Osloboďme peniaze

Už sú
to dva roky od začiatku terajšej krízy, hoci tá súčasná je iba pokračovaním
ostatných globálnych kríz, prinajmenšom od konca prvej svetovej vojny. Názory
na to, čo spôsobuje krízy, vrátane terajšej, sa rôznia. Od “animal spirits” a
náhleho nedostatku agregátneho dopytu, cez krízu “ducha” spoločnosti či
posledný dych kapitalizmu až po nesprávnu alokáciu kapitálu vďaka manipulácii
úrokových sadzieb. Úlohou tejto eseje nie je rozoberať dopodrobna príčinu kríz,
ale niečoho, čo s krízou neoddeliteľne súvisí – monetárny systém.

Otázka peňazí a monetárneho systému je však
zaujímavá aj sama o sebe, nielen v súvislosti s krízou, pretože peniaze sú dnes
na jednej strane väčšiny transakcií. Na to, aby sme mohli pojednávať o
monetárnom systéme, sa však najskôr musíme zaoberať dôvodom existencie takéhoto
systému – tým sú peniaze.

Peniaze ako komodita

Podstata vzniku peňazí spočíva vo výmene
tovarov a služieb medzi ľuďmi. Dobrovoľná výmena (ktorú možno nazvať obchodom či trhom) prospieva
obom zúčastneným, pretože subjektívna hodnota nadobudnutého tovaru či služby je
vyššia ako hodnota tovaru, ktorého sa každý z nich vzdáva.
Niektorí ľudia (Adam Smith, Karl Marx) sa mylne domnievajú, že hodnota predávaných
a kupovaných tovarov či služieb je rovnaká, že hodnota troch rýb sa rovná
hodnote jedného chleba pretože došlo k ich výmene. Naopak, k obchodu došlo iba
preto, lebo každý zo zúčastnených subjektívne ohodnotil tovar, ktorý
prijíma vyššie ako tovar, ktorého sa vzdáva. Problém nastáva pri väčšom počte
transakcií a vyššej komplexnosti spoločnosti, kde by účastník musel nielen
poznať cenu tovaru A vyjadrenú tovarom B (ktorú by veľmi pravdepodobne musel
nájsť porovnávaním subjektívnych cien viacerých tovarov kým by sa prepracoval k
cene medzi A a B), ale najmä nájsť niekoho, kto potrebuje tovar A aby ho
vymenil za tovar B. Rybár s boľavým zubom by musel nájsť zubára, ktorý chce
ryby.  Trh
sa pomocou subjektívnych skúseností každého účastníka s výmenou prepracoval k
určitým komoditám, ktoré boli akceptované v rámci trhu viac ako iné, k peniazom.
Peniaze
teda vznikli v rámci trhu, ako komodita, ktorá je najviac akceptovaná pri
výmene tovarov a služieb. Ľudstvo používalo ako peniaze rôzne
komodity v závislosti od prírodných podmienok, dostupných komodít, komplexnosti
trhu atď. Rôzne oblasti používali rôzne peniaze, takmer vždy však neexistoval
len jeden typ peňazí (určitá komodita), ale používali sa viaceré naraz. Vznik
peňazí teda odstránil potrebu rybára nájsť zubára, ktorý chce ryby. Namiesto
toho mohol rybár vymeniť úlovok za peniaze s niekým, kto potreboval ryby a
peniaze za služby zubára.

Papierové “peniaze”

Čitateľ sa však teraz môže pozastaviť nad tým
ako sme sa dostali od trhových komoditných peňazí k dnešným papierovým či
elektronickým “peniazom”. Pri tejto príležitosti by som chcel dôrazne upozorniť
na rozdiel medzi peniazmi, ktoré vzišli v rámci trhu dobrovoľne, ako výsledok
nespočetného množstva transakcií každého z účastníkov trhu, a národnou menou,
ktorej používanie je vynútené štátom v určitej geografickej oblasti nezávisle
na tom, čo ľudia preferujú ako peniaze. Štátna mena bude adresovaná v ďalšej
stati.

Vznik papierových náhrad peňazí (ďalej len
papierové peniaze) súvisí so vznikom prvých bánk. Papierové peniaze vznikli ako
doklad o uložení komodity (zvyčajne drahých kovov) v trezoroch banky. Tieto
doklady boli potom použité ako peniaze a mohli byť  držiteľom takéhoto dokladu
vymenené za komoditu uloženú v banke. Uľahčilo sa tak obchodovanie kedy nebolo
potrebné prenášať komoditu z miesta na miesto pre uskutočnenie transakcie.
Komodity boli potom vymieňané medzi bankami prostredníctvom klíringových bánk.

