Tarify EÚ – krádeže za bieleho dňa

Jedným z atraktívnych aspektov vystúpenia z EÚ by bolo vymanenie sa zo Spoločného  colného sadzobníka. Takzvaný jednotný trh je totiž skôr colnou úniou, než zoskupením za účelom voľného obchodu, ako poukazuje napríklad poslanec EP Daniel Hannan. Všetky tovary prichádzajúce do Británie z krajín mimo EÚ, podliehajú tarifám určeným k ochrane Európskych priemyselných odvetví voči lacnejšej konkurencii.

Na rozdiel od DPH, ktorá nie je vyberaná zo základných vecí (aj keď si celkom nie som istý, či súhlasím s myšlienkou, že pivo a víno k takým nie sú zaradené), clá sú najvyššie práve na produkty ako jedlo a oblečenie. (S láskavým dovolením WTO prikladáme zoznam tovarov postihnutých spoločným colným sadzobníkom).

Na banány dovážané z krajín mimo EÚ je napríklad uvalená 16% daň, na športovú obuv 17%, na ovocie ako broskyne či slivky a taktiež na tričká, obleky, kabáty a školské uniformy zase 12% daň. Autá sú zdaňované na úrovni 9,7%, vlákna, šnúry a špagáty na 9,2%. Pletené rukavice podliehajú  8,8% tarife, zatiaľ čo tie nepletené len 7,6%. Na čokoľvek si spomeniete – všetko je zdanené.

V konečnom dôsledku je zasiahnutý samozrejme spotrebiteľ. Európsky uhorkový priemysel (chránený 12,8% clom) ako taký iste nie je veľmi vplyvný, ale každé ohrozenie sadzby uhorkového cla postaví ich biznismenov a lobistov do obranných pozícií. Následkom „podprsenkovej vojny“ platia európski spotrebitelia viac za čínsku spodnú bielizeň. Nie však preto, že by bola „Big Brassiere“ neprekonateľná, ale preto, že si európski výrobcovia spodnej bielizne uvedomili, že každý z nich by následkom lacnejších importov upadol do problémov, a preto zapojili do akcie svojich politických zástupcov.

Najzvrátenejšie na tomto celom je, že ak by sme sa zbavili všetkých ciel, mnohí, ak nie aj všetci producenti by na tom boli koniec koncov oveľa lepšie. Tak isto ako výrobcami sú totiž sami zároveň aj spotrebiteľmi a tarify predražujú aj ich výrobky, ktoré vstupujú do ich vlastnej výroby (napríklad oceľ - 2,7%). V tejto rovine však výrobcovia čelia rovnakému problému kolektívneho konania ako bežní spotrebitelia.

Starý známy problém verejnej voľby platí aj v tejto situácii: čierne pasažierstvo  je nákladnejšie pre členov malých záujmových skupín než pre členov tých veľkých. Vylúčenie z obchodných združení, a podobne, je omnoho jednoduchšie (a oveľa škodlivejšie) pre firmy, ktoré nelobujú. Bohužiaľ ľudí, ktorí by ignorovali svojich kolegov spotrebiteľov za nepredĺženie predplatného noviniek Inštitútu Adama Smitha, je ako šafranu.

Čo sa týka politiky, problém verejnej voľby je často preceňovaný. Väčšina ľudí, ktorí broja proti šetreniu si skutočne myslí, že škrty sú zlé. Väčšina ľudí, ktorí stoja proti imigrantom, si naozaj myslí, že by ich mohli pripraviť o ich zamestnanie. A niet pochýb, že väčšina ľudí, ktorí podporujú clá, si vskutku myslí, že ochrana domácich odvetví je dobrou myšlienkou.

Lenže voliči si nie sú vedomí Spoločného colného sadzobníka do takej miery ako iných problémov. Nie je jasné, aký by mal byť postoj „ľavice“ na zdanenie lacného oblečenia z Číny, ani aký postoj by mali zaujať „konzervatívci“ voči vystaveniu domácich odvetví voľnému trhu. Je ťažké zbaviť sa dojmu, že clá sú naozaj príkladom nezákonného ovládnutia demokracie podnikateľmi.

Vonkajšie clá sú jedným z najväčších podvodov modernej doby: kolektívnou krádežou od spotrebiteľov, vykonávanou silne politicky etablovanými výrobcami.

Sam Bowman, Adam Smith Institute,

pre INESS preložil Jakub Pivoluska