Rovnosť príjmov na Slovensku

Za posledných 15 rokov vzrástla v Dánsku aj vo Švédsku nerovnosť príjmov o 14 %.  Predpokladám, že túto informáciu ste nikde nečítali ani nevideli Populárnejšie sú články o nerovnosti príjmov v „zlých“ krajinách, ako USA či Anglicko. Rovnako ste nečítali informáciu, že nerovnosť príjmov na Slovensku v rovnakom období o 14 % klesla, vďaka čomu je miera nerovnosti príjmov na Slovensku najnižšia v EÚ. Alebo inak povedané – rovnosť príjmov je najvyššia. A to nielen v rámci EÚ ale aj v OECD.

Mediálny obraz pojmu „nerovnosť príjmov“ nie je vôbec dobrý. Patrí do skupiny pojmov ako  privilégium, nespravodlivosť, nekorektnosť, pojmy, o ktorých sa nedá a nesmie hovoriť  v dobrom. Spoločným problémom týchto pojmov je chýbajúca jasná definícia. To nielen komplikuje odhadovanie nerovnosti, ale ešte viac jej interpretáciu.

Ľudia za dôkaz „nerovnosti príjmov“ považujú samotnú existenciu superbohatých ľudí a obyčajne zamieňajú vlastníctvo kapitálu za príjem. Ak Patrik Tkáč vlastní vrtuľník, ktorý si nemôže dovoliť 99 % populácie, považujú Slováci nerovnosť príjmov za veľkú. Niežeby rozdiel medzi príjmami (nie majetkom) v tomto prípade nebol gigantický. Ale toto konštatovanie nám nič nepovie.

Preto ekonómovia, sociológovia a štatistici nazerajú na „nerovnosť príjmov“ ako spoločenský a ekonomický fenomén. Zaujíma ich miera, vyjadrenie veľkosti nerovnosti. Hovoria preto o rozdelení príjmov naprieč spoločnosťou. Proti príjmom desiatok bohatých ľudí, ktoré sa spolu rátajú v miliónoch, stoja príjmy miliónov občanov rátané v miliardách. Vznikol tak Gini koeficient, ukazovateľ nerovnosti, kde 0 je najnižšia (žiadna) nerovnosť a 100 najvyššia. Sú krajiny, kde tento koeficient dosahuje hodnoty 50 - 60, ide predovšetkým o rozvojové krajiny, často v Afrike. V týchto krajinách masa získava menej príjmov, ako hŕstka ľudí s najvyšším príjmom. Slovensko je opačný extrém, v roku 2018 dosiahol ukazovateľ hodnotu 20,9. Škandinávia by nám s hodnotami 26 - 28 mohla závidieť.

Ale nezávidí. Tu sa tak dostávame k základnej otázke. Je vysoká miera rovnosti príjmov „dobre“ alebo „zle“? Hneď  v úvode hľadania odpovedí na túto otázku ešte doplním, že údaje pre výpočet Gini koeficientu pochádzajú z prieskumov. A v prieskumoch ľudia nehovoria vždy pravdu. Dobrý dôvod nepriznať nelegálne príjmy môžete mať nielen na vrchole príjmového rebríčka, ale aj na jeho spodku. A chuť stráviť polhodinu nad dotazníkom máte pravdepodobne menšiu, keď ste na vrchole. Sú odhady, že skutočná nerovnosť je reálne vyššia o 1 - 2 body, niektorí ekonómovia na Slovensku tvrdili, že ešte viac. S dohadmi sa ale zle pracuje, a zvlášť pri medzinárodných porovnaniach nám musí stačiť práca štatistikov.

Škandinávci nám rovnosť príjmov nezávidia, pretože naše príjmy sú síce rovné, ale rovnomerne nízke. Väčšina príjmov Slovákov pochádza zo zamestnania.  99 % zamestnancov na Slovensku malo mesačne v roku 2019 príjem nižší ako 5 000 €. Rozdiel medzi minimálnou mzdou 623€ a platom 5 000€ sa vám môže zdať obrovský, ale z pohľadu ekonomiky ako celku nie je. Obrovský je rozdiel medzi miliónom a 5 000€. Rastúca kúpna sila slovenských miezdmzdová úroveň začína u nás vytvárať priestor pre úspory a ich investovanie, ale sme len na začiatku. Dospelý Škandinávec vlastní finančné aktíva  v hodnote 200 000 dolárov (už po odpočítaní dlhu). Finančné bohatstvo Slovákov sa počíta zhruba v desaťtisícoch eur, bohatstvo Slovákov leží v tehlách a paneloch ich bytov. Len malému množstvu z týchto vlastníkov prináša výnos. Kapitálové výnosy posúvajú mieru nerovnosti vyššie.

Nízka miera nerovnosti je na Slovensku aj výsledkom rozsiahleho redistribučného systému. 80 - 90% príjmov dôchodcov pochádza z tohto systému. Samotné starobné dôchodky sú pomerne rovnostárske a ich financovanie leží na pleciach ľudí s vyššími príjmami. 10 % zamestnancov s najvyššími príjmami zaplatí 30 % odvodov. A naopak, polovica zamestnancov s najnižšími príjmami zaplatí len 25 % všetkých odvodov. Bohužiaľ,  Finančná správa nám nevie toto rozdelenie poskytnúť pre daň z príjmov, aby sme sa pozreli na progresivitu zdanenia v tejto oblasti. A tak si musíme vystačiť s porovnaním, že kým ľudia s najnižšími mzdami čelia efektívnej daňovej sadzbe 0 – 5 %, na opačnom konci príjmového rebríčka to je 17 % - 20 %.