Peniaze vs štátna mena

Zákony o štátnej mene, ktoré existovali už
pred viac ako dvetisíc rokmi, určujú ktorá mena musí byť akceptovaná pod
hrozbou násilia. No iba málo ekonómov či právnikov venuje svoju pozornosť
tragickým dopadom takýchto zákonov.

Arthur Nussbaum zhrnul históriu zákonov o
štátnych menách v Money in the Law, National and International (Peniaze v
zákonoch, národných a medzinárodných) [1]:

Od Marca Pola sme sa dozvedeli, že v 13.
storočí čínske právo trestalo odmietnutie cisárskych papierových peňazí smrťou
a dvadsiatimi rokmi v reťaziach, alebo v niektorých prípadoch bola smrť pokutou
pre odmietnutie prijatia francúzskych assignats. Skoré anglické
právo trestalo odmietnutie ako lèse majesté (opovrhnutie cisárom). V čase americkej revolúcie
bolo neprijatie Continental meny považované za nepriateľský akt a niekedy
znamenalo zhabanie dlhu v prospech štátu.

Rozdiel medzi trhovými peniazmi a štátnou
menou je teda jasný – násilie, resp. hrozba násilia. Skupiny ľudí, ktoré sami seba nazývajú štát či vláda, sa
počas celej histórie snažili presviedčať  poddaných o tom, že peniaze
pochádzajú od štátu a majú hodnotu iba vďaka štátu.

Ludwig von Mises píše v The Theory of Money
and Credit (Teória peňazí a kreditu) [2] :

Kanonistická právna veda, ignorujúca skutočný
svet, videla pôvod používania peňazí v príkazoch štátu. Učila, že hodnota
peňazí je valor
impositus. Ostatní sa snažili objasniť pôvod peňazí prostredníctvom
analógie. Z biologického pohľadu prirovnali peniaze ku krvi; ako krvný obeh
oživuje telo, tak aj obeh peňazí oživuje ekonomický organizmus. Alebo
porovnávali peniaze s rečou, ktorá má nápodobne funkciu sprostredkovania
ľudského obchodu. Alebo použili právnu terminológiu a definovali peniaze ako
zmenku/požiadavku každého na každého. Všetky tieto pohľady majú jedno spoločné:
nemôžu byť zabudované do systému, ktorý sa skutočne zaoberá procesmi
ekonomickej aktivity. Je absolútne nemožné použiť ich ako základ teórie výmeny,
obchodu.

….

Ďalšia “akatalaktická” (opak Catallactics – vedy o výmenách, pozn. autora) doktrína sa snaží
vysvetliť hodnotu peňazí príkazom štátu. Podľa tejto teórie, hodnota peňazí
spočíva v autorite najvyššej civilnej sily, nie v obchodných odhadoch. Zákon
prikazuje, jedinec poslúcha. Táto doktrína sa v žiadnom prípade nezlučuje s
teóriou obchodu; pretože by očividne platila iba keby štát určil skutočnú
úroveň cien všetkých tovarov a služieb pomocou všeobecnej cenovej regulácie.
Keďže nemožno tvrdiť že je to tak, štátna teória peňazí musí obmedziť sama seba
na to, že štát zriaďuje iba hodnotu peňazí v nominálnych jednotkách, no nie
hodnotu týchto nominálnych jednotiek v rámci obchodu. No toto obmedzenie
štátnej teórie peňazí znamená zlyhanie pri objasnení otázky peňazí.

Samotná implementácia zákonov o štátnej mene
sa líši medzi štátmi. Hlavným zákonom však je, že veriteľ musí prijať platbu v štátnej mene,
nezávisle od kontraktu. Ak kontrakt medzi predávajúcim a kupujúcim stanovuje
platbu v nejakej komodite (iných peniazoch), štátna mena musí byť akceptovaná
predávajúcim ako platba v prípade nedodržania kontraktu. Štát takisto vynucuje
platbu daní a iných poplatkov v štátnej mene. Vytvorenie alternatívnej meny v
rámci trhu je znemožňované aj daňami a poplatkami, ktoré súvisia s používaním
(nákupom a predajom) komodít, ktoré sú takto znevýhodňované v prospech štátnej
meny.

