Ekonómia Vianoc: blahobyt zvyšujúce orgie alebo masová strata mŕtvej váhy

Existuje len málo tém, ku ktorým sa ekonómovia nedokážu vyjadriť. Darčeky k nim nepatria. Vo svojich názoroch sa však nezhodnú. Spor sa vedie v popisno-bezhodnotovej rovine (prečo dávame darčeky) a aj na úrovni normatívnych implikácií (či a aké darčeky dávať). V zásade existujú tri ekonomické prúdy: ponukoví, dopytoví a inštitucionálni ekonómovia.

Tí ponukoví sa pri analýze dávania darčekov zameriavajú na toho, kto dáva. Ak Richard kúpi svojej žene na Vianoce sveter za 60 eur, tak Richard demonštruje svoje preferencie, že hodnotí darček na viac ako 60 eur. Teda v spoločnosti vznikla nová hodnota – sveter sa presunul z rúk obchodníka (ktorý ho hodnotí na menej ako 60 eur) k Richardovi (ktorý ho hodnotí na viac ako 60 eur). Podľa tejto vetvy ekonomického myslenia sú Vianoce blahobyt zvyšujúce orgie. Milióny darčekov sa presúvajú z rúk obchodníkov do rúk „Richardov“.

Dopytoví ekonómovia nesúhlasia a príbeh posúvajú ešte o krok ďalej. Darček totižto neskončí u Richarda, ale u jeho ženy. Čo si ona myslí o novom svetri? Kúpila by si ho aj ona, keby mala 60 eur? Možno áno. Pravdepodobne však nie. Richard totižto čelí informačnému problému, obdobnému ako centrálni plánovači v socializme - ako alokovať zdroje v spoločnosti (v rodine), keď dôkladne nepoznáme preferencie a hodnotenia ľudí (členov rodiny).

Podľa týchto ekonómov tak Vianoce nie sú sviatky pokoja a radosti, ale masová strata mŕtvej váhy – ekonomický termín pre plytvanie. V spoločnosti v tomto období nevzniká nový blahobyt, ale skôr zaniká. Veci sa presúvajú z rúk obchodníkov do rúk obdarovaných, ktorí s nimi nie sú až tak spokojní.

Ekonóm Waldfogel sa pokúsil kvantifikovať spomínanú stratu mŕtvej váhy. Jeho výskum ukazuje, že ak priemerný Richard zaplatil za darček 60 eur, tak si ho jeho žena vážila na 54 eur. Plytvanie odhaduje na približne 10 %. Slováci plánujú minúť na Vianoce okolo pol miliardy eur, čo znamená plytvanie vo výške 50 miliónov eur. Waldfogel dokonca publikoval celú knihu na tému darčekov. Jej podnadpis je „Prečo by ste nemali kupovať darčeky počas sviatkov.“ Také niečo dokáže napísať len ekonóm. 

Hotovosť (nie) je riešením

Podľa dopyťákov však existuje jeden efektívny darček: hotovosť. Ak dá Richard svojej žene 60 eur namiesto svetra, tak ich ona minie najlepšie, ako vie, a v spoločnosti sa presunú vzácne zdroje z ich menej hodnotného použitia do viac hodnotného. Problém s týmto záverom je, že ani samotní dopyťáci nemajú guráž ho aplikovať do svojho života. Cítia, že aj napriek ich vodotesnej argumentácii tu niečo nesedí. Rituál dávania darčekov je silnejší ako titul PhD. z ekonómie.

Aj toto však dokáže ekonómia vysvetliť. Zodpovedať, prečo sa niektorí ekonómovia (oprávnene) cítia trápne pri dávaní hotovosti na Vianoce.

Kupovanie darčeka pre ženu totižto nie je (len) o hodnote samotného darčeka, ale aj o hodnote signálu, ktorý akt darovania vysiela. Problémom partnerského života je, že láska voči niekomu je súkromná informácia. Nikdy si nemôžete byť istý, že vás ten druhý naozaj ľúbi, ani keď vám to povie. Reči sa hovoria, chlieb sa je – rečí sú lacné. Čo lacné nie je, je nákladný signál – v podobe kúpy vhodného darčeka. Musíte totižto obetovať to najvzácnejšie čo máte: čas a pozornosť. Snáď nikto nepochybuje o tom, že vybrať ten správny sveter pre ženu je skutočne komplexná úloha vyžadujúca vysoké úsilie. Na rozdiel od hotovosti. Ak chcete vybrať dobrý darček, pomôže vám, ak sa o predmetnú osobu dlhodobo zaujímate, venujete jej čas a myslíte na ňu – inými slovami ju ľúbite. 

Toto celkom dobre vysvetľuje, prečo je kupovanie správnych darčekov taká dôležitá úloha vo vzťahu mladých a čerstvo zaľúbených párov. Tu je vysoká informačná asymetria – „naozaj ma ľúbi?“. A prečo sa kupovanie darčekov tak zjednoduší v staršom veku (stačí pár ponožiek), kedy je dvojica spolu dlhé roky a svoju lásku si už dokázali.

Darček ako spoločenská inštitúcia

Tému darčekov môžeme posunúť ešte o úroveň vyššie. Waldfogel uvažoval o obdarovávaní ako o jednorazovom akte medzi dvoma osobami. Dávanie darčekov je však spoločenský fenomén. Hlavne keď je dávanie ritualizované do podoby kultúrneho javu ako sú Vianoce. Pri hodnotení užitočnosti dávania darov sa tak nemôžeme na situáciu pozerať len staticky a lokálne – aký je vplyv aktu dávania na blahobyt jedného obdarovaného. Ale dynamicky a globálne – aký je vplyv procesu dávania si darčekov naprieč celou spoločnosťou. To je niečo, čo rieši tretia skupina ekonómov - inštitucionalisti.

