Nikdy nie je neskoro

Človek ako spoločenský tvor sa rád identifikuje so skupinou. Začína to už na základnej škole, keď sa Áčka cíti lepšia ako Béčka alebo naopak. Čo v zaslepení skupinovej empatie nevidíme je, že v každej skupine sa nájdu rôzne typy ľudí, s rôznym nadaním a zápalom pre konkrétne úlohy.

Aj na národnej úrovni inklinujeme k tomu, aby sme verili vo svoju nadradenosť. Cítiť to aj v poľnohospodárskych témach, keď automaticky predpokladáme, že všetko zo slovenskej produkcie je lepšie. Bolo by to síce krásne konštatovanie, no ak chceme kvalitné slovenské potraviny, musíme pripustiť, že aj medzi slovenskými farmármi sa nájdu podnikatelia, ktorým to nejde až tak dobre. Napriek tomu vďaka dotáciám odviazaných od produkcie získajú podobnú podporu od štátu, ako ich snaživejší konkurenti. Hoci občas pocítime hanbu, keď čítame o agrodotáciách na betónové letiská či parkoviská, od dokonalosti majú ďaleko aj ľudia v iných krajinách. No občas pomôže pohľad za hranice a inšpirácia reforiem z iných krajín. Ako príklad dobrej praxe sa často spomína Nový Zéland, ktorý významne liberalizoval svoje poľnohospodárstvo ešte v 80. rokoch.

Úroveň HDP na obyvateľa Nového Zélandu dosahovala ešte v 60. rokoch nad priemer skupiny najvyspelejších štátov sveta (zoznam OECD), no klesla pod priemer v roku 1990. Dôvodom bol zložitý systém cenových podpôr, dotácií, lacných štátnych pôžičiek a regulácií obchodu v 70. a 80. rokoch. Týkali sa najmä poľnohospodárstva, a ich cieľom síce bola ochrana sektora, no výsledkom boli zraniteľnejší a nekonkurencieschopní farmári.

Štedré dotovanie spôsobilo rast cien pôdy, čo znemožňovalo vstup do odvetvia začínajúcim farmárom. Tí, ktorí už v sektore fungovali, prispôsobili svoje podnikanie štátnej podpore. Vláda farmárom dorovnávala ceny, ktoré na svetových trhoch klesali. Výsledok: nadprodukcia v chove oviec a iných produktoch. V roku 1983 bolo 6 mil. oviec stiahnutých z predaja a zlikvidovaných, keďže pre ne neexistoval odbyt. Štátne zásahy umlčali trhové signály a s nimi snahy o prispôsobenie sa potrebám zákazníkov. Spolu so štátnymi výdavkami rástlo aj zadlženie krajiny.

V roku 1984 došlo k zásadnému rozhodnutiu, ktoré si získalo podporu aj federálnej farmárskej organizácie: deregulácia podnikania a zrušenie väčšiny podpôr. Začiatkom 70. rokov predstavoval export agropotravinárskych výrobkov viac ako 90 % celkového exportu z krajiny. Reformy obyvateľov preto boleli – a oveľa viac ako by mohli bolieť mnohé európske krajiny vrátane Slovenska dnes, keďže poľnohospodárstvo tu hrá oveľa menšiu rolu v ekonomike. Napriek ťažkým časom, reformy boli potrebné a po niekoľkých rokoch priniesli novozélandským farmárom zlepšenie. Len medzi rokmi 1982 – 2002 došlo k poklesu počtu oviec o 43 % na zhruba 40 mil. jedincov.

No redukcia stavov oviec neznamenala obmedzenie produkcie mäsa v rovnakom množstve. Vďaka novým poznatkom a postupom farmárov, priemerná hmotnosť predaného zvieraťa narástla z 13 kg na 19 kg. Obetovanie počtu oviec znamenalo aj orientáciu na nové odvetvia – najmä smerom k chovu hovädzieho dobytka, či experimentom s chovmi jeleňov a lám, ale aj smerom k rastlinnej výrobe, produkcii vína či pestovaniu jabĺk. Napríklad produkcia vína zaznamenáva aj dnes významný rast v objeme a tržbách, pričom nezanedbateľný objem vína končí u spotrebiteľov v európskych krajinách. Kým v roku 1970 pestovali novozélandskí farmári vinič na 1500 hektároch, v roku 2021 už obsadili vyše 40 000 hektárov.

Hoci farmárske príjmy krátko po reformách poklesli, tento proces smerom k zdravšej konkurencii bol potrebný na to, aby naštartoval nový rast. Schopnosť adaptovať sa na nové podmienky priniesla nielen farmárom lepšie postavenie, ale aj rozmanitejšiu ponuku pre spotrebiteľov a nezávislosť od politických rozhodnutí. Politika protekcionizmu, uzatvárania hraníc a vysokých ciel nepriniesla krajine žiadne benefity. Naopak, otvorenie hraníc, zrušenie ciel a dotácií, spolu s kvalitným podnikateľským prostredím, pomohli zvýšiť životnú úroveň. Nie nadarmo Nový Zéland pravidelne obsadzuje prvú priečku v rebríčku hodnotiaceho podnikateľské prostredie Doing Business. Podpora poľnohospodárstva aj na Slovensku si vyžaduje oveľa viac ako len reformu dotačného systému. Nestačí zaobaliť politické ciele do nacionalistického rúcha, ale odvážne pristúpiť k pozemkovým reformám či zjednodušeniu hygienických a administratívnych predpisov. Nestačí ukazovať prstom na tých, čo dotujú viac. Ak by to bolo len o tom, novozélandské mäso by ste nenašli na pultoch európskych reťazcov spolu s dotovanými európskymi baleniami.

AGROBIZNIS, komentár