Hlavným z dôvodov, prečo zákony o štátnej
mene existujú, je manipulácia peňazí štátnou mocou a znemožnenie existencie
konkurenčných trhových peňazí, ktoré by neboli regulované štátom. Zavedenie
monopolu peňazí je tradične iba prvým krokom k cielenému obohacovaniu sa štátu
a jeho sympatizantov na úkor každého držitela takejto meny.

Peniaze vznikli v rámci trhu ako najviac
likvidná komodita špecifických vlastností. A teda o slove “peniaze” je možné
hovoriť iba v spojitosti s trhovým prostredím, kde má každý možnosť používať
peniaze, ktoré mu vyhovujú. História je plná štátnych zásahov do otázky peňazí,
niektoré so zanedbateľnými, no veľa z nich s katastrofálnymi následkami. Vládna
moc, či už kráľ alebo zvolení zástupcovia občanov, sa vždy snažili manipulovať
peniaze a obohatiť tak seba a záujmové skupiny blízke vláde. Častým javom bol
monopol štátu na razenie mincí, kedy mohol panovník vydávať mince a nedodržať
deklarovanú váhu. Keďže bola takáto minca definovaná ako určité množstvo kovu
(váha), ľudia sa snažili takýchto “orezaných” mincí čo najrýchlejšie zbaviť a
vymeniť ich za tovar, či plnohodnotné mince. Proces nahrádzania kvalitných
peňazí v obehu nekvalitnými opisuje Greshamov zákon.

V rámci voľného trhu musí každý účastník,
ktorý chce získať viac tovarov či služieb, produkovať to, čo chcú ostatní. Štát
však oproti tomu nemusí produkovať nič, naopak, základným pilierom štátu je
možnosť  zabratia hodnôt ekonomickým
aktérom . So vznikom papierových náhrad komoditných peňazí
(dokladov o úschove) sa štátu otvorila možnosť zdaňovania prostredníctvom
falšovania peňazí.

Bankovníctvo frakčných rezerv

Banky tradične poskytujú dve hlavné služby –
úschovu depozitov a úvery. V prípade depozitu ide o uschovanie peňazí klientom
v banke, pričom klient má možnosť okamžitého výberu jeho depozitu. Pri úveroch
ide o požičanie peňazí dlžníkovi, ktorý ich musí po uplynutí určitej doby
vrátiť a zaplatiť úrok za ich požičanie. O frakčných rezervách možno hovoriť
vtedy, keď banka nedrží 100% depozitu jej klienta, ale iba časť a zvyšok
požičia. Keďže
podstatou depozitného kontraktu je zachovanie vlastníckych práv majiteľa a 100%
množstva depozitu, v prípade praktizovania frakčných rezerv pri depozitoch ide
o spreneveru. Keďže banka garantuje majiteľovi depozitu možnosť
výberu, akonáhle požičia čo i len časť depozitu, stáva sa neschopnou dodržať
depozitný kontrakt a je vystavená možnosti bankrotu. Kritika frakčných rezerv
zahŕňa aj logický argument, ktorý poukazuje na
to, že banka nemôže dodržať kontrakt s klientom, ktorý ma právo na svoj depozit
a rovnako s niekým, komu práve požičala a získal nárok podľa kontraktu s bankou
na určitú sumu z pôvodného depozitu. Aby bol kontrakt platný, musí byť jeho
plnenie aj logicky možné, teda nemôžu mať dva či viaceré subjekty nárok na tie
isté peniaze súčasne.

Problém frakčných rezerv v bankovníctve je
tak starý ako peniaze samotné. Počas histórie sa však jeho vnímanie rázne
líšilo. Jesús Huerta de Soto píše v Money, Bank Credit, and Economic Cycles (str.32)
[3]:

Rímski sudcovia považovali neschopnosť
depozitára vyhovieť povinnosti okamžite navrátiť depozit na požiadanie nielen
za krádež, ale depozitár bol taktiež povinný platiť úrok na vzniknutom dlhu.

