Ekonomické reči #29: Koľko si priplatíme za vyšetrenie?

V utorok, 27. februára 2024, sme mali opäť potešenie privítať vás na diskusnom formáte Ekonomické reči. Tentoraz sme v príjemnom, neformálnom prostredí pri pive/vínku/čaji debatovali o zdravotníctve, a to na tému: Koľko si priplatíme za vyšetrenie? Diskutujúcimi boli Henrieta Tulejová, ktorá je partnerkou a lektorou Advance Institute Praha a Martin Vlachynský, ktorý sa ako analytik INESS špecializuje na zdravotníctvo. V krátkom úvodnom prejave Martin Vlachynský spomenul, že zdravotníctvo je často diskutovanou a politicky citlivou témou. Následne začala samotná diskusia.

Medzi najdôležitejšie postrehy Henriety Tulejovej patrili:

Pred 10 rokmi boli mnohé veci na Slovensku lepšie ako v Česku (platcovia, digitalizácia). Za 10 rokov sa tá karta otočila a české zdravotníctvo funguje lepšie. Česká republika sa výrazne približuje k západnej Európe, zatiaľ čo Slovensko začalo významnejšie zaostávať za Slovenskom.
České zdravotníctvo má o 30 % zdrojov viac na prevádzkové náklady (v porovnaní so slovenským zdravotníctvom). Ide o 400 eur ročne na osobu. Česi majú pritom o dosť nižšiu mieru poplatkov. Od roku 2013 Česi dlhodobo zvyšujú platby za poistencov. Bez tých peňazí sa to nedá.
Ten prirodzený ďalší zdroj pre zdravotníctvo sme my, ľudia.
Zrealizovali sme prieskum na reprezentatívnej vzorke 700 ľudí a zistili sme, že 80 % pacientov, ktorí navštívili lekáreň či zubára niečo platilo. Tie poplatky boli pomerne vysoké - asi 64 eur ročne.
U ambulantných a praktických lekárov sa platí skôr 5, 10, 15 eur za návštevu. Boli aj nejaké poplatky - hoci v menšej miere - ktoré boli 40 či 60 eurové, to boli zvyčajne vyšetrenia nekryté poistením či vyšetrenia mimo ordinačných hodín.
To, čo je potrebné spraviť s poplatkami je skôr ich upratať. Teraz sú poplatky sociálne nespravodlivé a neefektívne. Zhruba tretina chudobnejších ľudí označila poplatky za bariéru v prístupe k lekárovi.
Poplatky vnímam ako nevyhnutnosť, ku ktorej museli ambulantní lekári pristúpiť. Náklady ambulancií sa výrazne zvýšili kvôli inflácii, zvýšili sa náklady na prácu a slovenské zdravotníctvo je dlhodobo podfinancované.
Tie poplatky v prípade symbolických poplatkov majú tú hodnotu, že premýšľame, či naozaj potrebujeme ísť k lekárovi. Ďalším typom poplatkov môže byť spoluúčasť (% z reálnych nákladov).
Slovinsko zaviedlo poplatky (spoluúčasť) po páde komunizmu, vtedy ich tam bola spoločnosť ochotná prijať.
Ten jeden dôkaz, že tie poplatky regulujú počet vyšetrení sú napríklad Zajacove dvadsaťkorunačky. Najsilnejší dôkaz je však z doby Nixonovej administratívy, kedy výskumníci pozorovali stovky domácností v 6 rôznych aglomeráciach USA. Tie skupiny mali rôznu mieru spoluúčasti. Najväčší rozdiel bol medzi 0 % a 25 % a potom už ten rozdiel nebol taký veľký, kvôli ochrannému limitu (maximálnej spoluúčasti). Návštev lekára bolo kvôli zavedeniu poplatkov o 27 % menej a náklady sa znížili o 20 %.
V dolnom Rakúsku (rakúska spolková krajina) majú systém, že každý kto chce ísť na urgent musí najprv zavolať vyškolenému pracovníkovi, ktorý zistí jeho stav a odporučí mu či potrebuje alebo nepotrebuje ísť na pohotovosť. Vyrovnáva to dopyt s dostupnými kapacitami. Podobne funguje Dánsko, kde sa takto snažia znižovať ten dopyt.
Na rozdiel od situácie na Slovensku, kde sú naše nemocnice tak na 85 % - 90 % počtu výkonov s rokom 2019, tak Česko tú úroveň z roku 2019 dobieha.
To, čo Česku dosť pomáha je to, že majú 350 000 pracujúcich Ukrajincov, ktorí nečerpajú zdravotnú starostlivosť.
V Česku sa diskutuje o zavedení nominálneho poistného, čo znamená, že by každý zaplatil nejakú fixnú čiastku za to, že má zdravotnú starostlivosť. Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti si nevedia predstaviť, že by platba štátu išla dole.
Či už privezú pacienta s mozgovou porážkou na urgent na Slovensku či v Česku, mortalita je približne rovnaká. Česi toho človeka nechajú dlhšie hospitalizovaného a najbližší rok s ním pracujú na rehabilitácií, na Slovensku toho človeka po chvíľke vypustíme na ulicu, nech sa o neho postará rodina. A títo ľudia potom do roka umierajú.

Medzi najdôležitejšie postrehy a otázky Martina Vlachynského patrili:

Neviem či je v slovenskom zdravotníctve niečo politicky citlivejšie ako zavedenie poplatkov.
Môžeme to brať ako nohu strčenú do dverí, že to zavedenie poplatkov vytvorí nejaký medzipriestor na pripoistenie?
Ak alternatívou bude, že tu vznikne nejaký dvojkoľajný systém, že tu vznikne nejaký plne komerčný systém a zlyhávajúci verejný systém, tak tu ten priestor vznikne. Stále menšiu nádej vidím na zachovanie statusu quo, keď sa pozerám na demografické dáta a vývoj počtu doktorov a sestričiek.
Vedelo by to fungovať tak, že ak by aplikácia podľa údajov o jeho zdravotnom stave tomu človeku povedala, že nie je potrebné, aby šiel na pohotovosť a bude stačiť ak v pondelok pôjde k svojmu obvodnému lekárovi, tak ak by sa tam ten človek napriek tomu dovalil, tak by to mal spoplatnené?
Pri našom prieskume tiež viac ľudí povedalo, že by si radšej priplatili než platili vyššie zdravotné odvody.
Kde ja vidím rozdiel medzi platbou za poistencov štátu a zdravotnými odvodmi je politicko-strategický. Platba za poistencov štátu vytvára záväzok v rozpočte.

Nasledoval priestor pre otázky divákov, ktorí sa pýtali na rôzne témy od zavedenia poplatkov po problematiku zdravotných odvodov. Medzi najzaujímavejšie postrehy divákov patrili:

Som presvedčený, že nám nemocničné poplatky veľmi pomohli a som za ne v každej legálnej a transparentnej forme.
Niektorí ľudia využívajú zdravotnú starostlivosť ako zo švédskych stolov.

Všetkým vám ešte raz veľmi pekne ďakujeme za účasť a inšpiratívnu diskusiu. Ak máte akékoľvek ďalšie otázky, postrehy či návrhy na témy, ktoré by ste radi na Ekonomických rečiach rozoberali, budeme radi ak nám dáte vedieť na našich sociálnych sieťach alebo emailom na: richard.durana@iness.sk

Už teraz sa tešíme na ďalšie posedenie!