Prečo chcieť menej pomoci od štátu

O tom, čo by mal štát robiť a čo nerobiť, sa viedlo nespočetné množstvo diskusií. Zjednodušene môžeme diskutujúcich rozdeliť na dva tábory – tí, čo chcú od štátu viac „pomoci“, a tí, čo chcú hlavne pokoj. Kam by ste zaradili farmárov?

Dovolím si tvrdiť, že pôdohospodárov v médiách často počuť so žiadosťami o pomoc. A nie je to tak náhodou. Štát dnes farmárom spôsobuje náklady cez množstvo regulácií. Chovatelia majú povinnosť evidencie zvierat v centrálnom štátnom registri, každý 4. hektár pôdy je v správe Štátneho pozemkového fondu, pestovatelia musia každý polrok hlásiť zásoby komodít štátu. A to je len zopár príkladov. Keď sa schváli zákon, ktorý komplikuje farmárom život, je na mieste na to poukázať a žiadať štát o kompenzáciu.

Na druhej strane je vplyv cez peniaze. Kým v iných sektoroch o tom, čo sa bude produkovať, rozhoduje zákazník, v poľnohospodárstve majú veľké slovo štátne dotácie. Problém tohto prístupu je, že úradníci ani politici nemajú dostatok informácií na to, aby vedeli rozhodnúť za poľnohospodára, koľko zvierat má chovať alebo koľko pšenice zasiať. Vládne stratégie a snahy o podporu jednej plodiny na úkor druhej sa podobajú skôr na centrálne plánovanie ako na zdravé trhové prostredie.

Štátne riadenie hospodárstva sme skúšali 40 rokov a nedopadlo to dobre. Napriek pretrvávajúcej nostalgii výsledkom boli rady na toaleťák, mäso či zemiaky v pochybnej kvalite. Ani dnes mnohí nevedia povedať, čo má byť želaný stav v pôdohospodárstve na Slovensku. Je to aj preto, že niečo ako „stav“ neexistuje. Ekonomika nie je socha, ktorú vytvoríte a navždy tak ostane. Je to organizmus, ktorý trénuje, prekonáva choroby a dospieva. Dnes možno potrebuje viac ovocia a zeleniny namiesto obilia, o dva roky môže byť situácia opačná. Štátne rozhodovanie je často pomalé a podlieha volebnému cyklu. Kým agrorezort (rezortné ministerstvo) implementuje svoje plány, potreby pôdohospodárov, ale aj ministri sa vymenia.

V tomto prostredí majú výhodu tí, ktorí sa vedia združovať a zatlačiť na politickú moc. Občas takto dôjde k pozitívnej zmene, no častejšie dochádza k výhodám na úkor iných. Kde si totiž jedna skupina vylobuje príspevok, tam musia ďalší zaplatiť. Týka sa to aj aktuálnej situácie okolo ukrajinského obilia. Kým minulý rok boli problémom vysoké ceny, dnes sa bojuje proti nízkym. Farmárske združenia vyzývajú Európsku komisiu na kompenzácie či zastavenie dovozov lacnejšieho ukrajinského obilia na európsky trh. Je však pravdepodobné, že väčšie objemy od východného suseda sú len dočasné, keďže sa tento rok predpokladá pokles produkcie obilia na Ukrajine. A nielen tam. Suchá v Argentíne tiež znížili odhady dodávok obilia na svetové trhy. Je teda otázka času, kedy budú ceny opäť rásť. 

EÚ sa netají ambíciami prijať Ukrajinu do spoločného trhu. Reakcie európskych farmárov sú však predzvesťou budúcich problémov. Pritom sa zabudlo, že mnohým európskym farmárom sa v období vysokých cien podarilo predať úrodu a aj dnes sú napr. ceny pšenice stále nad 5-ročným priemerom.

V posledných rokoch sa, žiaľ, nalievanie peňazí stalo riešením na všetko. Namiesto zlepšovania podnikateľského prostredia, ktoré si vyžaduje tvrdú prácu a rokovania, prídu príspevky a balíčky platené z dlhov. Nedávno ohlásili odchod zo Slovenska dve veľké potravinárske firmy. Ako dôvod uvádzajú neprijateľné podnikateľské prostredie. Parlament neuvážene zvýšil príplatky za prácu cez víkendy a v noci bez toho, aby overil, ako sú firmy schopné platiť. Pritom len v novembri agrorezort ohlásil ďalšie podpory pre potravinárov a farmárov. Čo jednou rukou štát dal, druhou vzal.

Je škoda, že v politike sa prestalo bojovať o systémové zmeny. Na prvý pohľad atraktívne dotácie často konzervujú staré problémy. A za kratší koniec ťahajú tí, ktorí sú príliš malí na to, aby ich bolo počuť, alebo o podporu vôbec nestoja. V takomto politickom nastavení je férovejšie žiadať menej štátnej pomoci.