Tajomstvo úspechu blahobytu ľudstva je v schopnosti spolupracovať s ľuďmi mimo našich rodinných klanov. Niečo, čo Karl Popper nazval veľká, otvorená spoločnosť. A to vyžaduje vysokú úroveň všeobecnej dôvery medzi ľuďmi. Teda musím veriť, že ma ten cudzinec, ku ktorému sa idem najesť, neotrávi a ten vodič taxíka, ktorým sa veziem, neunesie. Dnes si zabezpečenie tejto služby „práva a poriadku“ monopolizoval štát – aj keď sa mu snaží konkurovať internet. V minulosti sa však na verejného poskytovateľa nedalo spoliehať a problém dôvery museli ľudia riešiť inak. Napríklad aj dávaním darčekov. 

Môj obľúbený ekonóm Peter Leeson v jednom výskume popísal, ako dávanie darov umožnilo obchodovať medzi rôznymi kmeňmi a cudzincami v predkoloniálnej Afrike. V ekonomickom žargóne išlo o obchod medzi heterogénnymi aktérmi, medzi ktorými bola veľká sociálna vzdialenosť (rôzna kultúra, zvyky, pôvod). To sú podmienky, kde sa dôvera buduje len ťažko. A Leeson ukázal, že práve dávanie darov vedelo pomôcť.

Stačilo, že keď prišiel cudzinec do nejakého kmeňa s ponukou na spoluprácu, tak sa od neho očakával dar. Tento dar slúžil ako sito, ktoré oddeľovalo zrno od pliev – čestných obchodníkov od podvodníkov. Dar bol totižto investícia do vzťahu, ktorá sa oplatila len tým cudzincom, ktorí mali v pláne obchodovať dlhodobo. Len tak sa im mohla vrátiť prvotná investícia do daru. Pre fungovanie tohto mechanizmu stačilo, aby bola hodnota daru vyššia ako potenciálny zárobok z jednorazového podvodu. 

Túto funkciu darov si všimlo aj mnoho antropológov u rôznych prírodných kmeňov. Známa je kniha Marcela Maussa o daroch (1954), ktorá bola preložená aj do češtiny (výborný darček na Vianoce). Mauss v nej napríklad popisuje, ako si kmene žijúce na ostrovoch neďaleko Novej Guinei rituálne vymieňali dary vo forme šperkov. Tieto šperky putovali po jednotlivých ostrovoch do kruhu – preto sa tento fenomén vola Kula prstenec. Konkrétne náhrdelníky z červených mušlí (soulava) putovali v smere hodinových ručičiek a náramky z bielych mušlí (mwali) putovali ostrovmi proti smeru hodinových ručičiek.

Tento rituálny kolobeh obdarovávania pomohol vytvoriť a posliniť obchodné väzby a mierumilovné spolunažívanie. Keby sa nejaký kmeň z ničoho nič rozhodol nepokračovať v kolobehu darov (lebo by si napríklad prečítali knihu Waldfogela), hneď by to vrhlo tieň podozrenia na ich úmysly, zvýšilo neistotu v širšom spoločenstve, obmedzilo plynulosť obchodovania a potenciálne mohlo prepuknúť až do otvoreného konfliktu.

Podobnú spoločenskú funkciu pravdepodobne plnilo aj dávanie darov bohom, tzv. obety. Tieto verejné rituály dôveryhodne signalizovali členstvo v náboženskom klube a ochotu v ňom dlhodobo pôsobiť. Dávanie darov tak predstavuje kultúrne zabetónovanie toho, čo Adam Smith nazýval disciplína kontinuálneho obchodovania (discipline of continuous dealings)  – alebo čo ekonómovia v teórii hier nazývajú opakované hry (repeated games). 

Inými slovami, celospoločenské dávanie darov je demonštrovanie skutočnosti, že sme na jednej lodi a neplánujeme z nej vyskočiť. Mnohé kultúry prišli nezávisle na sebe s rituálnym, verejným, recipročným, opakovaným obdarovávaním. My máme Vianoce, židia Chanuku, hinduisti Raksha Bandhan, africká kultúra Kwanzaa, moslimovia Eid al-Adha a v Ázii majú Čínsky nový rok. Obdarovávanie je znakom budovania civilizácie. 

Z krátkozrakého pohľadu neoklasickej ekonómie tak môže byť dávanie darčekov plytvaním (statická neefektivita). My však musíme brať do úvahy, že žijeme vo svete, kde existujú transakčné náklady. Nevidíme druhým ľudom do hláv – nevieme, aké sú ich úmysly. A preto má v spoločnosti verejné, rituálne obdarovávanie svoje dôležité miesto (dynamická efektivita).  

Dávanie darov je komunikácia. Súčasťou každého daru je informácia, ktorá dôveryhodne signalizuje ochotu dávajúceho pokračovať vo vzťahu, spolupráci, obchode. A keď sa z dávania darčekov stane verejný, celospoločenský rituál, tak pomáha rozširovať všeobecnú dôveru medzi ľuďmi. 

Vianoce sú tak platforma, ktorá pomáha znižovať transakčné náklady. Všetci signalizujeme blikajúcimi svetlami na dome a obvešaným stromčekom v obývačke, že sme súčasťou kultúry dávania darčekov. Že nám môžu všetci ostatní dôverovať. Lebo život v našej komunite myslíme vážne, dlhodobo a úprimne. 

Veselé Vianoce