V stredoveku sa však situácia zmenila vďaka
zákazu vyplácania úrokov pri požičiavaní peňazí, ktorý bol vyžadovaný väčšinou
cirkví. De Soto píše (str. 64):

Zákaz úrokov tromi veľkými monoteistickými
vierami (Judaizmom, Islamom a Kresťanstvom) veľmi skomplikoval a zneprehľadnil
stredoveké finančné praktiky. Marjorie Grice-Hutchinson veľmi podrobne
študovala stredoveký zákaz úrokov a jeho implikácie. Poukazuje na to, že Židia
nemali zakázané požičiavať peniaze Gójom, čo vysvetľuje, aspoň počas prvej
polovice stredoveku, prečo bola väčšina bankárov a finančných
sprostredkovateľov židovského pôvodu.

…

Jednou z hlavných ľstí, navrhnutých
ekonomickými subjektmi na zakrytie pôžičiek s úrokom, bolo zamaskovanie
takýchto pôžičiek vo forme vkladov na požiadanie. Pozrime sa, ako to urobili. …
v Corpus Juris Civilis bolo stanovené, že ak depozitár nemohol vrátiť zálohu na
požiadanie, bol nielen vinný zo sprenevery, ale bol tiež povinný platiť úroky
vkladateľa za jeho omeškanie pri navrátení depozitu. Preto by nemalo byť
prekvapujúce, že počas celého stredoveku, s cieľom obísť kanonický zákaz
úrokov, mnohí bankári a “vkladatelia” výslovne vyhlásili, že sa zúčastnili depozitného
kontraktu, i keď sa vlastne jednalo o pôžičku alebo mutuum zmluvu. Spôsob utajenia,
ku ktorému toto vyhlásenie patrilo, bol príhodne nazvaný depositum
confessatum. Jednalo sa o simulovaný depozit, čo však napriek
vyhláseniu oboch strán nebola pravda, ale išlo skôr o úver alebo mutuum
zmluvu. Na konci dohodnutého termínu vkladateľ požiadal o jeho peniaze. Keď to
depozitár nedokázal vrátiť, bol nútený zaplatiť “pokutu” v podobe úrokov z jeho
predpokladaného “meškania”, ktorý však nemal nič spoločné so skutočným dôvodom
pre “trest” (fakt, že operácia bola úverom). Prestrojenie úverov za vklad sa
stalo efektívnym spôsobom ako obísť kanonický zákaz úrokov a uniknutiu tvrdých
sankcií, svetských a duchovných.

Depositum confessatum nakoniec zvrátil právnu
doktrínu menového nepravidelného depozitu, okradnutím týchto princípov o
jasnosť a čistotu, ktorej sa im dostalo v klasickom Ríme a priniesol zmätok,
ktorý trvá takmer dodnes.

Toto poukazuje na to, že je nemožné
efektívne zakázať úrok. Úrok iba prestane byť nazývaný úrokom a
bude zamaskovaný v iných poplatkoch. Takáto je skutočnosť aj v islamskom
bankovníctve, ktoré je ešte aj dnes často uvádzané ako príklad bezúročného
systému, no neprávom. [Pozri Jörg Guido Hülsmann - A Theory of Interest ohľadne otázky úroku]

Za zmienku stoja aj talianske mestské štáty
(Florencia či Benátky), ktorých banky často praktizovali frakčné bankovníctvo.
Talianske banky spôsobili ekonomický boom vďaka expanzii kreditu, ktorý však
skončil hneď, ako Anglicko nebolo schopné splatiť pôžičky, zatiaľ čo klienti
bánk požadovali svoje depozity. Španielske banky v Katalúnii mali stanovené
prísnejšie pravidlá (De Soto, str. 75), no ani to neprispelo k ich stabilite a
nasledoval ich rovnaký osud ako talianske banky v 14. storočí. Namiesto toho,
aby takýto stav viedol k posilneniu a dodržiavaniu vlastníckych práv majiteľov
depozitov, kolaps bánk viedol k založeniu municipálnej banky, ktorej úlohou
bolo financovanie chodu mesta Barcelony a vystavovanie dlhopisov. Ako sa však
dalo predpokladať, aj táto banka de facto zbankrotovala v roku 1468, keď
zastavila vyplácanie depozitov, pretože veľká časť z nich bola použitá na
financovanie chodu mesta.

