Bez 100% štátneho VSE nám bude lepšie

Štát nevyužil predkupné právo na podiel vo Východoslovenskej energetike. Hoci v médiách sa zjavili kritické komentáre – najmä od politikov minulej vlády, ktorým štátne podniky vždy veľmi chutili, musíme konštatovať – výborne! Zinkasované „držhubné“ vo výške 35 miliónov eur je potom už len čerešničkou.

Väčšina občanov, ešte stále popletených 40 ročnou rétorikou o „ľudovom“ vlastníctve“ si myslí, že štátne podniky sú aj „ich“ majetkom. To je samozrejme omyl – v štátnom VSE vlastnia rovnaké nič ako v polosúkromnom. Nedostávajú dividendy, svoj podiel nemôžu predať, zdediť, ani dať do zálohy. Nezúčastňujú sa na valných zhromaždeniach, ani nemajú žiadne slovo v dozornej rade.

V skutočnosti je to skôr naopak – nie je problém kúpiť si na burze akcie E.ON (momentálne kus okolo 10 eur) a stať sa skutočným spoluvlastníkom VSE s akcionárskymi právami. Dokonca je možné, že mnohí Slováci sporiaci vo fondoch, či v II. pilieri, spoluvlastníkmi sú, keďže veľké energetické korporácie sú obľúbencom mnohých akciových portfólií.

Čo by dokúpenie chýbajúcich 49 % akcií VSE pre občanov znamenalo? Politických nominantov na manažérskych pozíciách (obmieňaných každé voľby), kŕdeľ tých správnych dodávateľov behajúcich za vedením podniku ako čerstvo vyliahnuté káčatká, manipulácie s cenami pred voľbami, aby bol volič-spotrebiteľ spokojný a vzdialenú budúcnosť spoločnosti nech berie čert.

Hoci prichádza k majetkovému spájaniu dvoch veľkých dodávateľov elektriny, konkurencia ostáva dostatočná s výberom minimálne 10 ďalších dodávateľov, ktorých si spotrebiteľ môže vybrať pár klikmi online. Konkurenciu nebrzdia trhové podiely, ale cenová regulácia štátu. Distribútori sú monopolmi z definície, keďže Košičan sa nemôže pripojiť na stredoslovenskú distribučnú sieť.

Čo konkrétne občanovi prináša štátne vlastníctvo teplární, SPP, Cargo, či bratislavského letiska? Nastala by zima, nesyčal plyn a nelietali lietadlá? To sotva. V niektorých prípadoch prináša toto vlastníctvo aspoň dividendy štátnemu rozpočtu (na rozdiel od tých, ktoré musí dotovať). No aj tu ekonómia pozná niečo ako náklady obetovaných príležitostí. Má sa štát hrať na akciového investora a mať zainvestované v zopár konkrétnych spoločnostiach? Nebolo by lepšie vajíčka z jediného košíka vybrať, tieto podiely predať a miesto toho kúpiť (napríklad prostredníctvom ETF) podiel na širokom trhu? Alebo ešte lepšie, nechať tieto zdroje občanom, nech si investujú oni?

blog N, 13.8.2020