V USA sú sadzby dane omnoho progresívnejšie. Navyše daň z príjmov osôb tam nepredstavuje 15 % príjmov štátu ako u nás, ale polovicu. 90 % z nich zaplatí pätina Američanov s najvyššími príjmami.

Prerozdeľovanie príjmov  znižuje mieru nerovnosti na Slovensku o 42 %, vo Francúzsku a Dánsku o 43 %. Ale pozor, to neznamená, že bez štátnych prerozdeľovacích systémov by tu bola miera nerovnosti ako hrom. Dôchodcovia by neboli závislí na štátnych dávkach, ale na výnosoch vlastných úspor, keďže by neboli nútení odvádzať 25% do kasy Sociálnej poisťovne. Pravdepodobne by sa tak skôr naučili investovať svoje zdroje na akciových trhoch a začali sa tak spolupodieľať na výdobytkoch trhových ekonomík.

Vráťme sa späť k problému, čo si o nerovnosti príjmov „myslieť“. Časť ekonómov sa snaží na modeloch a číslach preukázať, že vysoká miera nerovnosti brzdí ekonomický rast. Človek s vysokým príjmom nezje za dvoch, nieto desiatich, a nekúpi si 100 áut, ale „len“ desať. Tvrdia, že ak by tieto prostriedky mali bežní ľudia, kúpili by 100 áut a tým spotrebou podporovali ekonomický rast. Nechajme na chvíľu bokom, či Keynesiánska podpora spotreby skutočne vedie k prosperite a či za bohatstvom nie sú skôr úspory a kumulácia kapitálu. Problém je, že tieto tvrdenia vyplývajú z hľadania korelácií často veľmi odlišných krajín. To, čo môže byť relevantné pre Južnú Afriku, už nemusí platiť v Slovinsku, ktoré má tiež nízku mieru nerovnosti. I tak tento pohľad naráža na zásadný problém, ktorý by priniesli napríklad vysoké dane na nadštandardné príjmy a zákaz dedenia. Keď skomplikujete ľuďom možnosť zbohatnúť, prestanú sa snažiť a viac si budú užívať. To tiež neprospieva ekonomickému rastu. V skutočnosti je tento negatívny dopad opatrení  ich zásadnou slabinou.

Zoberme si ako príklad Čínu. Obrovský hospodársky rozmach bol sprevádzaný výrazným nárastom miery nerovnosti príjmov. Podarilo by sa ale vytiahnuť z chudoby pol miliardy ľudí, ak by od začiatku vedenie strany liplo na udržaní nízkej miery nerovnosti? Naopak, tu si dovolím tvrdiť, že zvyšovanie nerovnosti kauzálne viedlo k ekonomickému rastu.

Kvalitnejšie prieskumy verejnej mienky, ktoré idú hlbšie po podstate (na rozdiel od Eurobarometra), prichádzajú s výsledkami, že ľudia nevyhľadávajú rovnostársku spoločnosť, ale ekonomickú spravodlivosť. Priznávajú Saganovi aj Vlhovej právo na nadpriemerné príjmy. Preferujú spoločnosť, ktorá odmeňuje usilovnosť a jedinečnosť. Mnohí spoločenskí vedci preto nehľadia ani tak na ukazovatele nerovnosti príjmov, ale na šance pohybu na príjmovom rebríčku. Spoločenská mobilita je to, čo by nás malo zaujímať. V tomto ponímaní by v centre skúmania nemali byť Gini koeficienty, ale skúmanie bariér, ktoré bránia sociálnej mobilite.

Týchto výskumov je na Slovensku len zopár, keďže sú postavené na porovnávaní príjmov dvoch rozdielnych generácií a dát je zatiaľ málo. Dostupné výstupy (napr: IFP – Jablko padá ďaleko od stromu)  ale poukazujú na fakt, že mladí ľudia majú dobrú šancu vyrovnať, či predbehnúť svojich rodičov v príjmovom rebríčku, samozrejme v priemere. Menej sa už darí deťom z rodín z najnižších priečok. Ak má teda vláda veľké nutkanie zasahovať do nerovnosti, mala by sa, pochopiteľne, sústrediť na tieto oblasti. Jednoduchšie získanie zamestnania marginalizovaným skupinám ale nedosiahnete tým, že zdaníte Tkáčovi vrtuľník. Potrebné je odstraňovať prekážky a priamo podporovať možnosti. Prvé sa dá robiť z Bratislavy, druhé sa musí odohrávať v regiónoch.

Je veľmi pravdepodobné, že ukazovateľ miery príjmovej nerovnosti bude na Slovensku opäť rásť. A nielen preto, že súčasné slovenské hodnoty sú v podstate extrémne nízke. Na Slovensku dieťa vychováva osamelo len 8 % matiek, v EÚ až 15 %.  Vzdelané manželky si berú za manželov vzdelaných mužov. Vyššia stredná trieda postupne kumuluje finančný majetok, ktorý bude generovať dodatočné výnosy, chýbajúce skupinám, ktoré sa nachádzajú v rebríčku nižšie. Trh práce sa „učí“ lepšie oceňovať výnimočnosť schopností a talentov, jedinečnosť získa luxusné odmeny, priemernosť priemerné. Toto sú ale viac menej prirodzené prejavy ekonomického života, ktoré by nám nemali vytvárať vrásky na čele a motivovať  prerozdeľovacie chute politikov. Ich úlohou číslo jedna je dostať nedobrovoľne nepracujúcich ľudí aspoň na prvú priečku príjmového rebríčka.

Vyšlo v .týždni 19.4.2021