Zdaniť starostlivosť?

Pozerali ste sa niekedy na susedov majetok  a povedali ste si, že aj tak všetko zdedil či dostal zadarmo a pritom nemusel pohnúť ani prstom? Vôbec si to nezaslúžil! Spravodlivosť je tiež častým politickým argumentom vo väčšine štátov EÚ pri obhajovaní daní z dedičstva či darovania. Štát namiesto toho, aby podporil súkromný sektor a umožnil zvýšiť jeho mieru úspor, hľadá ďalšie spôsoby zdaňovania, opierajúce sa o zdanlivú nespravodlivosť prerozdeľovania majetku. Dedičstvo sa nezdaňuje len v deviatich štátoch EÚ. Nasledujúci článok sa venuje problematike daní z dedičstva a darovania, a ich „morálnej“ podstate na príklade z Nemecka.

Originál článku bol zverejnený na stránkach Prometheus – Das Freiheitsinstitut.

Daň z dedenia a darovania sú prastaré formy financovania štátu. Pritom sú zároveň celkom absurdným prostriedkom, ako brániť starostlivosti a solidarite. Keď človeka stále zaujíma, do akej miery sa má spoluobčan lepšie ako on sám, je príznačné, že jeho pohľad nepôjde ďalej, ako po tvrdenie: „Zdedené bohatstvo nie je zaslúžené.“ Oplatí sa však vžiť sa do situácie človeka, ktorý prenecháva dedičstvo alebo daruje svoj majetok.

Je darovanie nespravodlivé?

Keď Marienka dostane v škôlke čokoládu a Janko nie, často nastane veľký plač. Spravidla sa časom naučíme ako s takýmito situáciami zaobchádzať. Pochopíme, že v živote nie je vždy všetko spravodlivé. A niekedy pochopíme dokonca aj to, že spravodlivosť je tak či tak nedosiahnuteľná. Už iba preto, že každý človek má inú predstavu o spravodlivosti. Život nie je prechádzka ružovou záhradou, aj keď niektoré „ružové“ pocity zo škôlky sa k nám z času na čas vracajú.

Keď niekto zdedí množstvo peňazí, dom, či zbierku obrazov, tak to je v chápaní mnohých ľudí nespravodlivé. Ten človek predsa nič pre to nespravil. To protirečí „pracovnej“ spravodlivosti. Alebo ak by sme to chceli vyjadriť slovami kancelárky Angely Merkelovej: „Kto pracuje, musí mať v peňaženke viac, ako keby nepracoval.“ Ale ak by aj finančná správa prevzala celý majetok zosnulého a zakázala by darovanie, stále by existovala nespravodlivosť: niekto zdedí dobrý výzor po otcovi, ďalší inteligenciu svojej mamy, a niekto má zas šťastie vyrastať v rodine, kde sa veľa číta a diskutuje. Nemalo by sa konať v takýchto prípadoch konzistentne a postupne búrať aj tieto múry nespravodlivosti?

Bauerovcom je  zabránené pomôcť Müllerovcom

Skúsme sa vžiť do situácie ľudí, ktorí chcú darovať majetok alebo prenechať dedičstvo. V časoch, kedy je posledná vojna (našťastie) 70 rokov za nami, je pomerne veľa ľudí, ktorí majú pomerne slušné bohatstvo. Vezmime si bezdetných manželov Bauerovcov, ktorí pracovali ako učitelia. Našetrili si počas života slušnú čiastku 110 000 eur. Ich susedia sú milí mladí manželia Müllerovci, ktorí majú tri deti. Táto mladá rodina pomáha svojim starším susedom kde sa len dá. Preto sa rozhodnú Bauerovci prenechať svoj majetok Müllerovcom: „Však sú pre nás ako vlastné deti!“

Po smrti oboch Bauerovcov, získajú Müllerovci len 83 000 eur. 27 000 eur ide daňovému úradu. Či to bolo v súlade s predstavami Bauerovcov? Predsa si tie peniaze poctivo zarobili a už ich raz zdanili. Chceli ich všetky venovať Müllerovcom a nie takmer štvrtinu previesť štátu. Bauerovci vedeli, že Müllerovci by tých 110 000 eur mohli dobre a zmysluplne využiť: nie len na splatenie hypotéky, ale aj pre financovanie zahraničného štúdia ich detí. Roky v zahraničí však teraz ležia na účte daňového úradu.

Na konci nezostane veľa

Mnohí ľudia rozmýšľajú ako Bauerovci. Vzdajú sa pôžitku vycestovať tri krát do roka na dovolenku alebo vyhodiť svoje prostriedky nejako inak len tak z okna. Chcú svoj majetok prenechať svojim deťom a vnúčatám. Alebo teda svojim milým susedom. To je jeden z dôvodov, prečo tvrdo pracovali a nežili v nadmernom luxuse.  Ľudia nie sú v princípe egoisti – našťastie väčšina myslí aj na druhých. Tí, čo zanechajú dedičstvo, nie sú vždy najfajnovejší, bohatí, nesympatickí starci. Sú to ľudia ako naši starí rodičia či susedia. A dediči nie sú vždy len leniví zbohatlíci v golfových kluboch. Dosť často sú to mladí ľudia, ktorí by peniaze veľmi potrebovali.

Daňové príjmy z dane z dedičstva a darovania predstavovali v roku 2013 sumu 2,4 miliárd eur v Nemecku. V porovnaní s celkovými daňovými príjmami v sume skoro 620 miliárd je to hodnota, ktorá takmer vôbec nezaváži (predstavuje len 0,68% daňových príjmov). Aj pre šetrného ministra financií je to skôr kvapka v mori. Kvapka v mori však nie sú dane pre tie mladé rodiny, ktoré práve budujú svoju budúcnosť alebo pre rodinných podnikateľov, ktorí nesú zodpovednosť za svoju firmu. Týmto sa im niečo podstatné zoberie, čo im chcel niekto darovať, kto ich mal rád, kto sa chcel o nich postarať. Dane z dedičstva a darovania smerujú teda k zdaňovaniu starostlivosti. Mimochodom, skoro nič z toho nemajú ani tí, ktorí nič nezdedia. Okrem pocitu, že teraz ten druhý nedostal tak veľa. Závisť ale predsa nie je príjemný pocit. Nakoniec majú niečo z týchto daní len tí, ktorí druhým nedoprajú. Smutná bilancia. Je najvyšší čas pre odstránenie tejto smiešnej dane! 

Preklad: Monika Olejárová