Nová pandémia sa volá protekcionizmus

História sa opakuje. Ani rok 2022, žiaľ, nie je výnimkou. Pandémia a následná vojna vzbudili strach o dostatok potravín, ktorý politici po celom svete premenili na staronové riešenia. Čo ľudia neradi počujú je, že mnohé opatrenia nielenže potravinovú bezpečnosť neriešia, ale ju môžu ešte zhoršiť.

Protekcionizmus alebo snaha o ochranu domácej ekonomiky znie v ušiach bežného človeka ako úctyhodný cieľ. Každý štát má predsa v prvom rade myslieť na ochranu svojich občanov. Keď si však heslá ako viac sebestačnosti, podpora domácich výrobcov či zákaz vývozu rozmeníme na drobné, zistíme, že sa za tým skrývajú opatrenia, ktoré nechránia, ani nepomáhajú.

Obľúbená sebestačnosť na prvé počutie znie ako odolnosť. Aj v kontexte protiruských sankcií a závislosti od ruského plynu a ropy znie tento nápad racionálne. Keď si to premietneme na jednotlivca, každý chce byť už od detstva sebestačný – vedieť si zarobiť, starať sa o seba a nebyť závislý od druhých.

Vo veľkom meradle to ale takto nefunguje. Tu platí podobné pravidlo, ako pri osobných financiách – diverzifikácia. Čím viac možností máme, tým sme odolnejší. Ak všetko vsadíme len na tú jednu domácu možnosť, nie sme odolnejší, ale oveľa krehkejší. Stačí že príde nečakaný mráz, sucho alebo africký mor a je po hojnosti. Navyše tam, kde sú hádky susedov o plot či pozemky na dennom poriadku, chceme zrazu fandiť tomu, že väčšina potravín by mala pochádzať zo Slovenska a mali by sme si ich vyrábať spoločne. Ideálne bez zahraničnej účasti, lebo predsa zahraniční investori vyvážajú zisky!

Samozrejme, že každý by sa potešil tomu, ak by supermarkety boli plné kvalitného slovenského ovocia, zeleniny, mäsa či iných výrobkov. Tento ideál sa ale nedá dosiahnuť politikou sebestačnosti, ale politikou spolupráce. Podobne, ako vieme vďaka medzinárodnej spolupráci byť jednotkou v počte vyrobených áut na obyvateľa, alebo získať zlatú olympijskú medailu v lyžovaní (pozdravujem taliansku časť tímu Petry Vlhovej), sa vieme vďaka otvoreným hraniciam inšpirovať podnikateľskými nápadmi z celého sveta, získať špičkové technológie a súťažením s konkurenciou neustále zlepšovať produkty, ktoré slovenské ruky vyrábajú. A v prípade, že naozaj nastane nečakaná kríza u nás, sa vieme spoľahnúť na dodávky zo zahraničia.

Podpora domácich výrobcov v podobe pretekov o dotácie s ostatnými krajinami EÚ sa v posledných rokoch stala akýmsi zaklínadlom poľnohospodárskej politiky. Pod slovom „podpora“ si síce možno predstaviť čokoľvek, no najradšej v ňom podnikatelia vidia prísľub peňazí od štátu. Dotácie ale nevyriešia všetky farmárske trápenia. Neustále problémy s rozdrobeným pozemkovým vlastníctvom sa farmám každý rok vracajú ako bumerang. Namiesto hľadania nových postupov a snahy priniesť čo najvyššiu kvalitu zákazníkom tak trávia čas byrokraciou. Či už pri spravovaní nájomných zmlúv so stovkami vlastníkov alebo pri dokladovaní svojho nároku na štátne dotácie.

V máji poslanci opäť oživili nápad zákazu vývozu vybraných komodít. Nakoniec sa opäť narýchlo cez poslanecký návrh a bez verejnej diskusie schválil zákon, ktorý stanovuje, aby každý podnikateľský subjekt, ktorý vyváža viac ako 400 ton komodity, musel počas mimoriadnej situácie (ktorá za posledné 2 roky prebiehala takmer stále) dvakrát do roka hlásiť objem skladových zásob. O ktoré komodity pôjde, má určiť ministerstvo predpisom, no pravdepodobne sa obmedzenie bude týkať obilnín. Zákaz vývozu však nezaručuje, že sa potraviny dostanú ku všetkým, čo to budú potrebovať. Vidíme to pri slovenskom ovocí, kde problémom nie je ochota pestovať, ale nedostatok skladov.

A tak sa história opakuje a všade vo svete sme svedkami rastúceho protekcionizmu, podobne ako v 30. rokoch minulého storočia či po druhej svetovej vojne. Vlády sa snažia pod zámienkou ochrany spotrebiteľov či boja proti rastúcim cenám blokovať vývoz niektorých komodít. Na Ukrajine je to sčasti pochopiteľné, je vo vojnovom stave. V ostatných krajinách je to skôr snaha zapáčiť sa voličom.

Americká ministerka financií Janet Yellen zdvihla síce varovný prst proti protekcionizmu, no druhým dychom dodala, že USA by mali svoje obchodné vzťahy preorientovať. V apríli Indonézia pozastavila export palmového oleja, no nedávno toto opatrenie zrušila, keďže zaznamenala prebytky a výrazný prepad cien tejto komodity, ktorým trpeli domáci výrobcovia.

Ešte v marci export pšenice zastavilo Maďarsko a Srbsko, Ghana a Uganda sa zas rozhodli predĺžiť „dočasný“ zákaz exportu obilia, ktorý zaviedli ešte minulú jeseň. Argentína ešte začiatkom roka predĺžila zákaz vývozu hovädzieho mäsa. Reakcie farmárov, ktorí žijú z exportu sú všade rovnaké – žiadajú vlády, aby tieto opatrenia stiahli, keďže sa boja o svoje príjmy z predaja do zahraničia. Pridajte si k tomu snahu zastaviť nárast cien obilia, keď rastú náklady na hnojivá či pohonné hmoty, čo privedie mnohých na pokraj bankrotu a k zníženej produkcii. Zákazy navyše ešte viac prispievajú k panike na trhoch, ktorá vyvoláva ešte vyššie ceny. Hrozí, že vládne „riešenia“ spôsobia skutočnú potravinovú krízu.

Mnohí politici využili najskôr pandémiu a teraz ukrajinské nešťastie na to, aby si splnili svoj mocenský sen. Čo však opomenú je to, že akcia vyvolá reakciu. Každý zákaz či clo sa šíri ako pandémia a za chvíľu nakazí celý svet. Nedoplatia na to len slovenskí farmári, ale hlavne najchudobnejší spotrebitelia v púštnych či chladnejších pásmach, kde domáci poľnohospodári nevedia pokryť ich kalorické potreby. Populisti v bohatých krajinách tak oberajú najchudobnejších o poslednú misku ryže.

Agrobiznis, 7.6.2022