Zákon pre odborárov (SME)

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
predložilo návrh nového zákona na stanovenie výšky minimálnej mzdy. Upravuje v
ňom postup vyjednávania odborárov a zamestnávateľov, do ktorého, ak sa
nedohodnú, vstúpi štát.

Zákon prináša dve zásadné novosti. Na základe vzorca
garantuje ročný rast minimálnej mzdy v prípade, že sa strany tripartity
nezhodnú na inej výške. Druhou je možnosť nižšej minimálnej mzdy vo vybraných
sektoroch.

Odborná verejnosť sa rozchádza v názore, či by minimálna
mzda vôbec mala byť určovaná vládou, prípadne zákonom. Štúdie upozorňujú na
negatíva opatrenia. Podstatne sa týka nie malých skupín nízkopríjmových
zamestnancov a nezamestnaných. Aj ministerstvo v dôvodovej správe k návrhu
zákona pripúšťa: „Negatívny dosah na zamestnanosť bol preukázaný na
nízkokvalifikovaných zamestnancov, osoby bez pracovných skúseností a mladých
ľudí.“ Tieto skupiny paradoxne doplácajú na minimálnu mzdu najviac, pretože
komplikuje ich zamestnateľnosť. Pridaná hodnota práce zamestnanca bez
kvalifikácie je nízka - a mnohí zamestnávatelia si nemôžu dovoliť zvyšovať mzdu
každoročne o 6 - 10 percent. Ministerstvo tento dosah síce navrhuje eliminovať
zvyšovaním kvalifikácie, účinnosť tohto kroku je však limitovaná.

Zloženie vlády a sila odborov uznaniu dôležitosti týchto
argumentov neprajú. Ministerstvo však v návrhu zákona ponúka „ústupok“ v
doterajšej politike minimálnej mzdy; umožňuje odvetvové rozdiely v jej výške.
Možno to hodnotiť pozitívne. Existujú totiž odvetvia, ktoré sa nepodieľajú
rastom mzdovej úrovne na raste celkovej priemernej mzdy - napríklad textil
alebo poľnohospodárstvo. Rast minimálnej mzdy v týchto odvetviach predstavuje
tlak na prepúšťanie alebo obmedzovanie prijímania nových zamestnancov. Či toto
opatrenie ostane v zákone, je neisté, pretože odbory už prejavili nesúhlas.

Druhá novinka v zákone má však ďaleko vážnejší dosah.
Zavedenie vzorca na výpočet rastu minimálnej mzdy, pre prípad „nedohody“ strán
tripartity, toto vyjednávanie značne oslabí. Vzorec garantuje nárast o
percentuálny rast priemernej mzdy. Vzhľadom na ekonomický vývoj v najbližších
rokoch budú mať odborári garantovaný rast minimálnej mzdy na úrovni minimálne
päť percent a ani na jednom vyjednávaní sa nemusia zúčastniť. Nešťastné nie je
len garantovanie každoročného rastu, ale aj samotný vzorec. Existenciu
minimálnej mzdy totiž ministerstvo zdôvodňuje článkom ústavy, ktorý
zamestnancom garantuje „právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to,
aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň“. Článok hovorí o dôstojnej životnej
úrovni, čím sa zrejme myslí kúpna sila tejto odmeny.

Medziročne je preto pre poberateľa minimálnej mzdy z
hľadiska životnej úrovne dôležitý rast inflácie a nie priemernej mzdy. Jej
rast je na Slovensku výrazne ťahaný rastom miezd v priemysle, v telekomunikáciách,
prípadne v odvetví informačných technológií. Charakter produkcie týchto
podnikov im umožňuje zvýšiť produktivitu na zamestnanca medziročne aj o
niekoľko desiatok percent. Naopak, zamestnávateľ servírky alebo kaderníčky v
Rimavskej Sobote takúto možnosť na zvyšovanie produktivity nemá. Rast miezd je
tu limitovaný tržbami, ktoré sa odvíjajú od kúpnej sily v regióne a nie od
rastu priemernej mzdy, ktorej výška je najviac ovplyvnená vysokokvalifikovanou
pracovnou silou v okolí Bratislavy, na Považí alebo v Košických železiarňach.
Ak je cieľom vlády zachovať dôstojnú úroveň zamestnancov, minimálna mzda by
mala rásť len o infláciu a percento rastu priemernej mzdy by malo byť stopkou
pre prípad, že by inflácia rástla rýchlejšie.

Prijatím návrhu zákona sa v budúcnosti môže ešte viac
skomplikovať zamestnávanie nízkokvalifikovanej pracovnej sily. Namiesto
diskusie o zmysluplnosti minimálnej mzdy sa, bohužiaľ, uberáme smerom k
zafixovaniu jej každoročného rastu.

Radovan Ďurana (Autor je analytik INESS)

SME, 31. 7. 2007