Väzni v regulačnom bludisku

Je len málo sektorov v ekonomike, ktoré sú tak regulované štátom ako poľnohospodárstvo. Neplatí to len na Slovensku, ale aj v mnohých iných krajinách. Keď sa farmám nedarí, napríklad kvôli suchu, štát im musí pomôcť. Ak sa im darí dobre a vypestujú priveľa, štátne zásahy sú vraj nutné, aby ich nízke ceny nezruinovali. Finančná či „regulačná“ pomoc od štátu sa aj počas koronakrízy cituje ako jediná cesta pre konkurencieschopné poľnohospodárstvo. V skutočnosti sme sa však prehupli do komplikovaného byrokratického systému, ktorý sa stále mení a stále nie je dosť dobrý. A nie sme v tom sami.

Okolo miliardy eur ročne na Slovensku, cca 60 miliárd v EÚ len v rámci Spoločnej poľnohospodárskej politiky, 46 miliárd dolárov v USA len od federálnej vlády – taká je približná podpora poľnohospodárstva v bohatom svete. Napriek týmto štedrým balíkom, jeden z častých argumentov v prospech ďalšej podpory z pohľadu EÚ je konkurencia z chudobnejších štátov. Ako je však možné, že napriek masívnej podpore od štátu sa európski farmári stále boja lacnej konkurencie? Keď sa totiž pozrieme na podporu v týchto štátoch, je to výrazne menej v porovnaní s tým, čo sa minie v našich končinách.

Výhoda farmárov v chudobnejších krajinách vraj tkvie aj v menej prísnych požiadavkách na bezpečnosť a ekológiu v poľnohospodárstve, čím majú ešte nižšie náklady a cenovú výhodu. Tento argument ale nezohľadňuje dva dôležité faktory. Prvým sú spotrebiteľské preferencie – ľudia dnes častokrát cielene hľadajú lokálne potraviny, aj napriek vyššej cene. Druhým sú prekážky, ktorým ešte navyše pri vstupe na európsky trh čelia. Ide o clá, ale aj o netarifné prekážky – teda veterinárne predpisy, množstevné kvóty atď. V nedávnej minulosti došlo napr. k zavedeniu ciel na ryžu dovážanú z Mjanmarska a Kambodže, ktorá konkurovala európskym výrobcom. Len v rokoch 2018 – 2019 spravovala EÚ 60 dovozných kvót, teda obmedzení na dovoz hovädzieho mäsa, hydiny, či sušienok.

Dokonca ani s krajinami, s ktorými EÚ uzavrela často vášnivo diskutované dohody o voľnom obchode, neobchoduje celkom voľne. O dohodách sa rokuje dlhé roky (napr. 20 rokov len s krajinami Južnej Ameriky) a aj po ich schválení prebieha zníženie ciel alebo iných obchodných prekážok postupne. Niektoré citlivé poľnohospodárske komodity majú aj v týchto dohodách zaručenú colnú ochranu. V dohode so Singapurom ostanú v platnosti clá na ovocný cukor, s krajinami Mercosuru v Južnej Amerike sa síce znížia clá na hovädzie mäso, ale s kvótou, ktorá obmedzí jeho dovoz do EÚ na polovicu.

Okrem dotácií teda vlády podporujú farmárov cez rôzne obmedzenia obchodu, daňové úľavy, garantované výkupy, dovozné kvóty, alebo prenájom štátnej pôdy za nízke ceny. Celkový rozsah podpôr sa len ťažko vyčísliť, mnohé sa menia a dopĺňajú, iné nie sú priamo viazané na poľnohospodárstvo. Ak sa napr. Slovensko bude snažiť o „vyrovnanie“ štátnej pomoci aby slovenskí farmári neboli znevýhodnení na európskom trhu, stále nie je možné presne určiť, či ide o „férový“ obchod.

Preteky v dotáciách totiž nemajú víťazov. Napriek masívnej podpore sme pravidelne svedkami toho, že sektor zažíva ťažkosti. Podnikatelia totiž často neregistrujú trhové signály a nedokážu tak prispôsobiť svoje podnikanie trhu, ale riadia sa aktuálnym regulačným rámcom. Toto narúšanie trhového prostredia sa potom mylne zamieňa s nedostatočnou podporou. Klasickým príkladom je trh s mäsovým dobytkom na Slovensku, keď sú niektoré farmy motivované držať zvieratá len kvôli príjmu z dotácie, hoci by bolo výhodné ich predať.

Farmári sú mnohokrát väzňami v systéme, ktorý vytvára nezrozumiteľný byrokratický šum a bráni podnikavosti a inováciám. Trpia tým ľudia v chudobných krajinách, ktorí nemôžu predávať svoje výrobky do zahraničia, ale aj tí v bohatších krajinách, ktorí aj napriek obrovským rozpočtom žiadajú viac. Udržateľné a konkurencieschopné poľnohospodárstvo pritom dokáže fungovať aj bez masívnej štátnej pomoci. Že sa to dá dokázal Nový Zéland koncom 80. rokov. Prebyrokratizovaný a silne dotovaný poľnohospodársky sektor tento ostrov na „konci sveta“, s pomerne malým trhom úspešne reformoval, a dnes jeho farmári aktívne obchodujú a konkurujú zvyšku sveta. Napriek tomu, že domáci farmári tu nepoberajú štedré podpory, mäso z ich produkcie nájdeme aj v európskych reťazcoch. Hoci to bola šoková liečba, bola aj mimoriadne účinná. Ďalším rokom poľnohospodárskej politiky v EÚ ale aj vo zvyšku sveta preto želám viac reformnej odvahy a menej regulačného blúdenia.

Agrobiznis, 5. 2. 2021.