Štát nedováža potraviny ani nerozhoduje o mzdách

Už dlho si všímam, že o ekonómiu má záujem len hŕstka ľudí. Paradoxom je, že aj na vysokej škole s ekonomickým zameraním to tak bolo. Je jasné, že nie každý má potenciál na to, aby bol z neho špičkový ekonóm. Paralely však môžeme nájsť v IT zručnostiach. Je len málo ľudí, ktorí vedia programovať, ale takmer každý sa vie naučiť používať internet. Podobne je to aj s ekonomickými základmi, ktoré zvládne takmer každý. No raz treba začať. Preto sme v roku 2017 priniesli na Slovensko Ekonomickú olympiádu.

Štát nedováža potraviny ani nerozhoduje o mzdách

Do online testovania sa každý rok zapoja tisícky stredoškolákov (tento rok až 11 300), čo nám poskytuje dobrý obraz o tom, kde sú silné a slabé stránky v ekonomických zručnostiach mladých ľudí. Hoc v mnohom nás ich vedomosti milo prekvapia, pri čítaní niektorých odpovedí vieme, že cesta k tvorbe ekonomického myslenia na Slovensku bude ešte dlhá a strastiplná.

Mnoho mladých ľudí si napríklad myslí, že štát dováža tovary na Slovensko. Majú problém vidieť za „importom na Slovensko“ podnikateľov z miestnej trafiky, pobočku reťazca vo svojom meste či dokonca seba samých, keď si z Aliexpressu objednávajú čínske hodiny. Možno je to výsledok myšlienkovej skratky, kedy v správach počujú „Slovensko dováža“ a predstavujú si hordu úradníkov, ktorí sedia za počítačmi a dohadujú, čo sa smie a čo sa nesmie doviezť. Z tejto predstavy ale pramení mnoho nešťastných záverov a podpora politických opatrení, ktoré vedú k chudobe.

V jednej úlohe v krajskom kole olympiády mali študenti vysvetliť, čo môže štát urobiť proti rastúcim cenám potravín. Veľmi často sa objavovali nápady, že by sa mal viac uzavrieť – menej dovážať a viac pestovať doma. Samozrejme, že každý by chcel vidieť prosperujúcu domácu ekonomiku, kedy vo svojom okolí nájde množstvo kvalitných služieb a tovarov od lokálnych dodávateľov. Cestou k nej však rozhodne nie je uzavretie hraníc. Už od 18. storočia a učenia „otca ekonómie“ Adama Smitha vieme, že len konkurencia prispieva k tomu, že sa spotrebitelia môžu tešiť z väčšieho výberu, lepšej kvality a nižších cien. Uzavretie domáceho trhu znamená, že Bratislavčan si môže kúpiť napríklad sušienky zo vzdialenejšej Serede, ale tie z bližšieho Kittsee už nie. A aj keby nikdy ani nepomyslel na kúpu keksíkov z Rakúska, konkurenti zo Serede o „sušienkároch“ z Kittsee vedia a musia tak neustále dbať na kvalitu svojich keksíkov, aby neprišli o zákazníkov. Táto motivácia sa uzavretím trhov stráca a povestná kvalita slovenských výrobkov, ktorá je tak často spomínaná, nemusí vydržať.

Študenti tiež navrhovali, aby štát zákonom zmrazil ceny tovarov. Predstavte si, že náklady na obstaranie 1 kila jabĺk pre predajcu sú 80 centov (v nej sú zahrnuté napr. mzdové náklady na starostlivosť, zber, hnojenie, príp. zavlažovanie u pestovateľa, skladovanie, marketing či dopravu). Štát stanoví maximálnu predajnú cenu 50 centov. Čo urobí podnikateľ? Buď jablká zo sortimentu vyradí, lebo by bol stratový, alebo zvýši cenu pri iných tovaroch, aby mohol jablká ponechať v ponuke. Ako ukázala aj prax, cenový strop v konečnom dôsledku vždy povedie k nedostatku. Nedávno to demonštrovala vláda v Maďarsku, keď stanovila strop na cenu pohonných hmôt. Čerpacie stanice tak museli obmedzovať množstvo benzínu a nafty, ktoré môžu za danú cenu predať. Mnohí „pumpári“ sa ocitli na okraji bankrotu, keďže rastúce náklady nemohli pretaviť do vyšších cien.

Pri hodnotení toho, čo vláda môže urobiť proti rastúcim cenám sa v študentských odpovediach bežne objavoval nápad „vytlačiť viac peňazí“. Okrem toho, že to nie je kompetencia vlády ale centrálnej banky, je to návrh, ktorý infláciu ešte podporuje, keďže väčšie množstvo peňazí pripadne na rovnaký objem statkov a služieb v ekonomike.

Študenti vláde pripisovali úlohy, ktoré v trhovej ekonomike nerobí, alebo len v obmedzenej miere. Podobne ako pri regulácii cien, študenti v niekoľkých prípadoch navrhovali, aby vláda zvýšila mzdy občanov. Štát skutočne môže zvýšiť mzdy úradníkom, lekárom, hasičom či iným povolaniam vo verejnom sektore (hoc je limitovaný verejným rozpočtom), no na mzdy v súkromnom sektore má len obmedzený vplyv. Tie tvorí dopyt a ponuka na pracovnom trhu (koľko zamestnávateľov dopytuje prácu zamestnanca) a produktivita práce. Mzda je teda závislá od schopnosti zamestnanca vytvoriť hodnotu. Ak zamestnanec vyprodukuje za 1 hodinu hodnotu 10 eur, jeho hodinová mzda nemôže byť vyššia. O mzdách nerozhoduje štát, ale hlavne podnikateľ, ktorý keď chce zvyšovať mzdy, musí neustále hľadať spôsoby, ako vyprodukovať vyššiu hodnotu a predať ju zákazníkom. Štát výšku miezd ovplyvňuje cez dane, odvody či byrokraciu, ktoré však podnikateľ musí započítať do finálnej mzdy. Ak tieto náklady príliš porastú, pracovné miesto nevznikne alebo zanikne.

Hoci ma mnohé odpovede prekvapili až zarazili, stále existuje nádej, že mladí ľudia budú pátrať po tom, ako svet skutočne funguje. Pri dospelých absolventoch „vysokej školy života“, ktorých je veľmi počuť a vidieť na sociálnych sieťach ale aj v politike, je tá nádej menšia. Protiváhou demagógie musia byť fakty, ktoré vychádzajú zo zvedavého pátrania, zdravej skepsy a diskusie. Na mnohých školách to dnes žiaľ chýba, no verím, že práve Ekonomická olympiáda sa stane jedným z motorov pre novú generáciu kriticky zmýšľajúcej masy. Ľudí, s ktorými to politici a demagógovia budú mať oveľa ťažšie. 

Trend, 24.4.2022

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards