Minuli 173 miliónov na vzdelávanie Rómov. Bez výsledku

Čo je to absolútne zlyhanie štátu? Samotné nesplnenie cieľov nestačí. Záleží aj na tom, ako ich nesplníte. Zlé plánovanie, neurčité ciele, neexistujúci vlastník procesov, chaotické riadenie, absentujúce dáta, náhodná implementácia, neudržateľné financovanie, len formálne monitorovanie a potemkinovské vyhodnotenie. Toto je absolútne zlyhanie štátu. A takto nejako štát riadil naplnenie stratégie SR v oblasti vzdelávania Rómov v rokoch 2016 – 2020.

Výsledok tejto stratégie by tak nemal nikoho prekvapiť. Na vzdelávanie Rómov minuli vlády 173 miliónov eur a hlavný cieľ sa im nepodarilo splniť, pričom zo 14 čiastkových splnili ledva dva. Podľa kontroly Najvyššieho kontrolného úradu bolo problémov neúrekom. Začnime indikátormi plnenia cieľov. Tie nemali uvedené východiskové ani cieľové hodnoty. Nebolo tak možné sledovať priebeh a prispôsobovať aktivity, ani informovať verejnosť o vývoji. Neskôr sa indikátory upravovali a tým sa stratila nadväznosť a všetko sa ešte viac zneprehľadnilo. Čo sa v čase nemenilo, bol problém s nedostupnosťou údajov. Tie chýbali počas celého obdobia.

Rovnaká nekompetentnosť bola aj v manažmente procesov. Riadiace pracovné skupiny nezasadali a keď zasadali, tak si nerobili svoju robotu poriadne (nestanovili plány, ukazovatele atď.) alebo si ju uľahčovali (označovali ako splnené aktivity, ktoré v skutočnosti neboli splnené). Všetko to mal koordinovať Úrad splnomocnenca pre rómske komunity, ale ten buď zlyhával pri monitorovaní, alebo, keď nezlyhal, tak nemal dostatočné kapacity a právomoci pri vynucovaní úloh. Ale to nevadilo, lebo na konci dňa nemal ani zodpovednosť za naplnenie cieľov. Jednoducho nikto nevlastnil projekt a všetci len zasadali, rokovali a jedli chlebíčky.

Ak sa pýtate, čo robila vláda, tak vláda riešila len to, či sa ľudia hýbu a peniaze ubúdajú. Teda zaujímala sa výhradne o informácie ohľadom toho, či sa dejú nejaké aktivity zo stratégie a či sa čerpajú finančné prostriedky. Avšak informácie o plnení cieľov nedostala a ani si ich nežiadala.

NKÚ však minulý rok žiadal. A ako píšem v úvode, podľa kontroly sa podarilo splniť dva ciele zo 14.  A to ešte NKÚ uznal za splnený ciel aj keď bol „zaznamenaný posun smerom k naplneniu indikátora“. Dva splnené ciele boli spojené s výstavbou a renováciou materských a základných škôl. Teda rozlievanie betónu a zatepľovanie. Keď prišlo na skutočné vzdelávacie ciele ako zlepšenie výsledkov žiakov, alebo dokončenie aspoň nižšieho stredného vzdelania, tak stratégia úplne pohorela. NKÚ konštatuje, že na tieto ciele išla približne tretina celkovej sumy a bola „vynaložená neúčinne“. Peniaze z rozpočtov sa vyčerpali, ale deti v školách nič nenačerpali.

Čerešničku na torte zlyhania štátu dalo vyjadrenie ministerstva školstva. Na otázky NKÚ reagovalo, že „vzhľadom na zmeny, ktoré prebehli po parlamentných voľbách v roku 2020, sa nevie v dostatočnej miere vyjadriť k celkovému čerpaniu finančných prostriedkov na plnenie cieľov stratégie za roky 2016 – 2020“. Rómske deti na školách budú musieť počkať, lebo volebný cyklus.  

Toto nie je prvá ani posledná stratégia na pomoc so vzdelávaním Rómov. Už predminulý rok schválila vláda novú stratégiu do roku 2030. A minulý rok sa začali realizovať aj prvé akčné plány. Otázka za milión je: dopadne to tentokrát inak? Nepochybne áno. Existuje nespočetné množstvo spôsobov ako zlyhať a dôvodov, pre ktoré sa nepodarí naplniť cieľ.

Na Slovensku nevieme zorganizovať ani naskladnenie a dodanie rúšok do nemocníc alebo pichnutie vakcíny do ramena. Riešiť problém vzdelávania rómskych komunít je manažérsky rádovo náročnejšia úloha. Preto je najvyšší čas zamyslieť sa nad filozofiou podobných stratégií, kde existuje prísna hierarchia od vlády, ministerstiev, cez splnomocnenca, pracovné skupiny až po úradníkov vykonávajúcich jednotlivé zadania.

Dá sa to aj inak. Namiesto centrálneho plánovania využiť lokálnu iniciatívu a ľudský kapitál. To vyžaduje od vlády vytvorenie inštitucionálneho priestoru pre aktívnych a šikovných ľudí z praxe. V zahraničí sa tak bežne deje napríklad prostredníctvom charterových škôl. To sú školy s vysokou mierou autonómie v inováciách ako vzdelávať deti z generačnej chudoby. Ak niekto na Slovensku príde na to, ako týmto deťom pomôcť, tak to nebudú pracovné skupiny ministerstiev, ale ľudia z praxe, ktorí majú svoj know-how z prvej ruky. Jedinou úlohou štátu by malo byť vytvoriť pre nich priestor, kde sa môžu realizovať.

Chce to financovanie zamerané na výsledky, za ktorých doručovanie budú zodpovedné lokálne súkromné iniciatívy, ktoré budú postupne objavovať, čo funguje a čo nie. To sa však robí ťažko, keď sú stratégie písane, aby zapadli do Eurofondovej šablóny, kde sú rozpočty prísne viazané, dlhodobo neudržateľné a celková orientácia je na čerpanie prostriedkov a nie na výsledok.

Denník N, 14.2.2023