rast dávok v hmotnej núdzi. Politicky bolo navyšovanie minimálnej mzdy predávané voličom ako sociálna politika. Túto sociálnu politiku však z veľkej časti platil súkromný sektor, a nie priamo štátny rozpočet. Nehovoriac o jej nezamýšľaných negatívnych dopadoch v chudobných regiónoch Slovenska, ktoré potvrdila aj štúdia IFP.
Ďalšími obľúbenými adresátmi sociálnych balíčkov boli dôchodcovia. Priemerný dôchodok vzrástol medzi rokmi 2006 a 2022 z 273 eur na 517 eur. Ide o skoro 90 % nárast, čo je stále viac ako trojnásobne rýchlejší rast než rast dávok v hmotnej núdzi.
Z tohto rozdielneho vývoja rastu dávok, minimálnej mzdy a dôchodkov je zrejmé, že sociálnou politikou sa na Slovensku nemyslí pomoc sociálne odkázaným. V tom lepšom prípade je to pomoc ľudom s nízkymi mzdami alebo dôchodcom. V tom horšom prípade je to rovno pomoc rodinám strednej triedy, ako ukázali posledné sociálne balíčky z pera Hegerovej vlády.
Slovenský sociálny systém tak potrebuje filozofickú reformu. Plošné sociálne balíčky pre všetkých znemožňujú pomáhať tým, ktorý to skutočne potrebujú. To znamená sociálne odkázaným ľudom. Je správne, ak rozdiel medzi čistou mzdou a sociálnou dávkou je dostatočne motivujúci, ale ak naberie astronomické rozmery, zjavne vytvára vedľajšie náklady. Sociálne odkázaní, bohužiaľ, nie sú pozývaní na rokovanie tripartity, nedostanú sa ani do víkendových politických diskusií.
Absencia efektívne nadizajnovaného sociálneho systému sa ukázala ako veľký problém aj počas krízových situácií. Štát nedokázal spoľahlivo identifikovať finančne najzraniteľnejšie osoby počas pandémie koronavírusu a rovnako ich nevie identifikovať ani počas súčasnej energetickej krízy. Nedokázal tak efektívne pomáhať tým, ktorí boli a sú na pomoc štátu odkázaní. A preto šiel cestou plošných, nesystémových a hlavne extrémne drahých opatrení, ktoré podrývajú udržateľnosť verejných financií.
