Tragédia eura (.týždeň)

Politický projekt euro má vážne problémy. Zdá sa, že Friedmanova kliatba sa začala napĺňať. Napriek tomu, že Európska únia a Medzinárodný menový fond už na hasenie požiaru európskej dlhovej krízy prisľúbili trištvrte bilióna aj našich eur (11 rokov produkcie Slovenska), úroky na dlhoch problematických krajín sú dokonca vyššie, ako boli pred ohlásením záchranných balíkov.

Nie je to prekvapivé. Súkromní investori vedia, že ďalšia pôžička zadlženej krajine nie je riešením jej problému, ale drahým kupovaním času pre tých, ktorí zle investovali, a teraz riešia, čo s tým. Zatiaľ sa možno tváriť, že problém zázračným ekonomickým oživením zmizne. Pomoc už čerpá Írsko, Portugalsko o ňu požiadalo a Grécko si ani nie po roku opäť pýta európsku kreditnú kartu na pokrytie životnej úrovne, ktorú euro umožnilo a s ktorou sa ťažko lúči. Práve Grécko ilustruje, čo umožňuje existencia garancie záchrany krajiny ostatnými členmi menovej únie.

Krajina so štátnym dlhom vyše 150 percent HDP, na pokraji bankrotu a po "radikálnych" opatreniach vo verejných financiách, hospodárila v roku 2010 s deficitom vo výške 10,5 percenta HDP. Vo vzduchu visí otázka, čo sa stane, keď do narýchlo ušitej záchrannej siete padne taliansky alebo španielsky slon. Vydrží alebo ju radšej Nemecko a ostatné pomáhajúce krajiny pustia, aby aj ich nestiahla bližšie k bankrotu? .euro je aj náš problém Pri dnešných problémoch eura už nie sme iba nezúčastnenými divákmi, ktorí z hľadiska so záujmom sledujú, ako táto dráma dopadne. Problémy eura sú od roku 2009 aj našimi problémami. Na stole sú aj naše žetóny. Pri tlačových konferenciách európskych predstaviteľov ohlasujúcich nové a vyššie záchranné balíčky ich stačí predeliť faktorom sto, aby ste zistili, koľko nás približne bude stáť európska "solidarita".

Odvolávanie sa na solidaritu pri záchrane krajín s nezodpovednou fiškálnou politikou alebo bankovým sektorom, ktorý sa nechal pomýliť ilúziou lacných úverov, vyvolanou Európskou centrálnou bankou, má na Slovensku trpkú príchuť. Okrem toho, že "solidaritu" v tejto forme len nedávno ratifikovaná Lisabonská zmluva vyslovene zamieta, môže o gréckom dôchodku slovenský pracujúci akurát snívať. Ani nie desaťročie dozadu sme si museli za obrovské (vlastné) peniaze ozdraviť bankový sektor. A teraz máme ako druhý najchudobnejší člen eurozóny posielať peniaze na mzdy portugalských zamestnancov v štátnej správe a zachraňovať francúzske banky, ktoré zle investovali v Írsku? O prijatí eura sa na Slovensku príliš nediskutovalo. Nadšenie politikov, odbornej, ale aj širokej verejnosti v ceste za eurom je čiastočne pochopiteľné. Euro nás malo zachrániť pred našimi vlastnými politikmi, ktorí koncom 90. rokov ukázali, čoho všetkého sú schopní. A trochu lichotil aj fakt, že budeme konečne raz spomedzi postkomunistických susedov prví. Toto chcenie však posunulo objektívnosť vnímania toho, do akého klubu to vlastne vstupujeme.

Áno, jednotná mena je naozaj prínosom a menový nacionalizmus je nákladný a ekonomicky neobhájiteľný. Pre kvalitu meny je však kľúčová otázka, ktorú mnohí ignorujú. Čím je krytá a kto kontroluje jej produkciu? V strachu zo zlyhaní vlastnej politickej triedy sme pozabudli, že euro nie je zlatým štandardom ležiacim mimo kontroly politikov, ale iba väčším a komplikovanejším politickým projektom so všetkými neduhmi, ktoré takto centrálne riadené štruktúry nesú. To, že politici hovoria po francúzsky alebo nemecky, z nich nerobí aktérov bez vlastných motivácií a s nepoškvrnenou morálkou.

