Odstrihnutie sa od ruských fosílnych palív by bolo nepochybne najtvrdšou ekonomickou sankciou, ktorú by mohla EÚ vo vzťahu k Rusku prijať. Zároveň by to však bola sankcia, ktorá by výrazne zabolela aj v EÚ. A zabolela by najviac ťahúňa európskej ekonomiky Nemecko.
Nejde len o to, kde by Nemecko zohnalo 45 TWh elektriny (1,5-násobok celkovej slovenskej výroby) z plynových elektrární, ale verejnosť výrazne podceňuje význam plynu v priemysle. Chemický priemysel spotrebuje 15 percent plynu v Nemecku a nie sú to len hnojivá. Je to aj výroba čistiacich látok, polymérov, plyn sa využíva pri výrobe skla, papiera, liekov, obrábaní kovov.
Vďaka efektívnemu využívaniu plynu má nemecká priemyselná výroba nielen vysoký, 25-percentný podiel na HDP, ale je aj jednou z najefektívnejších na svete v prepočte na vyrobené euro. Zastavenie dodávok by znamenalo okamžité problémy pre státisíce nemeckých zamestnancov a pomerne významný prepad hospodárskej výroby. Ekonomické výpadky by boli rozsiahle, pričom ani táto sankcia by nijako nezaručovala, že Rusko zastaví vojenskú operáciu.
Priemyslom sa nemecká závislosť od plynu nekončí, polovica nemeckých domácností sa vykuruje teplom z plynu. Je dobré si pripomenúť, že krajina s najvyšším inštalovaným výkonom veterných a solárnych elektrární v Európe nimi dnes pokrýva len sedem percent celkovej energetickej spotreby.
Odstrihnutie sa od plynu musí byť teda postupné. Návrhov padlo niekoľko a stojí za to pozrieť sa na zásadné rozdiely medzi desaťbodovým návrhom Medzinárodnej agentúry pre energie (IEA) a návrhom RepowerEU z pera Európskej komisie (EK).
Najzásadnejší je hneď prvý rozdiel. EK predpokladá, že Únia môže už tento rok zvýšiť dodávky skvapalneného plynu o 50 miliárd kubických metrov, kým IEA hovorí len o 20 miliardách. Rozdiel je to obrovský, ak vezmeme do úvahy, že celý trh s LNG dosahuje 523 miliárd kubíkov. EÚ je už dnes veľký spotrebiteľ LNG, ale chce zvýšiť svoju spotrebu o ďalších desať percent. Kde sa ten plyn zoberie?
Niečo málo sa iste bude dať získať z existujúcich rezerv v ťažbe a vo výrobe LNG, ale to nebude stačiť. Krajiny EÚ síce dobrovoľným, ale spoločným nákupom ponúknu také ceny a objemy, že rozvojové krajiny nebudú mať šancu súťažiť cenou. Menej plynu v týchto krajinách bude znamenať ich ekonomické problémy alebo, a je prekvapujúce, že EK tieto emisné dosahy nevidí, viac elektriny z uhlia. Odporúčanie IEA na 20 miliárd bude mať z tohto pohľadu iste menej dramatické následky.
Tých dodatočných 50 miliárd EÚ nechce dovážať len jeden rok, ale minimálne do konca tejto dekády. Objem nebude veľmi klesať, lebo nesmieme zabúdať, že produkcia zemného plynu v EÚ každoročne klesá. Za posledných desať rokov klesla už o polovicu. Vyprázdnené ložiská a odpor EÚ k frakovaniu dostal Úniu do, jemne povedané, nepríjemnej pozície.
V pláne RepowerEU nenájdete slovo ťažba, využiť vlastné zdroje sa EÚ nechystá, spolieha sa na znečisťovanie životného prostredia ťažbou v iných krajinách. Green deal stavia mimoeurópskych investorov do nových ložísk pred zložitú dilemu – vrátia sa nám investície, ak EÚ zároveň smeruje k radikálnemu obmedzeniu spotreby plynu?
Druhým veľkým rozdielom je postoj k energii z jadra.
Odloženie plánovaného odstavenia jadrových elektrární by znížilo spotrebu plynu podľa IEA o 12 miliárd kubíkov, lenže v pláne EK toto opatrenie nenájdete. Na porovnanie, urýchlené zavádzanie tepelných čerpadiel by podľa RepowerEU malo ušetriť len desatinu tohto objemu.
Paradoxne, hlavným dôvodom ignorovania tohto zdroja plynových úspor je Nemecko. To má dokonca aj možnosť znovu naštartovať teraz v decembri odstavené elektrárne, čím by sa ušetrilo ďalších päť – šesť miliárd. Politické priority však nepustia, Únia sa radšej spolieha na to, že ľudia s plynovými kotlami budú uvedomelí a dobrovoľne si znížia teplotu v bytoch o jeden či viac stupňov.
Ruská invázia postavila Úniu do nepríjemnej situácie. Zmeniť toky a zdroje energií trvá dlho a je to extrémne nákladný proces. Nie je však pravda, že každý ušetrený kubík ruského plynu je rovnako dôležitý.
Či sa dovoz z Ruska zníži o 15, alebo o 30 percent, bude mať na konflikt minimálny vplyv, ale dosahy na svetový trh s plynom budú výrazne odlišné. Mimochodom, vyššia svetová cena plynu zvýši aj cenu a príjmy Ruska z exportu zostávajúceho plynu do Európy.
Istá miera rozvážnosti by preto mala nahradiť príliš odvážne škrty. Aj z tohto dôvodu by mala EK tlačiť predovšetkým na podporu domácich zdrojov, nech je to zvýšenie vlastnej ťažby plynu, využitie existujúcich jadrových kapacít, ale aj odstránenie byrokratických prekážok inštalácie obnoviteľných zdrojov či využívanie biomasy a odpadov.
