Zakliaty kapitál (.týždeň)

Téma zabezpečenia príjmov na dôchodku je určite
aktuálna, o čom svedčia aj nedávno rozoslané ministerské „informačné“
letáky, či návrhy na zdanenie zdedených dôchodkov z druhého piliera alebo
viazanie ich využitia. Pri zabezpečení príjmov v starobe však existujú aj
neštátne alternatívy a nedávny dramatický rast cien nehnuteľností otvoril
pre takéto riešenia nový priestor.

So stúpajúcimi cenami
nehnuteľností sa na Slovensku z nejedného dôchodcu z roka na rok stal
multimilionár. Stačí mať byt alebo dom v niektorej lukratívnejšej časti
Slovenska a hodnota čistého majetku hravo presiahne niekoľko miliónov.
Napriek reálnemu bohatstvu však títo šediví multimilionári často netrávia svoj
čas na luxusných vyhliadkových plavbách, ale pešou turistikou po diskontných
hypermarketoch v snahe ušetriť na lacnejších potravinách. Existuje tu
totiž priepastný rozdiel medzi príjmom a majetkom.

Ešte začiatkom 20.
storočia takúto paradoxnú nerovnosť medzi príjmom a majetkom aj
v našich končinách vyrovnávalo uzatvorenie zmluvy s dedičom
o pravidelných platbách v prospech dôchodcu (táto praktika je
napríklad spomínaná aj v knihe Sándora Máraia Spoveď).
Považovalo sa vtedy za normálne, že potomok určený za dediča mesačne platil
rodičovi sumu predstavujúcu dohodnuté percento z majetku, ktorý mal byť
v budúcnosti predmetom dedenia. Dôchodcovia tak aj napriek tomu, že
nepracovali a nemali iný významnejší príjem, mohli viesť pomerne
bezstarostný život.

Expanzia Bismarckovského
systému štátnej „starostlivosti“
o starých z konca 19. storočia však takéto praktiky postupne vytlačila
a dnes podobné riešenia znejú ak nie neuveriteľne tak aspoň kuriózne.
Dôchodcovia prestali byť závislí na svojich vlastných deťoch a svoje očakávania
a dlane otočili smerom k štátu. Z prehnaných sľubov vysokých
dôchodkov zo strany štátu zostalo v mnohých prípadoch iba trpké sklamanie
. Vďaka rozbitiu tradičného priebežného trojgrošového (jeden
groš otcovi, jeden mne a jeden mojim deťom) dôchodkového zabezpečenia
v rámci rodiny tak nie sú výnimkou prípady, keď dôchodcovia
v miliónových bytoch živoria na nízkom dôchodku a to bez akéhokoľvek
záujmu či podpory zo strany svojich detí. Smrť rodičov potom pre dedičov
predstavuje výhru v lotérii. K miliónovému majetku sa dostanú úplne
zadarmo a bezbolestne. V našej „modernej“ spoločnosti tak chýba
inštitúcia, ktorá by dôchodcovi zabezpečila príjem adekvátny reálnej hodnote
jeho majetku.

Tento priestor na trhu sa
rozhodla využiť jedna
maďarská súkromná spoločnosť. Ako náhradu za prevedenie nehnuteľnosti do
jej majetku ponúka dôchodcom pokrytie všetkých poplatkov súvisiacich
s bývaním plus doživotnú rentu, pričom dôchodca môže v nehnuteľnosti
do smrti ostať bývať. Keďže zisk tejto spoločnosti je nepriamo úmerný dožitému
veku ich klienta, nie je prekvapivé, že jej podnikanie pozdvihlo obočie
samozvaných morálnych arbitrov v spoločnosti. Veľký rozruch vyvolala už
v Bulharsku a v súčasnosti je ostro sledovaný jej vstup na český
trh.

Zatiaľ nie je úplné
jasné, či je značný rozruch okolo pravdepodobne prvej súkromnej firmy takéhoto
zamerania v stredoeurópskom regióne
postavený na reálnych nekalých praktikách (napríklad
maďarský Úrad na ochranu konkurencie v januári 2007 udelil firme minulý
rok pokutu za nepresné informovanie
o vlastníkoch spoločnosti) alebo je len výsledkom obáv moralistov,
ktorí nevedia zniesť pohľad na zisk vytvorený aj pomocou ťažkej situácie
starších občanov. Tí však v úprimnom rozhorčení akosi zabúdajú na výrazné
zlepšenie životných podmienok, ktoré nízkopríjmovým starým ľuďom vlastniacim
nehnuteľnosť takýto obchod nesporne prináša. Isté však je, že vďaka rastu cien
nehnuteľností aj v stredoeurópskom regióne vznikol na trhu priestor pre
takýto druh podnikania, ktorý by životnú úroveň dôchodcov aspoň čiastočne
priblížil reálnej hodnote ich majetku a suploval tak často štátom
deformovanú zlyhávajúcu funkciu rodiny.

Juraj Karpiš

www.INESS.sk

.týždeň, 28.4.2008