Svetlým príkladom je Bank of
Amsterdam, ktorá dokázala udržať 100% rezervy počas viac ako 170 rokov jej
existencie. Počas jej existencie bol Amsterdam považovaný za
jedno z najbohatších miest Európy, čo naštrbuje argument zástancov frakčných
rezerv z dôvodu potreby ekonomického rastu vďaka umelému kreditu. V 18. storočí
bola však povesť a životaschopnosť banky zničená vďaka nariadeniu mestskej
vlády, aby banka poskytla depozity na výdavky mesta, ktoré vznikli vďaka
Anglo-holandskej vojne. Banka financovala svoju prevádzku tým, že požadovala
poplatok za obnovenie dokladov o depozite po uplynutí určitého obdobia [4].

Bankovníctvo frakčných rezerv bolo de facto
zlegálnené rozhodnutím sudcu v spore Carr vs Carr, roku 1811 a
následnými rozhodnutiami  v 19. storočí. Tieto rozhodnutia boli potom
prijaté súdmi v Spojených štátoch amerických. Podstatou týchto súdnych
rozhodnutí bolo tvrdenie, že bankár sa stáva majiteľom depozitu a klient sa
stáva veriteľom s nárokom na okamžité vyplatenie.

Treba poznamenať, že legálny stav ohľadne
bankových depozitov je v protiklade s inými prípadmi ako napr. úschova komodít,
ktoré sú zameniteľné, tak ako peniaze. V týchto prípadoch ostáva majiteľom ten,
kto daný depozit uložil.

Štát dnes zachádza v ochrane bankového
sektora, ktorému zlegalizoval spreneveru do absurdnosti – ako príklad poslúži návrh zákona, ktorý by potrestal
uväznením či pokutou kohokoľvek, kto navádza ostatných k masovému výberu ich
depozitov z bankových inštitúcií, teda tzv. bank run-u.

Problém štátnych zásahov

Tradičným argumentom v prospech zásahov
štátnej moci je to, že sa snaží riešiť problém spoločnosti. Pravidlom však je,
že tí,
ktorí obhajujú konanie štátu založené na nútení a násilí ignorujú ba dokonca
popierajú problémy, ktoré štát svojim konaním spôsobuje. Štátne
zásahy vytvárajú začarovaný kruh problémov a ako riešenie je vždy ponúknuté
ešte väčšie množstvo regulácie a diktátu štátu. Tento princíp platí o to viac
pri zásahoch štátu v otázke peňazí.

V časoch, keď si štát uzurpoval moc nad
razením mincí, boli zásahy obmedzené. Kráľ mohol orezávať použité mince či
raziť mince, ktoré mali rozdielnu nominálnu a skutočnú váhu alebo primiešavať
menej cenný kov. Dnes je však okrádanie a manipulovanie peňazí rafinovanejšie a
menej nákladnejšie. Väčšina meny v obehu je v elektronickej forme.

Štátne zásahy v otázke peňazí sú citeľné
najmä v druhej polovici 20. storočia, kedy sa svet po prvýkrát ocitol v
globálnom systéme fiat mien, ktoré nie sú kryté trhovou komoditou, ale ľudskými
farmami – štátmi. Štátny majetok a daňové príjmy sú protihodnotou papierových a
elektronických mien.

19. storočie bolo storočím klasického zlatého
štandardu. Meny ako dolár či frank boli definované ako určitá hmotnosť zlata.
Ak nejaký štát zvýšil objem nekrytej meny, nasledoval odliv zlata z tohto štátu.
Tento monetárny systém však stále bojoval s problémom zákonov o štátnych
menách, vládnym razením mincí a štátnej regulácie v oblasti bankovníctva
(inflačná politika). Rothbard píše o zlyhaní klasického zlatého štandardu:

“Nebolo to zlato, ktoré zlyhalo; bola to
naivná dôvera voči vláde, že dodrží svoje sľuby. Každá vláda musela nafúknuť
objem svojej meny, aby sa mohla zapojiť do katastrofickej prvej svetovej vojny.
Inflácia bola taká obrovská, že bojujúce vlády nedokázali dodržať svoje sľuby a
“odišli zo zlatého štandardu”, teda deklarovali vlastný bankrot, krátko po
zapojení sa do vojny. Všetky okrem Spojených štátov, ktoré vstúpili do vojny
neskôr a nenafúkli dolár dostatočne na to, aby spôsobili problém so zámenou za
zlato.”

