Poľnohospodárske startupy to budú mať ťažšie

Slovenské poľnohospodárstvo je sektor, ktorý v nezvládnutí transformácie môže súperiť hádam len so zdravotníctvom.

V posledných rokoch platí, že keď slovenský politik potrebuje húfnicu na priamy zásah verejnej mienky, vytiahne tému imigrantov. Keď na tejto zbrani potrebuje schladiť hlaveň, vytiahne otázku pôdy.

Táto téma pracuje s podobnou emóciou ako téma imigrantov. Na Slovensko prídu zahraniční investori a skúpia ornú pôdu v krajine. Nie je síce jasné prečo (pôda vynáša len zahraničným vlastníkom?), ale je to veľmi populárna obava.

Našťastie máme uvedomelú vládu, ktorá občanov dokáže ochrániť pred hrôzami vonkajšieho sveta. V roku 2014 tak vznikol zákon 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku.

Ten výrazne obmedzil práva občanov pri nakladaní so svojím majetkom. Poľnohospodársku pôdu totiž musia primárne ponúknuť záujemcom s pečiatkou poľnohospodára.

Vláda zareagovala a v medzirezortnom pripomienkovom konaní tak teraz leží nielen novela tohto zákona (o nadobúdaní pôdy), ale aj novela zákona 504/2003 o nájme poľnohospodárskych pozemkov.

Ako sa darí našim poľnohospodárom

Slovenské poľnohospodárstvo je sektor, ktorý v nezvládnutí transformácie môže súperiť hádam len so zdravotníctvom. Pokles výroby vo všetkých oblastiach (s výnimkou obilnín a technických plodín) za posledných 28 rokov dosahuje aj desiatky percent.

Problémom však je, že hospodárske výkony ostávajúceho zvyšku poľnohospodárstva sú tristné. Slovenské poľnohospodárstvo podľa posledných dostupných údajov z roku 2014 generovalo druhú najnižšiu hrubú pridanú hodnotu na hektár v EÚ, trikrát nižšiu, než je európsky priemer.

Jej medziročný rast bol výrazne nižší ako u našich susedov. Celkový sformovaný hrubý kapitál (teda nové kombajny či maštale) za obdobie 2004 - 2015 bol trikrát nižší ako v Česku a štyrikrát nižší ako v rovnako veľkom Dánsku.

Len štyri percentá úverov v slovenskej ekonomike smerovali do poľnohospodárstva. Technologické, produktové a manažérske inovácie si cestu do slovenského poľnohospodárstva hľadajú len ťažko. Zopár výnimiek, ako slovenské hi-tech družstvo GreenCoop, ktoré kraľuje paradajkovému trhu, naznačuje, že situácia nie je beznádejná.

Starí hráči vo výhode

Slovenské poľnohospodárstvo však potrebuje príval nových ľudí, investícií a nápadov. Tomu však bráni viac faktorov – a jedným z nich sú aj vlastnícke štruktúry.

Zhruba 1500 existujúcich (funkčných je možno pätina) poľnohospodárskych a prvovýrobných družstiev bolo pôvodne rozdelených cez viac ako desať miliónov družstevníckych podielových listov medzi 250 000 podielnikov.

Ešte horšia situácia je s pozemkami. Ich vlastníctvo je mimoriadne rozdrobené – v roku 2012 mala jedna parcela v priemere 11 spoluvlastníkov a jeden vlastník mal práva k 20 parcelám. Vlastníci sú tak v majetkových vzťahoch doslova so stovkami ďalších spoluvlastníkov, čo výrazne zhoršuje možnosť výkonu vlastníctva.

To nahráva do karát existujúcim hráčom, ktorí prostredníctvom dlhodobých nájomných zmlúv za pár eur s dôchodcami môžu spokojne udržiavať status quo – a ak sú trocha šikovnejší, inkasovať priame platby z EÚ.

Noví a malí to majú ťažké

Naopak, príchod nových hráčov je výrazne sťažený. Veľkí záujemcovia, vybavení peniazmi a armádou realitných maklérov a právnikov, si dosiaľ poradiť vedeli. Či už zahraniční (napríklad Dáni, ktorí údajne kontrolujú asi 2,5 percenta poľnohospodárskej pôdy), alebo domáci žraloci.

Malí inovatívni poľnohospodári – nebojme sa ich nazvať startupisti – to však majú ťažké.

A budú to mať ešte ťažšie. K existujúcim obmedzeniam z roku 2014 pridáva vláda ďalšie. Zákon napríklad navrhuje obmedziť fyzickým osobám možnosť nadobudnúť maximálne tri hektáre pôdy. Toto neplatí pre samostatne hospodáriaceho roľníka (tam sa navrhuje limit 300 hektárov).

Ak teda chcete nadobudnúť viac pôdy, musíte sa hneď stať farmárom. Ruší sa síce automatické predlžovanie nájomných zmlúv, ale nahrádza sa povinnosťou prednostne ponúknuť uzavretie novej nájomnej zmluvy na pozemok pre doterajšieho nájomcu, čo vlastne znamená zachovanie súčasného stavu.

Návrhy majú vraj pomôcť malým farmárom pred „špekulantmi“, ktorí skupujú pozemky. Preto je paradoxný ďalší bod v návrhoch, podľa ktorého bude mať prednostné predkupné právo najväčší agrožralok na Slovensku – Slovenský pozemkový fond.

Kontrolná otázka – ako sa volá riaditeľ SPF? Asi netušíte. Táto štátna organizácia pritom má kontrolu nad štvrtinou poľnohospodárskej pôdy Slovenska. O jej prideľovaní kolujú legendy, ktoré môžu byť pravdivé a nemusia. No bezvetrie to nebude.

Stačí si spomenúť na kauzu Slavkov, či odvolanie šéfa fondu v roku 2008 po tom, ako sa zistilo, že mu fond prenajal niekoľko tisíc hektárov pôdy. Namiesto postupného prevodu pôdy tak štát naopak chce moc nad pôdou vo svojich rukách ďalej koncentrovať.

Oba zákony prichádzajú, ako je už „dobrým zvykom“, podložené mnohými emóciami a žiadnymi faktmi. Existujú dohady, ale neexistujú analýzy o pôde vlastnenej cudzincami, o tom, ako s ňou narábajú, žiadne analýzy nájomných cien ani nič podobné. Jediným donekonečna omieľaným argumentom je potravinová sebestačnosť.

Žiadna krajina však nepotrebuje potravinovú sebestačnosť. Tá sa v malej krajine nedá dosiahnuť, ak neťažíte vlastnú ropu do traktorov, plyn na vykurovanie liahní a nevyrábate všetky osivá či hnojivá. Dôležitá je potravinová bezpečnosť a tá sa dosahuje diverzifikáciou zdrojov a robustnosťou ekonomiky.

Historický boj s pravidelnými hladomormi sa nezačal vysadením záhradky pred vlastným domom, ale vyplávaním prvej lode s obilím na more. Dnes je riziko hladomoru vyššie v poľnohospodárskej Severnej Kórei než v Singapure.

SME Komentáre, 20.6.2017