Dane škodia. Všetky

Pokiaľ má byť dôvodom daňovej reformy len zmena podielu priamych a nepriamych daní, je to veľmi málo a výsledok bude najskôr zanedbateľný.

Z reformného plánu sa dozviete, že dane škodia ekonomickému rastu. To je dôležitý fakt, na ktorý často zabúdajú milovníci verejných statkov a rozsiahleho štátu blahobytu.

Samozrejme, nie je to tam takto priamo napísané. Ale je tam uvedené, že niektoré dane škodia ekonomickému rastu viac a iné menej. Dane sú vyberané pod hrozbou násilia a presúvajú zdroje od ideálnej spotreby tam, kde určí štát. Výsledkom je menej úžitku, menej chuti pracovať, inovovať, menej bohatstva, menej ekonomického rastu.

To, aký veľký je prínos z daní nakúpených verejných statkov a služieb, nechajme na inokedy. Na stole je totiž návrh označovaný ako daňová reforma, ktorý sa snaží zmenšiť podiel daní, ktoré viac škodia rastu (takzvané priame dane, teda dane z príjmu vrátane odvodov), v prospech daní, ktoré vraj škodia rastu menej („nepriame dane“, najmä DPH, spotrebné a majetkové dane).

Na začiatku tohto návrhu je jednoduchá úvaha. Ak vám z odmeny za hodinu dodatočnej práce štát vezme 50 %, dobre si rozmyslíte, či v práci ostanete dlhšie. Veď svoj čas môžete venovať aj iným príjemným činnostiam. Boli časy, keď beatlesáci z časti príjmov platili takmer 100-percentnú daň z príjmu. Vznikla z toho drsná pieseň s názvom Daňovák (Taxman, v ktorej sa priamo menuje Mr. Wilson, premiér za labouristickú stranu, ktorá superdaň zaviedla), beatlesáci začali agresívne optimalizovať, Rolling Stones rovno zmenili daňový domicil. Dane uvalené na aktivitu jednoducho znižujú ochotu pracovať alebo vyháňajú pracujúcich z ekonomiky do prívetivejšieho prostredia. Potiaľto je to jasné, ale čo s nepriamymi daňami, ktoré vraj škodia menej?

Tu je naratív obvykle ilustrovaný na príklade dobre zarábajúceho človeka. Vyššia DPH alebo spotrebné dane neovplyvnia jeho chuť užívať si život. Nákup statkov a služieb kvôli vyššej DPH hneď tak nezníži. Vyrobí sa tak na jeho spotrebu rovnako veľa statkov, ale vďaka nižším daniam na prácu, bude tento človek menej odrádzaný od ekonomickej aktivity. Tu však narážame na problém zjednodušovania.

Prvé zjednodušenie spočíva v tom, že predpokladáme, že „náš“ zdanený človek neuvažuje o svojom celkovom čistom príjme. Ignorujeme tak skutočnosť, že človek nehodnotí svoj príjem finančne, ale ako objem statkov a služieb, ktoré si môže dovoliť. Na konci dňa, alebo roka, je úplne jedno, kedy vám štát euro vezme. Či je to už na výplatnej páske, alebo v momente, keď čistý príjem premieňate napríklad na tonu cementu pri stavbe domu. Vás zaujíma, koľko cementu si môžete dovoliť, a na to nemá vplyv štruktúra daní, ale celkové daňové zaťaženie.

Že to s tým vplyvom na ekonomický rast nie je také jednoduché, môžeme ilustrovať na príklade. Každý rok nám funkčnosť bezpečnostného okna v bytovke kontroluje revízny technik. Ročne najazdí 60-tisíc kilometrov, jazdí po celej republike. Predpokladajme, že reformou sa mu znížia odvody z práce o 500 eur, ale tento výpadok bude kompenzovaný zvýšením daní na naftu. V jeho konkrétnom prípade daňové zaťaženie pravdepodobne vzrastie. Ak sa mu nepodarí zvýšiť cenu, spôsobí táto fiškálna reforma nižšiu motiváciu pracovať, bez ohľadu na to, v ktorej časti daňového spektra nastala.

Švédsky štát vyberal v posledných 13 rokoch priemerne 55 percent daní vo forme nepriamych daní. Naopak, Nemecko len 28 percent. Nemecko zaznamenalo v tomto období vyšší reálny hospodársky rast na obyvateľa než Švédsko. Zmena podielu daní v prospech nepriamych daní vyšší rast negarantuje. Samozrejme, toto je tiež zjednodušujúce porovnanie, a možno by aj Nemecko rástlo ešte o trochu viac, keby malo švédsky daňový systém. Každopádne sa ale nebavíme o vplyve v rádoch percent HDP, ale skôr neistých desatín percenta.

Reformný plán si dáva za cieľ dosiahnuť priemer EÚ v podiele priamych daní na celkovom výbere. Tento cieľ je však blízko už teraz a v skutočnosti nevyžaduje žiadne hranie sa so sadzbami daní a zavádzanie nových nepriamych daní. Stačí len znížiť daňovú medzeru v DPH o 400 miliónov eur, na úroveň napríklad Českej republiky a tento dodatočný príjem použiť na plošné zníženie odvodového zaťaženia.

Pokiaľ má byť dôvodom daňovej reformy len zmena podielu priamych a nepriamych daní, je to veľmi málo a výsledok bude najskôr zanedbateľný. Akurát sa tým posilní intenzívna chuť zamestnancov ministerstva financií zavádzať nové dane s paternalistickým poslaním, ako je daň z cukru, daň z mäsa a či taká absurdita ako daň z vizuálneho smogu. Slovenský trh práce potrebuje znižovať odvodové zaťaženie, to však neznamená, že takáto reforma musí automaticky znamenať zvyšovanie nepriamych daní. Ak má byť cieľom vlády a daňovej reformy podpora hospodárskeho rastu, najefektívnejším spôsobom je zníženie celkového daňového zaťaženia.

Celý článok vyšiel v Denníku E