Po krátkych epizódach Gold Exchange štandardu
a čisto fiat mien vznikol Bretton Woods systém. Jeho podstatou a
v istom zmysle aj podstatou dnešného monetárneho systému bolo “naskladanie”
národných mien na vrchu amerického dolára, na spodku tejto pyramídy bolo zlato.
Výmena dolára za zlato bola povolená iba vládam a ich centrálnym bankám, ľudia
mali znemožnené zamenenie ich dolárov za fyzické zlato. Štát sa tak zbavil
veľmi dôležitého nástroja trhu, ktorým je možnosť vymeniť papier za zlato v
prípade straty dôvery v menu. Dominantná pozícia bola americkému doláru
umožnená hlavne vďaka výsledku druhej svetovej vojny. Spojené štáty tak získali
výhodu, pretože ich národná mena sa stala rezervnou menou sveta, ktorou je de
facto dodnes, no viaceré štáty hľadajú alternatívy. Najväčšou
výhodou USA je možnosť exportovať infláciu, keď FED (americká centrálna banka)
vytvára menu z ničoho, ktorá je následne multiplikovaná frakčnými rezervami
komerčných bánk a platí dolárom za vyprodukované služby a tovary iných štátov.

Problém terajšieho monetárneho systému
spočíva v existencii centrálnej banky, ktorá manipuluje základnú úrokovú mieru,
koordinuje infláciu (tvorbu novej meny) bánk, ktoré spadajú pod jej správu a
slúži ako záchrana finančných inštitúcií v čase núdze, a tak vytvára morálny
hazard. Nielenže frakčné bankovníctvo je povolené a legálne, ale centrálna
banka dokonca stanovuje mieru rezerv bánk a rezervy nad touto hranicou sú ironicky nazvané “nadbytočnými”. Zmena
úrokovej miery monetárnou expanziou spôsobuje ekonomické cykly.
Frakčné rezervy boli aplikované aj počas 19. storočia v Spojených štátoch, no
absencia centrálnej banky neumožňovala monetárnu expanziu terajších rozmerov.
Banky, ktoré vydávali viac bankoviek ako mali zlata a stratili dôveru trhu,
boli vystavené bankovým panikám (bank run) od svojich klientov – verejnosti, ktorá
sa dožadovala výmeny potvrdení za zlato či striebro a takisto konkurenčných
bánk. Hoci ekonomické cykly existovali aj v takomto čiastočne regulovanom
systéme, boli lokalizované a nespôsobili kolaps celého systému, pretože rôzne
banky dodržovali rôzne miery rezerv. Problémom bolo, že štáty udeľovali
licencie a zabraňovali podnikať  bankám mimo územia daného štátu a aj to,
že štátna moc často udeľovala bankám “prázdniny”, počas ktorých suspendovali
konvertibilitu ich bankoviek. Životná úroveň obyvateľov a ekonomická výkonnosť
rástla i napriek týmto nedostatkom. Nominálne ceny tovarov a služieb dokonca
klesali vďaka relatívne voľnému trhu, ktorý držal infláciu na uzde. Vzájomný
súboj bánk o “zvučnosť” skončil FED, ktorý bol založený v roku 1913 a bol
začiatkom “úspešnej” éry progresivizmu, teda expandujúcej štátnej moci.