.tragédia europastviny Euro je vďaka svojmu inštitucionálnemu nastaveniu zdrojom v spoločnom vlastníctve krajín eurozóny. Kontrola produkcie peňazí a všetky s tým spojené benefity sa presunuli z rúk národných vlád a do platonicky stráženého nadnárodného priestoru Eurosystému. Deficity verejných financií bolo zrazu možné kryť novovytvorenými eurami, pričom náklady v podobe cenovej inflácie, cenových bublín v rôznych aktívach a deformácie produkčnej štruktúry ekonomiky už neniesla len nezodpovedná krajina, ale všetci členovia klubu.

S hospodárením na spoločnom máme pomerne intenzívnu historickú skúsenosť. Tragédia spoločnej pastviny na Slovensku nebola iba teoretickým ekonomickým konceptom a príslovie "Kto nekradne, okráda svoju rodinu" naznačuje dôvernú oboznámenosť obyvateľstva s problémami, ktoré prinášajú zle zadefinované alebo nevymáhané vlastnícke práva. Strážcom spoločnej europastviny mali byť pravidlá Paktu stability a rastu. Ich ignorácia zo strany všetkých relevantných krajín z nich však spravila impotentný manifest.

Ilúzia úsporami nekrytých novovytvorených peňazí a lacných úverov sa počas krízy rozplynula. Straty zo zlých investícií a nutná redukcia životnej úrovne či štedrosti sociálnych systémov sú bolestivé, no neodvratné. Zmena pravidiel hry (Lisabonskej zmluvy) umožňuje straty odsunúť z miest, kde boli vytvorené, na daňových poplatníkov, najlepšie v iných krajinách. Európska únia sa nám pred očami čoraz viac mení na mechanizmus redistribúcie bohatstva medzi krajinami a prípadný bankrot členskej krajiny predstavitelia Únie nelogicky spájajú s jej zánikom či priam ohrozením mieru v Európe. Pritom máločo jatrí nacionalistické vášne viac ako neodôvodnené transfery bohatstva medzi krajinami a sile eura určite nepomáha zväčšovanie dlhu posledných relatívne zdravých krajín v márnej snahe zabrániť neodvratnému bankrotu niektorých zadlžených krajín.

.čo Slovensko nepredvídalo Slovensko má od roku 2013 v rámci trvalého Európskeho stabilizačného fondu ručiť za úvery problematickým krajinám takmer do šesť miliárd eur (pätina dnešného štátneho dlhu Slovenska). Takéto riziká, alebo zamyslenie nad možnými štátnymi zlyhaniami a fiškálnym čiernym pasažierstvom, vyplývajúcimi z inštitucionálneho nastavenia Eurosystému, by ste v oficiálnych slovenských predvstupových analýzach prínosov a nákladov zavedenia eura hľadali ťažko. Euro sme vnímali tak, ako sme ho chceli vnímať, a nie tak, ako reálne fungovalo. Írsko bolo prezentované ako príklad pozitívnych efektov eura, a nie ako tiger na steroidoch nezodpovednej monetárnej politiky. Dôkazy o zneužívaní eura na nezodpovednú fiškálnu politiku ležali tiež priamo pod nosom, no napriek nespočetným porušeniam Paktu stability a rastu nikto pokuty od nezodpovedných krajín nevymáhal.

Tragédia eura od Philippa Bagusa môže pomôcť zaplniť niektoré biele miesta v slovenskom povedomí o histórii a fungovaní Eurosystému. Kniha sa venuje politickým motiváciám, ktoré viedli k vzniku eura, opisuje, ako funguje produkcia eur v bankovom systéme frakčných rezerv s Európskou centrálnou bankou na čele, aký to má vplyv na redistribúciu bohatstva a detailne analyzuje vývoj dlhovej krízy v eurozóne s objasnením niektorých motivácií hráčov, ktorí v súčasnosti rozhodujú. Napriek tom, že euro už v peňaženkách máme, stále nie je neskoro na témy, ktoré v eurooptimistickej diskusii na Slovensku príliš nerezonovali. Minimálne budeme lepšie chápať, čo sa v tieto dni deje s našimi peniazmi.

Juraj Karpiš

Autor je analytik INESS

.týždeň, 13.6. 2011