Honba na monopoly v EÚ

Kedysi to bolo uhlie, potom železnice, železo, ropa, nedávno hardvér, potom softvér a dnes sú to internetové spoločnosti. V každej dobe sa objaví nejaký nový zdroj, ktorý pritiahne šikovných podnikateľov, ktorí vybudujú veľké firmy. A tým na seba pritiahnu pozornosť. Chcenú – platiacich spotrebiteľov, aj nechcenú – hyperaktívnych politikov. Tým prvým poskytujú kvalitnejšie a lacnejšie služby. Tým druhým zase zámienku na vytváranie nových regulácií.

Spravidla sa to skončí tak, že kým sa tie regulácie nadefinujú a aplikujú, tak neúprosné kolesá kapitalizmu, ktoré so vznikom nového a flexibilného prinášajú aj zánik starého a neprispôsobivého, pošlú kedysi dôležité firmy na smetisko dejín. Alebo sa tieto spoločnosti stanú nezaujímavou samozrejmosťou a pozornosť všetkých sa presunie inam – k novému zdroju.

V prípade internetových spoločností sa práve dostávame do etapy, keď si politici už nedokážu sedieť na rukách a roztáčajú koleso regulačných nápadov. Na úrovni EÚ sa schvaľujú dva megabalíky preplnené rôznymi reguláciami. Nesú názov zákon o digitálnych trhoch (DMA) a zákon o digitálnych službách (DSA). A obsahujú toľko rôznych regulácií, že len na ich vymenovanie by nestačil rozsah tohto príspevku. Neostáva tak nič iné, iba si vybrať zopár aspektov a tie bližšie okomentovať.

Zákony o digitálnych službách a trhoch v prvom rade robia z užívateľov internetu nesvojprávnych ľudí, ktorí nechápu základy jeho fungovania a nevedia sa rozhodnúť, čo je pre nich dobré. Ako príklad si zoberme snahu EÚ obmedziť alebo až zakázať fungovanie cielenej reklamy s odôvodnením, že ide o ochranu súkromia.

Výskumy však ukazujú, že väčšina ľudí si je vedomá, že bezplatné internetové služby dostáva výmenou za zrieknutie sa časti svojho súkromia a že tento obchod jej vyhovuje. Cielená reklama však nepriniesla benefity len pre spotrebiteľov vo forme bezplatných služieb či relevantnejších reklám. Ale predovšetkým zvýšila konkurencieschop­nosť malých a stredných podnikov, ktoré mohli začať s minimálnym rozpočtom efektívne reklamné kampane a konkurovať tak etablovaným hráčom. Takto spravili internetové platformy pre zvýšenie konkurencie na trhu viac ako všetky protimonopolné úrady dohromady.

Ďalšou črtou megabalíka EÚ je nepochopenie úlohy konkurencie v ekonomike. Konkurencia nie je cieľ sám osebe a nemá byť administratívne vynucovaná v rámci každej platformy, aby mohlo čím viac obchodných užívateľov za „spravodlivých a konkurenčných“ podmienok poskytovať svoje služby. Úlohou konkurencie je, aby zákazníci mali prístup k lacným a kvalitným službám. A to zabezpečuje predovšetkým konkurencia medzi platformami, ktorá viedla napríklad aj k tomu, že niektoré platformy svoje ekosystémy viac uzatvorili a umožňujú tam vstup len za určitých podmienok alebo svoje služby „balíkujú“ a zvýhodňujú vlastné funkcie. Ekonómovia hovoria o tzv. vertikálnej integrácii.

Tieto praktiky sa EÚ nepáčia a chce ich obmedzovať a zakazovať. Problém však je, že existujú dobré teoretické vysvetlenia, ako môžu tieto praktiky viesť ku kvalitnejším službám a k nižším cenám a koniec koncov to aj vidíme v praxi. Nehovoriac o tom, že všetky tieto praktiky odnepamäti a legitímne využívajú tradičné kamenné firmy – ako napríklad maloobchodné reťazce s vlastnými značkami produktov. Vertikálna integrácia je neoddeliteľná súčasť trhového hospodárstva.

Týmto nechcem tvrdiť, že všetko na internete je dokonalé a neexistuje žiadny priestor na zlepšenie. Len chcem varovať pred použitím atómovej bomby na riešenie problému bytových mravcov v kuchyni. Regulovať rôznorodé internetové spoločnosti s rôznymi službami megabalíkmi EÚ je ako snaha napísať jednu reguláciu pre „autá“, ktorá bude riešiť problematiku parkovania v Banskej Bystrici, vypúšťania emisií CO2 vo svete, maximálnej rýchlosti na D1, predaja ojazdených áut a bezpečnosti pri výrobe v automobilke v Česku. Jednoducho, bude z toho guláš, ktorý nebude chutiť nikomu.

PRAVDA, 5.2.2022