Štátna moc a banky dnes žijú v akejsi
symbióze, kedy niekoľko “vyvolených” finančných
inštitúcií získava status “too big to fail”, teda inštitúcie ktorá je príliš
veľká či dôležitá na to, aby zlyhala. Koordinovaná inflácia medzi štátnymi
centrálnymi bankami, centrálnymi a komerčnými bankami spôsobuje ochudobňovanie
každého z držiteľov danej národnej meny – kúpyschopnosť každej jednotky meny sa
znižuje. Keďže novú menu dostanú banky a inštitúcie, ktoré majú blízko k
centrálnej banke ako prvé, majú výhodu oproti ostatným držiteľom, pretože ceny
sa ešte neprispôsobili novému množstvu meny. K novému množstvu meny sa
najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva dostávajú ako posledné –
dôchodcovia, ľudia na fixných príjmoch a sociálne odkázaní trpia najviac, keď
ceny tovarov a služieb stúpnu a ich reálny príjem poklesne. Politici používajú
infláciu ako nástroj, ktorý skryto konfiškuje majetok občanov, aby zaplatili za
populistické vládne programy, vojny či oddialili ekonomické problémy spôsobené
predchádzajúcimi štátnymi zásahmi (vrátane “splácania” dlhov štátu). Centrálne
banky nie sú vôbec nezávislé, tak ako to ich mandát uvádza, vyhovejú
požiadavkám vlád v každom smere – “záchranné balíčky”, “ochranný val” a “monetárne uvoľňovanie” sú newspeak výrazy, ktoré sa snažia zakryť skutočnosť – infláciu.
Štát publikuje rôzne indexy (CPI, RPI atď.), ktoré považuje za ukazovatele
miery inflácie, kde inflácia znamená rast cien, nie rast zásoby meny. Je
iróniou, že prírodná katastrofa, ktorá zničí bohatstvo a následný rast
niektorých cien sa považuje za infláciu. Takisto ako je iróniou, že tieto
indexy nezahŕňajú určité tovary a služby, aby dosiahli nižšiu nominálnu výšku
cenovej inflácie. Ľudia však ešte stále veria propagande štátu o tom, že pokles cien by viedol k zníženej či
odloženej spotrebe, produkcie a celkovému útlmu ekonomiky, a preto je potrebné,
aby štát znižoval hodnotu peňazí prostredníctvom inflácie, teda v tom globálnom
meradle – pre každého iného, len nie pre nich osobne. Zvýšenie
objemu peňazí nemá žiadny pozitívny prínos pre spoločnosť
pretože žiadne bohatstvo nevzniká (okrem prípadu komoditných peňazí kedy sa dá
daná komodita fyzicky využiť), naopak, ide o prerozdeľovanie existujúceho
bohatstva a znižovanie kúpnej sily každej jednotky.

Finančné inštitúcie profitujú z tohto vzťahu
prístupom k lacnej mene, ktorú ďalej požičiavajú za vyšší úrok, možnosťou
legálnej sprenevery (frakčné rezervy), istením centrálnou bankou (bailout) a v
neposlednom rade pomáhajú manipulovať trh s cennými kovmi, ktorý slúži ako
benchmark (hodnotenie) národných mien, najmä dolára. Vďaka tomu, že sa väčšina
(vyspelých) štátov zaviazala kryť bankové frakčné depozity do určitej výšky či
úplne, umožnili tak bankám morálny hazard, pretože v prípade krachu banky má
klient nárok na odškodnenie od štátu – klienti tak nemusia porovnávať
spoľahlivosť  a kvalitu bánk tak ako je to pri iných službách, ale
sústredia sa namiesto toho na najziskovejšie a v tomto systéme často aj
najrizikovejšie bankové inštitúcie.

Záver

Spomenuli sme mnoho dôvodov, prečo sú štátne
zásahy v ekonomike nežiadúce, najmä v otázke peňazí. Nielenže je akýkoľvek
diktát štátnej moci v tom, kto používa aké peniaze, nemorálny a odporujúci
právu ľudí na to, aby rozhodovali o svojom živote, existujú však empirické i
teoretické (a priori) argumenty, ktoré takéto zásahy odsudzujú. Rozhodovanie o
peniazoch nepatrí do rúk štátnych úradníkov či politikov, vyvolených bankových
inštitúcií, ale každý má mať právo, aby určil čo preňho znamenajú peniaze, čo
nimi je. Peniaze vznikli na trhu a patria trhu – dobrovoľnej výmene tovarov a
služieb medzi ľuďmi. Nedovoľme, aby sa terajšia kríza stala dôvodom pre ešte
väčšie nútenie a násilie na ľuďoch štátom a jeho vazalmi, nehľadiac na to, či
úmyslom je väčšia alebo len iná forma regulácie. Demokracia (v
akejkoľvek forme) nelegitimizuje väčšinu, aby určovala ostatným čo sú peniaze a
ako majú naložiť so svojím majetkom. Osloboďme peniaze od štátu
zrušením zákonov o národných menách, zrušením regulácií, centrálnych bánk,
špeciálnych privilégií finančného sektora vrátane frakčných rezerv a umožnime
trhovým komoditným peniazom, aby nám opäť navrátili prosperitu, vyššiu životnú
úroveň, no najmä slobodu.

Použitá literatúra:

[1] Friedrich A. Hayek – Denationalisation of Money: the Argument Refined
[2] Ludwig von Mises -  The Theory of Money and
Credit
[3] Jesús Huerta de Soto – Money, Bank Credit, and Economic Cycles
[4] Murray N. Rothbard – The Case Against The Fed
[5] Murray N. Rothbard – What Has Government Done to
Our Money?

Juraj Šeffer

Rakúska škola