Čo s Kičurovými rezervami

O štátnych hmotných rezervách sme počuli najmä vďaka Kajetánovi Kičurovi. Toto meno bude ešte nejakú dobu spojené s netransparentným a nehospodárnym nakladaním s verejnými financiami počas koronakrízy. Štátne hmotné rezervy však existovali pred Kičurom a budú aj po ňom. 

Na ich fungovanie by sme si preto mali posvietiť. Táto štátna organizácia má za úlohu držať zásoby pre prípad krízových udalostí, ako je nedostatok potravín, prírodné katastrofy ako povodne či požiare, a podobne. Slovensko tak okrem často spomínaných zdravotných pomôcok skladuje aj protipovodňovú techniku či potraviny. Zaujímavé ale je, že štátne rezervy potravín drží len málo európskych štátov a aj tie ich opodstatnenosť neustále prehodnocujú. Práve na príklad potravín sa pozrieme bližšie.

Nemecko má viac ako 800 000 ton potravín v utajených skladoch.
de prevažne o pšenicu, strukoviny a sušené mlieko. V minulosti sem patrilo aj mäso, či dokonca bicykle. Bolo to z dôvodu obáv blokády západného Berlína, ktorý by sa musel núdzovo zásobovať. Dnes je rozsah zásob oveľa menší. Napriek tomu kritici argumentujú, že v prípade krízy nemá štát premyslenú distribúciu potravín ani ich spracovanie. Kto a ako zabezpečí v prípade krízy logistiku tovarov na postihnuté miesta? Z pšenice sa zase musí vyrobiť múka a následne upiecť pečivo. Zaujímavé je aj to, že Nemecko svoje potravinové zásoby ešte nikdy riadne nepoužilo. Výnimkou bola potravinová pomoc Kosovu v roku 1999 a spracovanie časti nekontaminovaného sušeného mlieka, na výrobu detskej výživy počas výbuchu v Černobyle. Išlo však o výnimky, keďže hmotné rezervy nie sú určené na takéto prípady. Nemecký najvyšší kontrolný úrad kritizoval aj výber potravín. Hoci Nemecko skladuje len zlomok druhov potravín oproti Slovensku, tamojší úradníci konštatovali, že nie sú nevyhnutné pre prežitie.

Lepším príkladom je Švajčiarsko.
Švajčiari nemajú štátne sklady, ale povinnosť skladovať potraviny preniesli na výrobcov a dovozcov dotknutých potravín. Zabezpečujú tak ich lepšiu distribúciu v prípade krízy, keďže obchodníci na rozdiel od štátu bežne riešia logistiku potravín. To však nie je to, čo by sme chceli pochváliť. Za vyzdvihnutie stojí premyslený koncept, podľa ktorého sú rezervy neustále prehodnocované vzhľadom na potrebu a hospodárnosť ich skladovania. Kým na Slovensku sa vážne diskutuje o zaradení jahňaciny do štátnych rezerv, Švajčiari možnosť skladovať mäso zavrhli ako príliš drahú. Nedávno rozhodli aj o zrušení zásob kávy, keďže je chudobná na proteíny, tuky a stráviteľné sacharidy a nespĺňa požiadavky na dodávku energie pre ľudský organizmus. Okrem toho má každý kantón vypracovanú analýzu rizík. Nie v každom regióne sú totiž ľudia ohrození rovnako. Niekde hrozia povodne, inde zemetrasenie alebo veterná kalamita. Podľa toho sa potom rozmiestňujú ale aj obstarávajú potrebné rezervy.

Ako to vyzerá na Slovensku?
ýber potravín je široký a na štátne rezervy sa radi obracajú výrobcovia, ktorí ich vidia ako poslednú záchranu na odbyt svojich výrobkov. Okrem spomínanej jahňaciny sa teraz hovorí opäť aj o sušenom mlieku, pričom v minulosti tieto plány stroskotali na tom, že výrobcovia sa nechceli  podieľať na nákladoch obmeny zásob. Paradoxne pôsobí to, že štátne hmotné rezervy sami uvádzajú, že nie sú určené na výkup prebytkov na trhu. Odporuje to aj samotnej podstate rezerv. Slovensko má 85 % sebestačnosť v produkcii mlieka, je preto pravdepodobné, že mlieko sa aj počas krízovej situácie dostane k svojmu odberateľovi. Nehovoriac o tom, že spotreba počas krízy klesá, preto aj sebestačnosť odvodená od priemernej spotreby mlieka počas „normálnych“ časov nehovorí nič o reálnej potrebe pre zvládnutie extrémneho nedostatku.

Štátne hmotné rezervy sú prekonaný koncept s mnohými chybami.
Tento fakt si uvedomili aj mnohé vyspelé štáty, ktoré rezervy buď nedržia, alebo ich obmedzujú. Takým príkladom je aj susedné Rakúsko. Namiesto toho občanom odporúča, čo by mali mať doma uskladnené, aby prežili krízové obdobia. Na problematiku rezerv sa treba pozerať regionálne. Aj v najviac postihnutých krajinách koronavírusom nebol problém s potravinami plošný. Vždy išlo o jednotlivé ohniská nákazy, kde sa vyskytol problém so zásobovaním a týmto oblastiam pomáhali dopĺňať zásoby ostatné regióny.

Koronakríza ukázala, že medzinárodný obchod funguje aj so „zavretými“ hranicami a aj počas paniky sa police obchodov stíhali dopĺňať. Najlepšou politikou hmotných rezerv sa tak ukázali supermarkety a reťazce.

SME Komentáre, 21.5.2020