Voda a konkurencia

Dalibor Roháč zverejnil na stránkach Law&Economics Blog zaujímavý príspevok na tému nedostatok vody a hľadanie riešení tohto problému.

Otázka zásobovania vodou je zrejme
len v odťažitom vzťahu s hlavnými témami tohto blogu. Napriek tomu však
by som rád využil tento priestor na to, aby som sa trochu obšírnejšie
vyjadril k tomuto problému, ktorý som už predtým komentoval na CNE blogu o konkurencii a politike hospodárskej súťaže.

OSN si stanovila medzi svojimi Millenium Goals
aj to, aby do roku 2015 klesol na polovicu počet ľudí, ktorí nemajú
prístup k čistej pitnej vode. Bez ohľadu na detaily, domnievam sa, že
máme dôvody byť veľmi skeptickí voči takýmto cieľom a akčným plánom, za
ktorými zjavne stojí predstava, že ľudské spoločnosti sa dajú riadiť
zhora a že verejná politika je jednoducho niečím, čo na spoločnosť
účinkuje zhora nadol ako dajaká exogénna premenná.

Vodné hospodárstvo tak bude aj jednou z priorít portugalského predsedníctva Európskej únie.
V pôsobivom newspeaku portugalský minister životného prostredia
oznámil, že Európska únia vypracuje program, v ktorom sa bude počítať
sa „kompletnou a špecifickou reguláciou zásob vody a dôsledkov sucha na
Európskej úrovni."

Je minimálne zvláštne si myslieť, že Európske programy riadenia
vodného hospodárstva môže mať nejaký vplyv na to, koľko ľudí
v rozvojových krajinách má prístup k pitnej vode. Pre spravodlivosť ale
treba povedať, že Európska únia sa zúčastňuje projektov, ktoré sa
snažia stavať vodovody v afrických krajinách a podobne. To ale nie je
podstatné. Podstatnou chybou je myslieť si, že jestvuje čosi ako „vodný
problém," nezávislý od ostatných charakteristík spoločností, v ktorých
ľudia nemajú prístup k čistej vode. Ide o spoločnosti, v ktorých
neexistuje ochrana súkromného vlastníctva, vláda zákona, vymáhateľné
kontrakty a podobne. V dôsledku toho tieto krajiny čelia chudobe tak
veľkej, že ich obyvatelia si jednoducho čistú vodu dovoliť nemôžu.
V ich spotrebiteľskom rozhodovaní majú prednosť iné, dôležitejšie
statky. Cestou von nie je stavanie vodovodov za verejné peniaze, ale
vymanenie sa z chudoby. Ako sa to dá urobiť nie je celkom jasné.
Rozvojová pomoc zjavne nefunguje. Prebratie správnych formálnych
inštitúcií za situácie, v ktorej v spoločnosti existuje korupcia,
nepotizmus a neúcta k vlastníctvu tiež nemajú zaručený úspech. Zdá sa,
že hospodársky rast, dobré inštitúcie a v konečnom dôsledku aj
zásobovanie čistou vodu, sú niečím, čo v spoločnostiach musí vzniknúť
zvnútra. Pochopenie týchto procesov je možno v mnohých prvkoch mimo
schopnosti ekonómov, ale malo by byť jasné, že nijaké Európske akčné
programy v nich úlohu nehrajú.

Druhý iritujúci prvok tohto posadnutia vodou tkvie v tom, že sa
predpokladá, že pitnej vody je dostupné len množstvo, nachádzajúce sa
v súčasnosti v preskúmaných ložiskách. Ak sa teda týmto vzácnym zásobám
niečo stane, či už v dôsledku klimatických zmien, alebo v dôsledku
neuváženého narábania s vodou (mnohí environmentalisti napríklad
kritizujú boom predaja pitnej vody v plastových fľašiach), tak zomrieme
od smädu. Preto údajne potrebujeme nejakú centrálnu autoritu, ktorá by
koordinovala konanie jednotlivcov a európskych vlád a zabránila by
mrhaniu s vodou. Táto predstava opäť vychádza z úplne nepodloženého
predpokladu, že európske inštitúcie a národné vlády existujú nezávisle
od spoločnosti a schopné svojím konaním meniť spoločnosť, ktoré by inak
bola úplne nečinná. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Ak je pravdou,
že vody je obmedzené množstvo, cenové signály donútia ľudí s ňou
zaobchádzať šetrnejšie - k tomu nie je potrebné ani portugalské
predsedníctvo ani millenium goals. K tomu je potrebná len konkurencia
na trhu s vodou a súkromné vlastníctvo zásob vody.

Najmenej pochopiteľná je pre mňa fatalistická predstava, že vody je
zmenšujúce sa množstvo a že jej rozdeľovanie teda musia riadiť vlády
a medzinárodné organizácie. Ak je zem uzavretým systémom a voda z nej
neuniká do kozmu, tak jej musí na zemi ostávať stále rovnaké množstvo.
Pokiaľ viem, značnú časť zemského povrchu tvoria oceány. Atmosféra
obsahuje tiež hojnosť vody. Ak tomu teda rozumiem správne, na zemi je
viac vody, než bude ľudstvo kedy schopné vypiť. Je pravdou, že značná
časť z nej je vo formách, ktoré je v súčasnosti technologicky nemožné
alebo priveľmi nákladné využívať. To však neznamená, že táto voda
neexistuje. Treba si uvedomiť, že cnosť trhových riešení spočíva práve
v tom, že prekonávajú hranice toho, čo je technologicky možné alebo
rentabilné. Podnikatelia sú tvorivé bytosti a nie je dôvod si myslieť,
že priemyselné odsoľovanie vody alebo „výroba vody z vzduchu" by mala
byť pre trh problémom. To, čo potrebujeme, nie sú nové akčné plány, ale
len stabilné inštitúcie, ktoré jednotlivcom umožnia ich kreativitu
využívať.

Dalibor Roháč, Law&Economics Blog, 30.3.2007