Chýbajúce úspory v konsolidácii

Zásadný problém predstaveného balíčka je, že obsahuje úsporné opatrenia na strane výdavkov len v objeme necelých 4 mld. eur (na úrovni roka 2026). Z balíčka teda ani nie je možné vystavať celú 6 mld. eur konsolidáciu na strane výdavkov.

Súčasný deficit je pritom takmer v plnej miere dôsledkom nekontrolovaného rastu výdavkov. Je dedičstvom 4 sociálnych balíčkov vlád Roberta Fica, a sociálnych opatrení Matoviča a Krajniaka. Tieto balíčky sa pritom len v minimálnej miere zameriavali na najviac ohrozené časti populácie, ako sú ľudia v hmotnej núdzi, rodiny samoživiteľov a samoživiteliek. Tieto balíčky obyčajne obsahovali plošné zvyšovanie dávok, či zavádzanie nových, nesystémových dávok ako napr. tehotenské, či rodičovský dôchodok. K najvyššiemu deficitu prispeli aj extrémne štedré dotácie energií, ktoré domácnostiam dokonale zakryli realitu skutočných trhových cien.

Štát si tak dnes musí požičiavať každé šiesto euro na vlastné výdavky, k čomu došlo i napriek tomu, že daňové príjmy, ako podiel na HDP, výrazne vzrástli. Takmer 20 opatrení zameraných na zvyšovanie daňových príjmov prijatých od roku 2012 zvýšilo daňové príjmy o obrovských 5% HDP (6 mld. eur). Ani toto nestačilo výdavkovému apetítu slovenských vlád, a skončili sme s rekordným deficitom.

Zvyšovanie daní by výrazne obmedzilo diskusiu o povahe neefektívnych výdavkov, naopak tieto neefektívne výdavky by definitívne zabetónovalo do štruktúry verejných výdavkov. A ak by následne aj prinieslo zníženie deficitu pod 3% HDP, politici by opäť  naskočili na rétoriku, "ak iné krajiny ako Francúzsko majú vysoký deficit, prečo by sme nemohli mať aj my?". Limit verejných výdavkov bol síce schválený, ale pravdepodbnosť, že sa ho budú držať aj ľavicovo populistické vlády, nie je vysoká.

Medzi výdavkovými opatreniami nerozumieme obmedzeniu Pozemkových úprav. Tie slovenské poľnohospodárstvo vyslovene potrebuje. Inak treba priznať istú mieru odvahy autorom, lebo napríklad zrušenie rodičovských dôchodkov bude nielen kvôli ich ústavnému charakteru, vyžadovať veľkú politickú odvahu. Potrebné je ale upozorniť na to, že balíček zďaleka neobsahuje všetky možné úspory. Napríklad samotná otázka, prečo by mali rodinné prídavky ostať pre rodiny s vysokými príjmami. Autori navrhujú ich znížiť na polovicu, ale neefektivita tak ostane zabudovaná. Vyššia úspora by sa dala dosiahnuť ich zrušením pre rodiny s vyššími príjmami, podobne ako je to v ČR. Za paradox považujem návvrh na 35% sadzbu DPFO, pričom tie isté osoby by naďalej dostávali daňový bonus. AKú to má logiku? Potom sa treba zamyslieť nad opatreniami, ktoré tam chýbajú úplne. Veľká neefektivita je aj v podpore ľudí so zdravotným postihnutím. Dnes sú financovaný z troch rôznych zdrojov, existujú dva rozdielne systémy posudzovania. Priestor na úspory je aj tu. Falošnou argumentáciou je, že štát nemá kapacitu na testovanie dávok. Stačí sa pozrieť do ČR, kde viaceré dávky sú testované (prídavky, pôrodné, príspevok na bývanie), ale zamestnanosť na úradoch práce je tam porovnateľná ako na Slovensku.

Nikde v balíčku nie sú úspory, ktoré môžu byť dosiahnuté v školstve. Osobne vidím priestor aj na úspory vo výdavkoch na obranu, Slovensko nie je tak silná ekonomika, aby verejný sektor zvládal podiel výdavkov 2% HDP.  Pokračovať by sa dalo aj v iných rezortoch, ako je kultúra, či doprava, potrebujeme otvoriť diskusiu aj o štedrosti dôchodkového systému. Väčší priestor v úsporách vidíme aj na strane prevádzky štátu a vysokej zamestnanosti.

Na príjmových opatreniach ma znepokojujú tri veci. Za prvé, samotné označenie do skupín, ako Vyššie zdanenie negatívnych externalít, Zvýšenie príjmov menej škodlivých pre ekonomiku či Zvýšenie efektívnosti, spravodlivosti a jednoduchosti daňovo-odvodového systému, akoby malo vyvolávať dojem, že zvýšenie daní je "žiadúce", alebo "nebude tak bolieť". Férové by bolo nazvať všetky tieto opatrenia priamo ako Zvýšenie daní. Za druhé, označenie daní ako "menej škodlivé" je zavádzajúce. Takéto rozdelenie má zmysel pri úpravách daňového mixu. Ale každé zvýšenie daňového zaťaženia (diskutovať sa dá len o niektorých environmentálnych daniach) znamená zníženie ekonomického rastu a či je to o 0,5% alebo 0,4%, nehrá rolu, ak tieto zdroje majú slúžiť na financovanie neadresných výdavkových politík. Po tretie, viaceré dane majú čisto politicko-ideologický podtón. Tretia sadzba DPFO, vyššie zdanenie druhých nehnuteľností, či daň zo smrti (dedičská daň) sú z repertoáru sociálnej demokracie, ktorá nepozná strop solidarity. Pritom daňové príjmy vzrástli za desať rokov o šestinu.  Hoci balíček skladala úradnícka vláda, nemožno ho v daňovej oblasti považovať za nezávislý.

Slovenské domácnosti sú daňami zaťažené pomerne vysoko, priemerne na úrovni 50-60%. V konečnom dôsledku, väčšina nárastu daňovej záťaže firiem by sa opäť preniesla do spotrebiteľských cien. Momentálne majú sloveské firmy najvyššiu sadzbu dane z príjmov vo V4. Opäť treba pripomenúť, že príčinou vyššieho zdanenia by nebola efektívnejšia verejná správa, ale financovanie neefektívnych výdavkov.

Z týchto príčin by konsolidácia mala byť vystavaná na výdavkovej strane. Konsolidačné opatrenia by mali viesť k zníženiu deficitu a odstráneniu plytvania s verejnými zdrojmi. Zvyšovanie daní síce prinesie nižší deficit, ale aj nižší ekonomický rast, nižšiu slobodu občanov v rozhodovaní o tom, aké služby a tovary si zakúpia, a k vyššej miere plytvania s verejnými zdrojmi. Samozrejme, všeobecným problémom úsporných opatrení je určiť, kto kde a koľko. Vyžadovalo by to sústredenú mravenčiu prácu a skutočné odhodlanie navrátiť verejné financie do pásma udržateľnosti. INESS sa už 17 rokov snaží verejnosť vzdelávať o verejných financiách (projekt www.cenastatu.sk) a hovoríme o potrebe vyrovnaného  a dlhodobo udržateľného hospodárenia s dôrazom na rast vytvoreného bohatstva. Bohužiaľ, politika nárokovej kultúry za posledných 10-15 rokov, v ktorej aj zamestnanec s priemernou mzdou sa naučil očakávať dávky, dotácie a podporu, je v rozpore s predstavou udržateľných verejných financií a dobiehania vyspelej západnej Európy.

Denník N, 12.10.2023